Postpandemické divadlo

Lukasz Drewniak7. mája 2020721

Niekoľko zamyslení k panike

Łukasz Drewniak je divadelný teoretik, publicista, redaktor. Je expertom na litovské divadlo. Prednáša na varšavskej Akademii Teatralnej. Svoj komentár zverejnil krátko po tom, ako sa vlády európskych krajín rozhodli uzavrieť všetky divadlá a kultúrne inštitúcie z dôvodu pandémie.

Divadlo nie je

Stalo sa. Prvý raz v histórii modernej Európy boli z dôvodu globálnej epidémie zavreté všetky divadlá, viac-menej v tom istom momente a na čas neurčitý. Všetky. Naozaj všetky. Verejné aj súkromné. Repertoárové aj alternatívne. Tie s voľným vstupom, aj tie, do ktorých si treba kúpiť lístok. Amatérske aj detské. Pouličné aj pivničné. V každom kraji, v každom kúte starého kontinentu boli zrušené desiatky tisíc predstavení, možno aj viac, na niekoľko týždňov vopred. Presný počet je zrejme nemožné určiť. Koniec koncov nevedno, načo by nám presné číslo bolo, okrem pripomenutia si finančných strát. V záplave štatistických údajov však zakaždým hynú aj jednotlivé diela, ktoré už nebolo možné realizovať. Samozrejme, že divadlo nie je to jediné, čo v tomto čase prestalo fungovať. Pozastavené bolo všetko. Celý spoločenský život, ako sme ho doteraz poznali. Ale aj tak ma vedomie toho, že divadlo nie je, bolí akosi najviac.

Zaniklo divadelné hic et nunc. Nie je možné byť „tu a teraz“ v žiadnom divadle – ani v svojom meste, ani v inom meste v krajine, ani v Únii, ani mimo Únie. Tu a teraz znamená uväznenie v čase a absenciu akéhokoľvek „tam“. „Tam“ v zmysle oslobodzujúcej fikcie. Nikto nič nehrá. Nikde. Situácia, aká nemá obdobu. Predsa aj v tom strašnom dvadsiatom storočí, počas šiestich rokov druhej svetovej vojny, aj počas štyroch rokov prvej, divadlo v Európe fungovalo, hrali sa predstavenia, nielen v krajinách nedotknutých vojnou, ale aj v tých, kde sa práve bojovalo. V oblastiach postihnutých prírodnými katastrofami boli zatvárané kultúrne inštitúcie iba v najpostihnutejších regiónoch. Ostatné fungovali. Dnes sa vlády takmer všetkých krajín Európy uchyľujú k volaniu po karanténe a izolácii obyvateľov. V kritickej chvíli, keď sa chráni ľudský život a zdravie, sa divadelné umenie musí utiahnuť do tieňa.

Podať svedectvo týchto ponurých časov, v ktorom je prerušené fungovanie kolektívneho umenia v mene fundamentálnejších hodnôt, je možno najdôležitejšia úloha, ktorá pred nami stojí. Hovorím možno, pretože ešte stále nevieme s istotou povedať, čo všetko nás čaká. Predpokladajme ale, že to všetko prejde a že najneskôr v apríli alebo v máji sa svet vráti do normálu a s ním štýl života, na ktorý sme zvyknutí. Zaujímalo by ma, aké vyjde divadlo, najmä poľské divadlo, z tejto karantény? Ako veľmi sa zmení? Ktoré jeho reguly, konvencie alebo témy ostanú sporné? Čo to povinné mlčanie narobí v hlavách umelcov, umelkýň, divákov a diváčok, ako sa podpíše na organizácii divadelného života, aké modely fungovania prevráti alebo zreformuje. Bude mať spomienka na pandémiu neskôr vplyv na proces tvorby predstavenia, na spôsob produkcie a prevádzky? Zmenia sa zvyky verejnosti, jej umelecké preferencie, o finančných možnostiach nehovoriac?

