Inscenácia Pomlčka s podtitulom: Scénická esej o rozdelení pojednáva o rozpade Československej federácie pod dubom v záhrade vily Tugenhadt. Režisérka Iva Ditte Jurčová postavila koncept na dvoch estrádnych moderátoroch – ženy, Slovenky (Ivana Kubáčková) a muža, Čecha (Zdeněk Stejskal) – ktorí nás sprevádzajú akýmsi prierezom československých vzťahov v podobe popkultúrnych odkazov, nevymaňujúc sa zo stereotypov – Česi sú schopnejší, Slováci citovejší, veľký brat, malý brat, a tak a podobne. Nespomínam to ako výčitku, stereotypy sú stereotypmi práve preto, že sa v rámci nejakej situácie našlo dosť empirických príkladov na to, aby sa o niečom vytvoril stereotyp. Moderátori majú neónovo zelené obleky vytvorené zo suchého zipsu, čiže, keď u nich dôjde ku dotyku, nalepia sa na seba. Kostýmovo ide o veľmi šikovný metaforický obraz. V metaforách a obrazoch sa nesie celá inscenácia – či už od kozmonautky Vladeny Škovragovej, vystupujúcej s, na pohľad, náhodnými meta dialógmi, až po mladú ženu (Šárka Býčková) z (ako to sama nazýva) „dojebanej generácie“, ktorá moderátorov najskôr len počúva a až v druhej časti inscenácie vystúpi s monológom o problémoch ľudí narodených tesne pred alebo po rozdelení – zmätok, neukotvenosť, nejasnosť v tom, kam vlastne patria. Výstupy moderátorov a mladej ženy sa postupne začnú prelínať s príbehom slovenského Maďara Jozefa Aszmongyiho (Otto Culka) žijúceho v Čechách, ktorý sa v roku 1992 upálil na protest proti rozdeleniu Československa. Chcel žiť vo federácii. Jeho nemý, no fatálny protest však upadol do zabudnutia. Išlo o najzaujímavejšie a emočne najnabitejšie výstupy, avšak divácky som mala pocit, že ide o dve inscenácie a celý tvar pripomínal skôr „večer na tému“, než ucelený formát. Rozumiem, že doba a divadelné vnímanie sa posunulo a napätím nabitú činohru nepotrebujeme na to, aby sa na nás preniesla myšlienka, no v prípade Pomlčky sa inscenátorom nepodarilo ustriehnuť tenkú hranicu medzi dominanciou formy a obsahu, čo spôsobilo roztečenie pointy do unavených obrazov bez „zošitia“. Napriek tomu si nemyslím, že si Pomlčka zaslúži derniéru po necelej sezóne v nitrianskom repertoári, keďže si na základe skutočností trúfam tvrdiť, že nie je stiahnutá kvôli diváckej nepopularite či nekvalite, ale pre zarážajúce machinácie, ktoré sa v DAB-ku posledné obdobie dejú. Nitrianske divadlo po nástupe umeleckého šéfa Matúša Bachynca a dramaturgičky Martiny Mašlárovej nabralo v sezóne 22/23 nový dych. Vytvorili spolu dve sezóny, z ktorých sa väčšina titulov už zderniérovala alebo sa ide zderniérovať – derniérovanie započalo po odídení umeleckého tímu kvôli nezhodám s generálnym riaditeľom divadla, Jaroslavom Dóczym. Rozklad potvrdzuje aj fakt, že Divadlo Andreja Bagara, tridsať rokov späté s legendárnou Divadelnou Nitrou, tento rok rozviazal s festivalom spoluprácu, a tak sa podujatie bude odohrávať takmer všade, len nie v Nitre, a ešte aj v nešťastnom skoršom júnovom dátume. Nitra má kvalitný súbor, veľkú históriu a potenciál, avšak zlého riaditeľa. Riaditeľa, ktorý bol ešte donedávna škvrnou, výnimkou, niečím, čo treba pretrpieť, avšak teraz má sebe podobných na tých najvyšších miestach a ak odíde, tak akurát do vyššej politiky.
Pomlčka, DAB Nitra v koprodukcii s Horáckým divadlom Jihlava , réžia: Iveta Ditte Jurčová. Premiéra: 20. 10. 2023. Derniéra: 22. 6. 2024.
Laura Fedorová
