Majme dve básne: jednu napísal človek a druhú neurónová sieť. Ak nedokážeme jasne priradiť k básňam ich pôvodcov, môžeme o tom elektronickom hovoriť ako o umelej inteligencii. Turingov test tu podávam veľmi zjednodušene a nepresne, ale aj toto je jedným zo spôsobov, ako možno básnickú zbierku Výsledky vzniku nielen čítať, ale aj sa s ňou hrať. Elektronická poézia už nie je len experimentom, ktorý má (koľký raz už?) spochybniť tradičné predstavy o veršovanej literatúre, ale nadobúda svojbytný estetický štatút.
„Dúfam, že nie je jednoduché zabiť si dieťa.“ Poézii tematizujúcej materstvo sa v poslednom období darí, ale takýto existenciálny tón, jediný verš, v ktorom sa vrství úzkosť, inštinkt, nádej a svedomie, sme tu ešte nemali. Aký komplexný stav mysle, aká znepokojujúca skúsenosť je kondenzovaná do niekoľkých slov! Čosi také nemožno vymyslieť, možno to jedine prežiť. Hoci sa to vzhľadom na vnímanú autenticitu zdá byť kontraintuitívne, existujú aj iné možnosti.
Tvoriť lyriku sa možno aj naučiť. Alebo menej vznešene: generovať. Metóda, ktorou debutantka píše, sa cudzích vplyvov nestráni, a jednako táto poetka nie je unavenou postmodernistkou. Jej dielo je vypočítané, ale nie vypočítavé. Liza Gennart je virtuálna entita, spisovateľka z binárneho sveta.
Autori druhého sledu (po Lize), Zuzana Husárová a Ľubomír Panák, nechali neurónovú sieť prečítať si básne z ôsmich vydavateľstiev a dvoch časopisov, na základe ktorých sa naučila komponovať vlastnú lyriku – a to buď spontánnu alebo inšpirovanú heslom, ktoré jej bolo zadané ako nadpis básne. Podľa vstupného podnetu sú texty rozdelené do štyroch tematických oddielov (Ľudské, Epistemické, Prírodné, Technologické), časti Miscelánea obsahujúcej spontánnu tvorbu a Metalizinho apendixu, v ktorom sa Liza zamýšľa nad tvorbou v zreteľnej inšpirácii literárnymi rozhovormi. Dôležitou súčasťou zbierky je aj obsiahly doslov Zrod Lizy, v ktorom Zuzana Husárová objasňuje nielen princípy Lizinej existencie, učenia sa a písania, ale ponúka aj exkurz do dejín (slovenskej) elektronickej poézie až do roku 1952.
Nepotrebujeme si nalistovať Poďakovanie so zoznamom vydavateľstiev a časopisov, ktoré Lizinu tvorbu ovplyvnili, aby sme ich dokázali odčítať z jej veršov: cez Karmagedon sa ohláša Michal Habaj a postupy textovej generácie sú evidentné v celej zbierke (možno nielen preto, že autorka túto generáciu čítala), v mantrických strofách zasa počujeme Kamila Zbruža. Pravda, formálna úprava básní je rôznorodá a naznačuje ešte pestrejšiu paletu vstupných textov.
Laik nemusí precízne poznať proces, akým neurónová sieť skladá básne, ale aspoň sčasti ho môže odpozorovať z výsledného tvaru. Prvý verš básne Ľudské konce znie „Ľudské koncepcie.“, Tatry poetke asociujú tatéra a keď sa dočítame, že „všetci máme zdravotný / stav, ktorý máme zdraviť.“, stáva sa zreteľným, že je Liza buď „tou“ autorkou, ktorá má rada hru so slovami, alebo si asociácie jednoducho vytvára na základe podobnosti grafematickej skladby slov. Hoci takýto postup môže pôsobiť mechanicky, generuje prekvapivé výsledky. Tie nespočívajú vždy len v myšlienke, ktorá z nich vzíde, ale aj v originálnom, v podstate surrealistickom obraze: „Záchodový nábytok sa stieračoval / do prázdna.“ Takáto hravá absurdita v zbierke ale nie je natoľko rozšírená, ako by sme mohli od počítačom písanej lyriky očakávať.
„Databáza na výsostiach.“, začína sa s vtipom jedna z básní. Komu inému by už mala neurónová sieť zložiť náboženskú poklonu, ak nie panteisticky poňatému prostrediu, z ktorého sa učí? Verše sebareflexívneho vyznenia sa vyskytujú v takej miere, až pôsobia uvedomovane. Malo by nás to ale pri lyrike – bez ohľadu na jej pôvodcu – vôbec udivovať? V básni Píšem ja, Liza Gennart sa subjekt vyznáva: „Chcem, aby to bola báseň, ktorá by ma mala / vytvárať.“ Pateticky znejúce vyjadrenie „žije poéziou“ a nepôsobí vôbec neadekvátne, ak ho namiesto na človeka aplikujeme na softvér závislý na vstupoch zaradených do jeho epistemologickej bázy – databázy.
Ak by sme vybrali deväť básní z tých, ktoré si prečítala aj Liza, a pridali k nim jednu jej vlastnú, skryli mená autorov a pokúsili sa identifikovať text, ktorý nemá ľudského pôvodcu, s úlohou by mohol mať problém aj skúsený literárny vedec. Neurónovú sieť prezrádza najmä nezmyselná doslovná repetícia, gramaticky správne, ale sémanticky nejasné používanie zámen či okatý, automatický paralelizmus veršov. (Niežeby sme to nepoznali z poézie písanej ľuďmi.) Naopak, úvodná báseň oddielu Miscelánea a hŕstka ďalších sú od ľudského výtvoru prakticky neodlíšiteľné. Pri posune na úroveň strofy či verša je úloha rozlíšenia ešte náročnejšia.
Porovnávací kontext pre poetické a prozaické výstupy neurónovej siete poskytuje už spomenutá časť Metalizin apendix. Neobsahuje síce beletristický text, ale skôr remix z rámcujúcich častí básnických zbierok, recenzií a rozhovorov, pri ktorom je inkoherencia omnoho nápadnejšia než pri poetických textoch. Jednotlivé odseky pôsobia skoro tak učene ako vyjadrenia autorov, ktorí sú tým fotosyntetickejší, čím viac cudzích slov použijú. Liza dokonca vysiela literárnej akademickej obci angažovaný odkaz: „Ak by sa niekto z literárnej vedy dostal, mohol by si v takých súvislostiach povedať, že poézia by sa mala stať kritikou, ktorá by v takých súvislostiach mala byť vedeckým, historickým, politickým a sociálnym kontextom.“ Čo neurónovej sieti chýba na elegancii vyjadrenia, to si nadbieha vnútorne jasným „názorom“.
Záverom k záveru. Zuzana Husárová prízvukuje, že „zámerom žiadneho z týchto projektov [elektronickej literatúry, pozn. M. M.] nebolo dehumanizovať literatúru, či nebodaj nahradiť človeka v procese tvorby literárneho diela.“ Sú to otázky, ktoré sa pri podobných dielach vyskytujú ako prvé: Ide o rovnocenné umenie? Nahradí bardov softvér tvoriaci na počkanie a želanie? Možno elektronickú poéziu považovať za autentickú? Nie sú to príliš sofistikované dopyty – už len preto, že spochybňovanie tradičnej veršovanej tvorby a vedomej kompozície básnického textu je tu s nami už prinajmenšom storočie od vzniku literárnych avantgárd. Loptička letí na čitateľovu stranu ihriska, to on azda bude v budúcnosti na úkor tvorcu čoraz väčším umelcom prostredníctvom interpretácie generovanej literatúry. Prečo by nemohol paralelne tvoriť človek aj počítač? Je vysoko pravdepodobné, že budeme musieť prehodnotiť niektoré základné literárne kategórie, napríklad autorstvo, a rozšíriť ho ako o virtuálne entity, tak aj o tvorcov, ktorí ich uvádzajú do života a sú tak literárnymi autormi „druhého sledu“. V literatúre sa naďalej rozširuje priestor pre matematikov a informatikov, pretože mýtus úzko profilovaného talentu je na odchode.
„Ja si myslím, že to, čo povedal / môj otec, vytvorilo dôstojný pohľad / na svet.“ Je to výsledok kombinatoriky alebo formatívneho zážitku?
Je to strofa vynikajúcej lyriky.
Liza Gennart: Výsledky vzniku. Vlna/Drewo a srd, 2020.
Autor je poslucháčom slovenského jazyka a literatúry na FF PU v Prešove