Poľské divadlo je v karanténe. Vyjde z nej ako divadlo postpandemické. Teda možno ako kríženec divadla paniky a divadla postdramatického. Nevieme povedať, aké presne bude. Avšak niekoľko trendov môžeme skúsiť predpokladať.

Ako sa zachovajú diváci a diváčky po mesiacoch v karanténe?

Mám podozrenie, že sezóna 2019/2020 ostane neukončená. Všetky premiéry a festivaly naplánované do konca mája budú preložené. A to pravdepodobne na „neskôr“ – jeseň budúceho roka, než na „deň po“. V čase ustávajúcej pandémie bude v inštitúciách priestor akurát tak na lízanie rán, prerobenie rozpočtu, pozorovanie hospodárskeho krachu, ktorý zrejme nastúpi. Všetko to (plus hľadanie nových propagačných stratégií v odlišnej spoločenskej situácii) bude vážnejšie než vojna vedenia a umeleckých kolektívov o termíny, tituly, odškodnenia či zmluvy. Neverím, že sa podarí ukončiť prerušené skúšky a zaradiť všetky neuskutočnené premiéry do programu pred júlom. Samozrejme, divadlá by mohli prijať rozhodnutia o pokračovaní v práci počas prázdnin, z dôvodu nadrábania finančných strát, ale zrejme nebude pre koho hrať. Z niekoľkých dôvodov. Ako sa zachová divácka obec po troch mesiacoch v karanténe? Odpoveď prvá – vyhladovaní nadšenci a nadšenkyne skočia na všetko, čo bude k dispozícii. Odpoveď druhá – náhle bez peňazí, pôjdu na to, čo je zadarmo. Odpoveď tretia – izolácia od umenia koniec koncov nemusí mať za následok zvýšený dopyt. Ak sa dalo prežiť toľko času bez premiér, dá sa v podstate žiť bez nich aj naďalej. Mnoho divadelníkov a divadelníčok si dodnes pamätá, ako dlho sa museli snažiť o opätovný záujem verejnosti o ich prácu po smolenskej katastrofe. Tentokrát to môže byť podobné, ba ešte intenzívnejšie. Omnoho intenzívnejšie. Nie som si istý, či sa uzdravená spoločnosť bude práve hrnúť do spoločne stráveného času, alebo ostane nedôverčivá voči ostatným. Bude sa podvedome báť väčších skupín, kontaktu, prežívania čohosi spoločne. Predsa len – v týchto dňoch je iný človek ohrozením, kontakt je rizikom. A divadlo stojí práve na tom, že cudzí ľudia sa stávajú blízkymi, že sa nanovo definujú. Existuje veľa pochybností, či ochota posilňovať väzby bude znovu taká silná, ako bola pred pandémiou. Podľa môjho názoru bude najbližší rok v hľadisku skôr prázdno. Z karantény vyjdeme v zlom emocionálnom stave. A vyjdeme priamo do žiary tropického slnka. Predstavte si, že bezprostredne po pandémii prichádza horúce austrálske leto éry skleníkového efektu. Napriek tomu, že niektoré divadelné sály poskytujú klimatizované priestory, diváčky a diváci utrápení izoláciou budú mať tendenciu unikať z uzavretých priestorov. Výsledkom môže byť to, že v najbližších mesiacoch, a možno aj rokoch, bude stav návštevníkov v poľských divadlách nízky. Dôvodom bude kríza mentálna aj ekonomická. Strata dôvery v spoločný priestor. Ako bude hľadisko reagovať na kašeľ z obecenstva? Kto z hercov a herečiek odmietne ako prvý hrať s partnerom podozrivým na ochorenie? Starý etický vzorec Konstantina Stanislavského bude spochybnený. Pamätáte si príbeh o Stanislavskom, ktorý hral predstavenie s teplotou 42 °C? Okamžite po svojom výstupe si ľahol na lôžko pripravené za oponou a upadol do letargie. Pred pandémiou sa zvyklo hovoriť, že ak v predstavení niekto z ansámbla chýba, znamená to, že umrel. Uvoľniť niekoho z predstavenia pre dôvody etické či ekonomické sa zvyklo len v skutočne výnimočných prípadoch. Teraz si uvedomujeme, že jeden chorý herec alebo herečka môže znamenať vážne ohrozenie pre zvyšok súboru či obecenstvo. To zmení proces skúšania aj zvyčajný proces prevádzky predstavení. Je možné, že nevyhnutnou praxou sa stanú alternácie – každá rola bude pripravovaná minimálne dvoma hercami resp. herečkami, a to od samého počiatku skúšok. Budeme kontrolovať zdravotný stav vystupujúcich aj návštevníkov a návštevníčok pred predstavením podobne, ako teraz kontrolujeme vypnuté zvonenia na telefónoch. Už pred zavretím divadiel prestali ľudia v hľadisku kašľať: tí chorí a prechladnutí zostali doma. A keď ktosi predsa len zakašľal, celý rad sa nepokojne zachvel. Dôvera k blížnym bola pandémiou ohrozená. Neviem si predstaviť podanie si ruky s inými divákmi a diváčkami v geste solidárnosti. Táto nedôvera sa určite raz stratí, ale istý čas sa nás trauma bude držať. Ak sa choroba bude vracať – a to možné je, pretože vírus môže mutovať – večery v poľských divadlách sa neodvratne zmenia na potenciálne zdravotné ohrozenie.

