Pred nejakým časom ma sesternica dlhodobo žijúca v zahraničí poprosila o tip na knihu s peknou slovenčinou. Nebanálne zadanie! Škoda, že ma o takéto odporúčanie nepožiadala teraz. So svojou najčerstvejšou čitateľskou skúsenosťou by som ju bez váhania odkázal na memoáre Petra Karvaša (1920 – 1999), ktoré po viac než štyridsiatich rokoch od ich prvého vydania v roku 1981 publikovala – nenáhodne – Literárna bašta.
Nenáhodne, lebo práve v Banskej Bystrici sa odohráva autobiografický príbeh Karvašovho detstva a dospievania. Úplne rozumiem skepse prípadného čitateľstva: „Nejde len o ďalší sentimentálny návrat do ‚junošských‘ liet so všetkým, čo k žánru patrí?“ Sám autor prezieravo odpovedá: „Nekúpem sa (…) pôžitkársky v dávnych rokoch, nepoužívam ich ako náplasť, ani ako hojivú nie, ani ako klamlivú, bolesť iba prekrývajúcu a prekrikujúcu, neinvestujem ich, nehrám o ne v kocky a nerabujem ich ako kedysi dávno výdatné štôlne.“ Pochybnosti teda možno odsunúť. Namiesto dojímania sa nad minulosťou je tu nemálo vtipu, dôslednú rekonštrukciu každej možnej spomienky nahrádza esejistická reflexia udalostí z odstupu rokov a prítomnosť širšieho sociálneho kontextu v rozprávaní rastie priamoúmerne s jeho vzostupným významom pre chlapca, ktorého tínedžerské roky rámcovala veľká hospodárska kríza a mobilizácia na obranu Československa. „Medzitým sme sa naučili žať a zvážať myšlienky, ktoré sme sami nesiali. Na neistoty sme si zvykli hľadieť ako na istoty, po ktorých sú zrnká pochybností rozsiate iba ako pehy, navyše náramne fotogenické,“ píše Karvaš o svojom pokolení, ktoré „vykročilo, ako sa od neho očakávalo, sčasti sa otĺkalo životom ako kryha na rieke, sčasti – to je údelom pokolení – stúpalo nahor, kto hore brehom po zľadovatelých chodníčkoch slovenských hôr, kto po priečkach, železných či zlatých, znútra klietky či zvonka.“ Nejde pritom (len) o metafory. Karvašova generácia zažívala svoju ranú dospelosť doslova takto, prinajmenšom tá jej časť, ktorá sa – podobne ako autor sám – priamo zúčastnila SNP. Však „skúste mať dvadsať rokov v čase vojny.“
Lenže táto kniha je o inom. O čom inom? O kom inom? „‚On je žid.‘ – ‚On je Čech.‘ – ‚On je luterán.‘ – ‚On je Cigán.‘ Ba čo viac: ‚Ten – to je Hugáň – z Brezna!‘ Až po veľavravné a definitívne: ‚Ten je zo Súdobej ulice!‘ Že sú ostatní absolútne nenáležití, čo sa samosebou rozumie, dalo by sa vlastne celkom dobre zniesť. Chyba je v tom, že z nejakého hľadiska si nenáležitý aj ty.“ Je to kniha tak trochu o každom, kto sa – rovnako ako autor – nikdy necíti adekvátne svojmu veku, kto je za to, „aby človek sám za to mohol, aký je a čo má, a to vrátane Cigánov, budhistov a bosých ostrostrelcov gumipuškami,“ a kto chce vedieť, ako je to so svetom. Chlapec Peter sa za ním vybral do Zvolena, lenže my ho máme – z hľadiska literárnej hodnoty – ešte bližšie: V (Karvašovom) hniezde.
Peter Karvaš: V hniezde. Literárna bašta, 2022.
Martin Makara
