Počas leta som sa dozvedela, že sa môžem ako vydavateľka prihlásiť do programu Special Programme for publishers from Ukraine and neighbouring countries organizovaného knižným veľtrhom vo Frankfurte. Veľtrh ponúka každoročne niekoľko programov – pre vydavateľov, kníhkupcov, redaktorov… V súvislosti s vojnou na Ukrajine a nekonaním sa Arzenal Festivalu – medzinárodného knižného festivalu v Kyjeve – vytvoril Frankfurtský festival platformu pre vydavateľov z Ukrajiny a susedných krajín, aby sa mohli stretnúť, spoznať sa a vymeniť si skúsenosti.
Na festival som cestovala z Bratislavy, nočným autobusom s prestupom vo Viedni. Ešte nikdy som nešla sama nočným autobusom a aj keď cesta prebehla v poriadku, bola dlhá a pohodlné to nebolo. Keď som ráno vystúpila vo Frankfurte, bola som na seba patrične hrdá. O pár hodín som sa stretla s mojou skupinou „Special Programu“. Liliia cestovala dva dni rôznymi autobusmi a Natalie išla z Charkova takmer tri dni, pričom nevedeli, či v podstate z Ukrajiny odídu živé.
Prvý večer sme mali prezradiť naše očakávania od účasti na programe. Ako prvá hovorila Raisa z Kazachstanu. Založila vydavateľstvo, ktoré vydáva knihy iba v ich rodnom kazašskom jazyku. Knihy ako aj iné tlačoviny sú väčšinou vydávané v ruštine a ich rodný jazyk pomaly vymiera. Raisa sa prostredníctvom kníh a najmä kníh pre deti snaží, aby sa tak nestalo. Veľkou inšpiráciou je pre ňu Ukrajina, kde sa tiež drvivá väčšina kníh tlačila iba po rusky, avšak pred pár rokmi sa to zmenilo a dnes existuje veľa vydavateľov, ktorí vydávajú iba po ukrajinsky.
Artem sa priznal, že je samozrejme rád, že má možnosť spoznať nových vydavateľov a nakúpiť alebo naopak predať práva na knihy, ale z toho, že ho vybrali do Special Programmu sa teší najmä pre to, že mohol legálne odísť z Ukrajiny a stretnúť sa so svojou ženou a rodičmi, ktorí utiekli práve do Frankfurtu. Všetci vydavatelia z Ukrajiny povedali, že naďalej pokračujú vo svojej činnosti, lebo oni nie sú vojaci, ale je dôležité bojovať na poli kultúry a nenechať ju zaniknúť. Artak z Arménska dodal, že v čase vojny je aj pre neho dôležité neprestať vydávať knihy, nakoľko to je jeho práca, navyše knihami môže ľuďom tlmočiť dôležité posolstvá a takisto ich zabaviť a odreagovať. Už horšie to bolo s odreagovaním sa jeho zamestnancov, keď mali deadliny a akurát zúrili boje. Oni boli v relatívnom bezpečí, ale keď viete, že na inom konci vašej krajiny zúri vojna a bojujú tam aj vaši blízki, sledujete správy a visíte na mobile. Artak povedal, že to bolo ťažké, musel svojich editorov a grafikov presviedčať, že ak budú neustále sledovať dianie, nikomu to nepomôže.
Musím povedať, že tesne pred mojím odjazdom do Frankfurtu som nadávala na to, že Fond na podporu umenia mi oznámil, že mám opraviť chyby, ktoré mám vo vyúčtovaní spred štyroch rokov. Tie chyby boli byrokratické veci, nič zásadné. Musíte to ale opraviť do určitého termínu, po toľkých rokoch si už ani nepamätáte, čo to presne bolo, takže s tým strávite čas. Zbytočne strávený čas. Po vypočutí väčšiny príbehov vydavateľov zo Special Programmu som si uvedomila, aké ľahké je na Slovensku vydávať knihy. Avšak to neznamená, že keďže tu nemusíme bojovať o to, aby sme mohli vydávať knihy po slovensky a nemáme tu vojnový konflikt, že by sme to pracovné prostredie nemohli trochu zlepšiť.