Nikto nebude hľadať v divadle ďalšie trápenie

A ak sa diváci a diváčky predsa len vrátia do divadla – na čo sa budú chcieť pozerať? Na čo si kúpia lístok, aké inscenácie si vyberú? Horor, ktorý práve prežívame, podľa môjho názoru zoberie dôležitosť mnohým kľúčovým témam poľského divadla. Mnoho z nich sa stane len nedôležitým bľabotaním, odvracajúcim pozornosť od fundamentálnych otázok. Neznamená to, pravdaže, že prvé premiéry po karanténe budú výlučne bilancovaním toho, čo sme prežili. Akési maďarské divadlo na lodi, nazývané azda prvým „karanténnym divadlom“, oznámilo, že jeho prvou internetovou premiérou bude monodráma Mor. Ak si niekto myslí, že poľský divák po pandémii ochotne pôjde na Camusa, či Denník morového roku Daniela Defoa, tak sa sakramentsky mýli. Už niekoľko týždňov všetky noviny a informačné kanály hovoria len o jednom – koronavírus, koronavírus, koronavírus… Počet nakazených a počet obetí, rozhodnutia vlády, čo na to Európa, ako reaguje svet… Už teraz je nedostatok informácií, ktoré by sa netýkali pandémie. Sme bombardovaní množstvom informácií a strachom. A zostávajú ešte zhruba tri mesiace výnimočného stavu. Tri mesiace! Ak to prežijeme, tak neskôr, na prahu normálnosti, nebude mať nikto psychickú silu, aby bol v divadle nútený nanovo analyzovať to, čo sme prežili. Vymažeme koronavírus tak, ako Európa v dvadsiatom storočí vymazala španielsku chrípku. Svetová vojna bola v umení rozoberaná, epidémia španielskej chrípky, pokiaľ viem, ani zďaleka nie tak veľmi. Zo zvláštnych dôvodov sa nestala generačnou výpoveďou. Mám tušenie, že v najbližších sezónach nebudú témy publicistického charakteru divácky preferované – minimálne na väčších scénach a v repertoárových divadlách. Teatr Powszechny, Biennale aj Komuna Warszawa budú určite túto tému rozoberať pre hŕstku uvedomelých, zodpovedných divákov a diváčok. Masa ale pôjde iným smerom. V poľskom divadle nás čaká nepochybne doba nenáročných zábav (otázkou je, aká dlhá). Obecenstvo bude chcieť odreagovanie, ľudia si budú platiť za to, aby počas tých dvoch hodín netrpeli a nespomínali. Možno budú akceptovať nanajvýš absurdné purnonsensové rámce pandémie, ale esejistickým mukám o konci európskej civilizácie, spoločenskej kritike, príbehom o onkologických problémoch, globálnom otepľovaní, vymieraní druhov, Magde Gessler a akciách #metoo sa vyhnú širokým oblúkom. Nikto nebude hľadať v divadle ďalšie trápenie. V júni (alebo neskôr) vyjdeme z väzenia, v ktorom sme, ako sa zdá, zabudli na mnoho príjemných vecí a divadlo postpandemické nám ich bude musieť pripomenúť. Pandémia je úderom pre poľské a európske kritické divadlo. Lebo práve angažovaní tvorcovia a diváci pochopia, že dôležitejšie je robiť, než neprestajne o robení čohosi hovoriť. Je jasné, že za akýsi čas, pokiaľ nás nepostretne nejaká ďalšia apokalypsa, sa rovnováha do divadla vráti, ale prvé mesiace po pandémii budú vyžadovať prearanžovanie repertoárov aj profilov poľských scén. Inak sa divadlo minie očakávaniam spoločnosti – pripomeňme ešte raz –, spoločnosti utrápenej, spoločnosti zaskočenej zmenou ekonomickej situácie. Poľské divadlo by sa malo už teraz, v čase karantény, pripraviť na krízu návštevnosti. A to novým repertoárom.

