Môže sa to zdať zvláštne, ale v dejinách slovenského divadla sú spravidla najzaujímavejšie a najpríťažlivejšie tie udalosti a obdobia, ktoré boli sprevádzané cenzúrnymi zásahmi a politickými represiami.
Fakt, že inscenáciu hry Júliusa Barča-Ivana Diktátor v réžii Jána Jamnického v roku 1938 zakázala cenzúra ešte pred premiérou (hoci ju umožnila naskúšať), málokoho prekvapí. O dva roky neskôr nasledoval ďalší politický škandál, opäť v súvislosti s inscenáciou hry Barča-Ivana, tentokrát to bola komédia Mastný hrniec. Režisér Ferdinand Hoffmann vtedy namieril svoju satirickú interpretáciu najmä proti politikom takzvaného slovenského štátu, ktorí sa pažravo kŕmili z mastného hrnca nadobudnutej funkcie. V skarikovanom profesorovi Babíkovi, ktorý sa omylom stal ministrom, videlo obecenstvo vtedajšieho ministra školstva Siváka; prirodzene, titul po premiére stiahli. Hru nesmeli hrávať ani ochotníci, tí však zákaz s potešením prekračovali – v tom období vraj vzniklo vyše 40 inscenácií Mastného hrnca.
A provokatér Hoffmann čoskoro spôsobil ďalší rozruch, pre zmenu inscenáciou Márie Rázusovej Martákovej Jánošík, ktorú pripravil na objednávku k druhému výročiu vzniku samostatného Slovenska v marci 1941. Inovovaný Jánošík, študent-intelektuál filozofujúci o stave sveta a kritizujúci cirkev i zákonodarstvo, sa k tejto slávnostnej príležitosti ani trochu nehodil – a keď autorka hry s režisérom odmietli vyznenie zmeniť, opäť sa dočkali zákazu. Naproti tomu vynikajúca aktuálna inscenácia tejto vyše polstoročia zabudnutej hry, ktorú v nitrianskom Divadle Andreja Bagara oprášil koncom minulej sezóny režisér Rastislav Ballek, prešla takmer bez povšimnutia odbornej verejnosti, o politickej moci ani nehovoriac. Nuž áno – svet sa odvtedy výrazne zmenil. Aspoň naoko.
Nevyzliekaj sa, umelec – dnešné praktiky cenzúry
Hoci sme si dlho mysleli, že demokratická spoločnosť dala pokusom zasahovať do umeleckého prejavu definitívne zbohom, v poslednom čase sa začíname presviedčať o opaku. Na Slovensku sa v posledných dvoch či troch sezónach vyrojili prípady, kedy divadelníci narazili na niečiu snahu ich tvorbu verejne haniť.
Iniciátormi rôznych absurdných obvinení z dekadencie či dokonca porušovania zákona boli dosiaľ predovšetkým prívrženci krajnej pravice, ktorí od svojho veľkého historického vzoru prevzali rétoriku o entartete kunst, „degenerovanom“ či „zvrhlom“ umení – ako bolo v nacistickom Nemecku nazývané takmer všetko moderné umenie, dnes už tvoriace súčasť kánonu. Po sérii problémov okolo financovania Bábkového divadla na Rázcestí a Štúdia tanca v Banskej Bystrici a po absolútne neprijateľnom zásahu moci v prípade zastavenia predstavenia Kováči breznianskeho súboru Jána Chalupku sa dokonca chápadlo načiahlo až do Bratislavy a vznikol škandál okolo inscenácie SND Natálka, ktorého súčasťou bolo aj podanie podnetu na Generálnu prokuratúru a snaha zastaviť reprízy projektu.
Najnovšia kauza tohto druhu vznikla v lete v súvislosti s projektom Praktiky lásky v topoľčianskom kultúrnom priestore Nástupište 1 – 12, keď sa performerky Roni Katz a Bar Altaras v rámci vystúpenia na krátky čas obnažili. Keďže vlakový podchod, kde sa podujatia konajú, je verejný priestor, na dve zahraničné umelkyne bolo podané trestné oznámenie za výtržníctvo. Po spomínaných predošlých prípadoch to až tak nešokuje, viac zaráža skutočnosť, že podnet prišiel od šéfredaktora regionálneho denníka, novinára, ktorý následne o prípade informoval v značne zaujatom článku.
Okolo Praktík lásky sa následne rozpútala online debata, pri ktorej konzervatívne naladení diskutéri ako jeden z hlavných argumentov uvádzali fakt, že v podchode s nahými ženami sa mohli nechcenými divákmi stať aj deti. A existenciu hriešne nebezpečnej nahoty treba predsa ničnetušiacim neviniatkam zatajiť za každú cenu. Otázkou ostáva, kto deťom zakryje oči napríklad pred všadeprítomnou nahotou v podobe sexistickej reklamy a kto im vysvetlí rozdiel medzi nahotou neprijateľnou a nahotou považovanou za vysoké umenie. Je totiž možné, že si časom všimnú, že nahé telo neodmysliteľne patrí k dejinám umenia, a to nielen v dionýzovsky hedonistickom stvárnení zmyselných aktov, ale aj (a často práve) v religióznych výjavoch – Sixtínska kaplnka je najbanálnejším príkladom.
Zaujímavým spoločným menovateľom a zároveň paradoxom všetkých pokusov o cenzúru je fakt, že tí, ktorí stavajú umelcov na pranier, s ich prácou ani len neprišli do osobného kontaktu. Keď banskobystrický župan odmietol dotovať tamojšie Štúdio tanca, odvolával sa na videá z YouTube (ktoré navyše ani nezobrazovali tamojší súbor) a v prípade Natálky bola podnetom fotografia z internetu. Fotografie popudili k podaniu trestného oznámenia aj Ondreja Šomodiho, ktorý sa ako reportér topoľčianskeho podujatia sám nezúčastnil – vyslal naň iného redaktora.
Prípad Serebrennikov – kam až to môže zájsť
Trestné oznámenie podané na nahé umelkyne, ktoré udavač ani nevidel, pritom stále ešte vyzerá ako slabý odvar kauzy, ktorá momentálne otriasa ruskou divadelnou scénou. Jeden z najaktívnejších a najprogresívnejších súčasných ruských režisérov Kirill Serebrennikov je zatvorený v domácom väzení, pričom čelí obvineniam zo sprenevery 68 miliónov rubľov (takmer milión eur) a možnému uväzneniu až na desať rokov. Žalobcovia jeho prácu tiež nevideli – a možno preto sa im zdá, že neexistovala. Tvrdia totiž, že jeho inscenácia Shakespearovho Sna noci svätojánskej, ktorá mala viacero repríz na domácej scéne i v zahraničí a vyšli o nej rôzne články a kritiky – sa divákom i novinárom iba prisnila. Propagačné materiály ani nominácie na ceny – okrem iného na Zlatú masku, najvýznamnejšie ruské divadelné ocenenie – sa im ako dostatočný dôkaz nejavia.
Serebrennikov z priemerného mestského Divadla Nikolaja Gogoľa s ľahkým repertoárom vytvoril moderné Gogoľovo Centrum, ktoré sa stalo priestorom slobodného umenia a zápalistej diskusie, miestom, kde je možné otvárať a vyjadrovať sa k témam, ktoré sú v Putinovom Rusku tabu. Kritika kresťanstva či riešenie queer tém v inscenáciách, režisérova neskrývaná homosexualita v kombinácii s jeho nepokryto negatívnym postojom voči Putinovej vláde a voči vzostupu moci ortodoxnej cirkvi, to všetko z neho pochopiteľne robí jasný terč mocenskej nevôle. Väčšina ruskej umeleckej obce nepochybuje o tom, že ide o komplot, a režiséra medzičasom ohlasmi a petičnými podpismi podporila aj kultúrna verejnosť po celej Európe, vrátane viacerých prominentných osobností.
Situácia sa však nezhoršuje len v nebezpečne totalitne nasmerovanom Rusku. Snahy o potlačenie slobody autorského vyjadrenia najmä v prípade angažovaných a politicky nepohodlných, ale aj esteticky „nevyhovujúcich“ diel sa čoraz viac rozmáhajú aj v ďalších krajinách. Významný súčasný britský divadelný kritik Andrew Haydon, ktorý okrem iného prispieva do denníka The Guardian, napríklad nedávno označil krízu poľského divadla za vážnejšiu než brexit. Odštartovala ju inscenácia kontroverzného chorvátskeho režiséra Olivera Frljića, ktorý tvorí vo viacerých európskych divadlách – jeho varšavská inscenácia Kliatba (Klatwa, 2017, Teatr Powszechny) inšpirovaná hrou Stanisłava Wyspiańskeho provokuje svojím zameraním proti katolíckej cirkvi a proti štátnej moci, ktorá podľa Frljića nedokáže zaujať adekvátne stanovisko voči fyzickému zneužívaniu detí duchovnými. Ďalšími kontroverznými témami, ktoré inscenácia otvára, sú potraty či migranti. Najväčšie všeobecné pohoršenie neprekvapivo vyvolal výstup, v ktorom jeden z hercov predvádza orálny sex na plastovej soche Jána Pavla II., ozdobenej ceduľou „ochranca pedofilov“. V ďalšom obraze sa zas herečka zamýšľa nad hypotetickou možnosťou finančnej zbierky na objednávku politickej vraždy Jarosłava Kaczyńského. Škandál, ktorý inscenácia vyvolala, sprevádzajú okrem iného masové protesty radikálnej vetvy katolíckych veriacich a predstaviteľov extrémnej pravice a tiež vyhrážanie sa smrťou celému tvorivému tímu. Dokonca prebehlo vyšetrovanie na základe obvinení, že inscenátori navádzajú publikum na vraždenie. Reprízy Kliatby sú pritom stále zúfalo vypredané na mesiace dopredu.
Nielen o divadelných kauzách leta (varúj!)
Dobrou správou je, že umelkyne, ktoré vystúpili v Topoľčanoch, boli zbavené obvinenia. Aj vďaka podpore umeleckej obce a časti verejnosti sa zatiaľ v žiadnom zo slovenských prípadov nestalo, že by cenzori znemožnili umelcom pokračovať v prezentovaní svojho umenia a ďalšej tvorbe, ostražitosť je však namieste. Vážnym varovným signálom posledných dní bolo trojdňové zadržanie umelca a aktivistu Ľuboša Lorenza, ktorý sa odstránením komunistických symbolov kosáka a kladiva z pomníka obetiam 2. svetovej vojny v Košiciach údajne dopustil poškodzovania národnej kultúrnej pamiatky. Prokurátor so svojou žiadosťou o väzobné stíhanie nevydržal verejný tlak a Lorenz bol prepustený, je to však ďalší krok k podobe politickej cenzorskej svojvôle, akú v kauze Serebrennikov manifestovali ruské autority. Našťastie, odkedy v roku 1941 politická moc zakázala reprízy Hoffmannovho Jánošíka, sa svet zmenil. Nanešťastie, objavujú sa indície, že ak si nedáme pozor, môže sa zmeniť opäť…
Autorka je divadelná kritička
