Keď nám prišla do redakcie posledná kniha Milana Kunderu Sviatok bezvýznamnosti, nikto z kolegov a kolegýň nejavil záujem o nej napísať. Z ich reakcií mi bolo jasné, že pre nejedného nich je už Kundera prekonaný autor, z ktorého človek v istom veku „vyrastie“. Hoci s tým čiastočne súhlasím a Kunderove romány sa mi dnes už tiež miestami zdajú ako neznesiteľné divadlo postáv, ktorým autor vkladá do úst všetko to otravné mudrovanie, jeho poviedky (napr. úžasný Falešný autostop), a najmä eseje, sú pre mňa dodnes veľmi príjemným čitateľským zážitkom. Napriek miernej skepse som sa teda pokúsil pristúpiť k jeho ostatnej, rozsahom veľmi útlej próze, bez predsudkov a porovnávania s autorovou predchádzajúcou tvorbou.
Táto predstava sa však už na prvej strane ukázala ako naivná. Toto je Kundera ako ho všetci poznáme, v dobrom i zlom. V kondenzovanej podobe je tu všetko, čo by ste od jeho textu čakali: starší inteligentní bieli muži sa na oslave narodenín rozprávajú o dejinách, filozofii, umení, a najmä o mladých ženách. Kniha v mnohom pripomína Sorrentinov film Mladosť, a tak ako v jeho prípade, aj tu ide koniec-koncov o celkom príjemne strávený čas. Ani toho mudrovania nie je kvôli menšiemu rozsahu toľko ako zvyčajne, takže to čitateľa nestihne príliš iritovať, bonmoty a historické anekdoty prepája pár pekne vystavaných úvah o starnutí a navyše má text veľmi hravý a uvoľnený záver.
Sviatok bezvýznamnosti je nakoniec ako jedna z tých jednohubiek, ktoré protagonisti knihy jedia počas oslavy. Nezasýti, ale ani neurazí, chvíľu ju môžete prevaľovať v ústach, kým sa rozhliadnete okolo seba a zistíte, kde oslávenec podáva víno. Netreba ale zabúdať, že ak by tento malý pokrm so sebou neniesol auru slávneho spisovateľa (nehovoriac o kontroverzii, ktorú vyvolala jeho posledná biografia), pomaly by v dákom rohu nikým nepovšimnutý schol, až by ho niekto po skončení oslavy bez milosti vyhodil do koša.
Milan Kundera: Sviatok bezvýznamnosti. Preložila Elena Flašková. Artforum, 2020.
Tomáš Hučko