V rámci Special Programmu sme mali aj sériu prednášok. Jedným z prednášajúcich bol Peter Craus vom Kleff, riaditeľ The German Publishers & Booksellers Association a prezident Federation of European Publishers. Zaujalo ma, že v Nemecku majú fixnú cenu, tým pádom vydavatelia ani kníhkupci nemôžu o priazeň čitateľov bojovať cenou, ale kvalitou. Samozrejme, že aj fixná cena má svoje úskalia, ale v Nemecku im to zdá sa funguje dobre. Mne by sa páčila aspoň diskusia na túto tému, lebo ak by k tomu prišlo, fixnú cenu by som asi prijala. Peter Craus vom Kleff takisto hovoril o tom, že ich knižná asociácia vyslovene lobuje v parlamente, aby mohli byť otvorené kníhkupectvá aj počas pandémie, aby sa zlepšili podmienky a podobne. Tu mi napadlo, máme my na Slovensku niekoho takého? Ale musím sebakriticky povedať aktivity napríklad Združenia vydavateľov a kníhkupcov Slovenskej republiky veľmi nesledujem. Mala by som to napraviť.
Rozprávali sme sa aj o DPH. V Nemecku je na knihy znížená na 7%, u nás na 10%. To mi Artak z Arménska závidel, lebo oni majú 20%. Zaujímavý postreh mala Mariam z Gruzínska, ktorá povedala, že oni majú 0% DPH na knihy. A odkedy je tomu tak, knižný trh sa vzpružil a vzchopil. Artak pritakal, že Gruzínci sú na tom čo sa týka knižného trhu oveľa lepšie ako Arméni najmä kvôli nulovej DPH.
V rámci Special Programmu sme mali sedenia a prezentácie v našich národných stánkoch, okrem Kazachstanu, ktorý tam stánok nemal, ale Raisa povedala, že dúfa, že o rok sa to zmení. Raisa mala na festivale stretnutia s mnohými ľuďmi z Kazachstanu aj s predstaviteľmi ich Ministerstva kultúry. Dodala, že tu v atmosfére vydavateľov z celého sveta a národných stánkov, ktoré prezentujú svoje krajiny sa jej bude ľahšie argumentovať, aby bol aj u nich napríklad grantový program, ktorý podporuje knihy v kazašskom jazyku. Keď to tak má takmer celý svet, asi to nebude niečo zlé, nie? Znova som si povedala, že tu na Slovensku o toto vôbec nemusíme bojovať. A máme tu Fond na podporu umenia, ku ktorému som síce o pár odsekov vyššie bola kritická, ale máme ho. A myslím si, že ak by neexistoval, veľa malých vydavateľov by si nemohlo dovoliť svoju činnosť. Väčšinou sa snažíme tlačiť na kvalitnejšie materiály, tlačíme na Slovensku alebo v Česku, snažíme sa dať autorom adekvátny honorár. Teraz nehovorím, že veľké vydavateľstvá tlačia všetko v Číne a zdierajú autorov, ale tak ako v každom odvetví, keď sa to robí v malom nie je to taká mašinéria. Avšak Slovensko je malý trh a väčšina ľudí nemá veľké platy, takže knihy ozaj potrebujú podporu. A keďže náklady stúpajú, ja dúfam, že sa to premietne aj do vyššej podpory.
Počas otváracieho ceremoniálu som sedela medzi Petrou z Česka a Artakom z Arménska. Artak nám zrazu hovorí, že naše krajiny sú veľmi civilizované a mali by byť príkladom pre celý svet. Čudujeme sa, čo tým myslí. Artak dopĺňa, že to, že sme rozdelili Československo bez ozbrojeného konfliktu je úžasné. A my dve, že aha, že áno vlastne keď sa na to človek pozrie z tejto strany je to naozaj obdivuhodné. Vzápätí mu ale odpovedáme, že nám to ani nenapadlo, lebo vlastne sa to takto u nás neberie, ani sa to nevyzdvihne ako niečo neobvyklé a úžasné.