Náhrada online je stále len náhradou

Karanténa trvá. Poľské divadlo v tejto chvíli zúfalo skúša dať o sebe vedieť, hľadá riešenia v situácii všeobecného stavu zakonzervovania. Divadlá, jedno za druhým, zverejňujú záznamy predstavení zo svojich archívov alebo aktuálnych repertoárov. Festivaly ohlasujú vysielanie udalostí a rozhovorov s umelcami v ich domovoch či iných privátnych priestoroch. Šíria sa videoblogy a zaplavujú nás mémy. To všetko sú cenné iniciatívy, avšak viac pre pocit zadosťučinenia, než ako reakcia na potreby divákov a diváčok. A čoskoro príde presýtenie. Ak by streaming inscenácie mohol nahradiť divadelné hľadisko, je zrejmé, že by boli divadlá už niekoľko rokov prázdne. Nejde o to, v karanténe sledovať obľúbené herečky a hercov na scéne v inak prázdnej budove, ani nadchýnať sa televíznymi verziami predstavení, ktoré sme predtým v divadle nestihli. V divadle šlo vždy o živý kontakt, dotyk, atmosféru, stretnutie – a to nič nenahradí. Divadelných nadšencov a nadšenkyne čaká pôst. Náhrada online je stále len náhradou. Mňa osobne dokonca takýto spôsob fungovania irituje, pretože divadlo online nikdy nevyhrá nad seriálmi Netflixu či HBO.

Nechce sa mi chodiť po virtuálnych múzeách, sledovať hudobníkov džemujúcich v kuchyni či počúvať rozhovory o divadle. Divadlo nie je. Zaniklo nie vlastnou vinou. A dlho nebude. Čím skôr si to uvedomíme, tým lepšie. Namiesto ukazovania toho, aké divadlo bolo, keď ešte bolo, by sme mali uvažovať, aké by malo byť po zmŕtvychvstaní. Využime tento čas. Zvyčajne sa nedostáva druhá šanca na premýšľanie o tom, čo bude, ako bude a či vôbec niečo bude.

Łukasz Drewniak

Článok je s dovolením autora krátený, pôvodne bol uverejnený na portáli teatralny.pl.

Z poľského originálu preložil Adam Dragun

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: