Jaroslava Sobocká vedie odbor všeobecnej pedológie a pedogeografie Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy (VÚPOP) Národného poľnohospodárskeho a potravinárskeho centra v Bratislave. Rozprávali sme sa s ňou o aktuálnych výzvach nášho prístupu k pôde a o úlohe vedy v zmene poľnohospodárskych paradigiem.
Dávid Koronczi: Prosím, predstavte nám v skratke dejiny a hlavné míľniky slovenskej, respektíve československej pedológie.
Poznávanie pôd – pedológia sa ako aplikovaná veda datuje od osvietenského obdobia, teda od prelomu 18. a 19. storočia. V podmienkach Rakúsko-Uhorska pracovali viacerí poľnohospodárski učenci, napríklad Juraj Fándly, Samuel Tešedík, Dionýz Štúr, ktorí skúmali pôdy a vytvárali prvé pedologické archívy. V 19. storočí bol v Budapešti založený Kráľovský geologický ústav a jeho pracovníci začali mapovať a klasifikovať pôdy aj na území Slovenska. Heinrich Horusitzky, Imre Timko a Béla Inkey boli výraznými osobnosťami, ktoré vytvárali tzv. agrogeologické mapy regionálnych území Slovenska. Po vytvorení Československej republiky Slovensko nemalo významných pôdnych odborníkov, kým v Čechách už bola rozvinutá škola prof. Josefa Kopeckého a Václava Nováka. Práve ich odchovanci (Kyntera, Kohout, Kučera) prišli na Slovensko etablovať pôdoznalectvo ako rozvíjajúcu sa vedeckú disciplínu. Boli prednostami Ústavu pre agropedológiu a bioklimatológiu. Po roku 1938 však z politických dôvodov museli odísť a do popredia sa dostali slovenskí [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