Deň na to, sa nás Anton z Ukrajiny pýtal, že keďže si Slováci a Česi rozumejú ako je to s bojom o čitateľov. Chvíľku sme na neho tiež pozerali, lebo o boji sa tu asi nedá hovoriť. Samozrejme Česko je väčší trh a ak sa tam vydá kniha, ktorá sa potom v češtine predáva aj na Slovensku, slovenský vydavateľ si rozmyslí, či ju vydá v slovenčine, ale že by sa to dialo nejak naschvál, že by Česi chceli pretláčať na Slovensku svoj jazyk alebo naopak, to nejako neregistrujeme ani to u nás vôbec nie je témou. Práve naopak, je veľká škoda, že sa najmä pre deti začínajú dabovať filmy a knihy sa tiež prekladajú, takže malé deti už pomaly prestávajú rozumieť. Anton nám na to opäť povedal, že sme veľmi civilizované krajiny.
Pri prezentácii poľského stánku ma najviac zaujalo, že ich grantový systém na podporu vydávania poľských autorov v zahraničí umožňuje aj preklad ukážok. Myslím si, že je to úžasná vec. Uvediem príklad. V slovenskom stánku si môžete prelistovať alebo zobrať katalóg s preloženými ukážkami kníh, ktoré sa vybrali ako tie, ktoré budú reprezentovať. V katalógu je obsiahnutých len pár kníh a teda k väčšine z kníh vystavených na stánku častokrát neexistuje kvalitne preložená ukážka v angličtine. Musím sa priznať, že aj väčšina z mojich kníh, ktoré boli na stánku ju nemá. Ak príde záujemca, ktorému sa páči nejaká kniha, automaticky sa o nej chce dozvedieť viac. Na veľtrhu je miliarda kníh, ak ten záujemca nemá z nejakého dôvodu o tú knihu ozaj veľký záujem, nebude čakať kým sa preloží ukážka, jednoducho pôjde ďalej a pozrie si iné knihy. Preklad ukážky je však vynikajúci aj pre prekladateľa napríklad do rumunčiny, ktorému sa zapáči nejaká naša slovenská kniha a aby nadchol rumunského vydavateľa dá mu prečítať pár preložených strán. Toto je možno idealistický príklad, ale častokrát sú to práve prekladatelia, ktorí sa snažia o to, aby bola nejaká kniha vydaná. A asi každý uzná, že snažiť sa predať knihu do zahraničia je s ukážkou textu jednoduchšie ako bez nej.
Na Slovensku máme grantový systém Slolia, ktorý slúži na finančnú pomoc s prekladom a v niektorých prípadoch aj časťou produkčných nákladov na vydanie zahraničného prekladu slovenského autora. Potešilo by ma, ak by tam v blízkej budúcnosti pribudol grant pre prekladateľov, vydavateľov, autorov, ktorí si chcú požiadať o finančnú pomoc na preklad ukážky diela, ktoré by chceli preložiť alebo vďaka tejto ukážke jednoduchšie nájsť zahraničného partnera. Poliaci o tom veľmi pekne rozprávali a najmä, že im to super funguje. Podľa mňa to dáva logiku. Bolo by úžasné, ak by na slovenskom stánku na veľtrhoch boli diela, ku ktorým by bol niekoľkostranový preklad ihneď k dispozícii.
Účasť na Special Programme v rámci knižného veľtrhu vo Frankfurte mi dala najmä osobné kontakty, ktoré sú na nezaplatenie a najmä pri predaji práv do zahraničia veľmi potrebné. Ale tiež iný pohľad na vydávanie kníh a inšpiráciu ako by sa to u nás dalo zlepšiť. Ale aj nadhľad, napriek tomu, že si myslím, že som človek, ktorý sa veľa nesťažuje a teší sa zo života. Vždy je však dobré spraviť si takýto výlet, aby som si to znova potvrdila. Ak budete mať príležitosť zúčastniť sa nejakého podobného programu, neváhajte.
Zuzana Dušičková, vydavateľstvo Zum Zum production
