(záverečná časť reportáže o ľuďoch na úteku)
Je neskoré pondelkové popoludnie a ja sa nachádzam kdesi medzi marockým Rabatom a Tangierom. Reportážna cesta po Maroku, ktorej som sa zúčastnila spolu so skupinou európskych novinárov a novinárok, sa pomaly blíži ku koncu. Za niekoľko dní v Maroku sme spoznali príbehy a ťažkosti mnohých subsaharských migrantov a migrantiek, týraných, dobitých i tých bez čo i len provizórneho domova. Stali sme sa svedkami utrpenia týchto ľudí a toho, aké ťažké, priam nemožné je pre nich dostať sa do Európy. Všetky organizácie, ktoré sa nimi zaoberajú, nás upozorňovali na externalizovanie hraníc s Európskou úniou, na to, aké ťažké je v kontexte aktuálnych migračných politík pre migrantov a migrantky aspoň dúfať, že sa do Európy dostanú.
Atmosféra v skupine je nezvyčajná. „Keď som tam bola, neuvedomovala som si závažnosť príbehov, bola som trochu emočne vypnutá, odosobnená. Ale hneď ako som to začala písať a ako som o tom začala hovoriť, pocity sa znásobovali. Zúfalstvo, žiaľ, neschopnosť im pomôcť,“ hovorí mi neskôr kolegyňa. „Dlho potom som mala nočné mory o zbitých a zabitých mužoch. Keď som prišla domov, mala som pocit, že mi nikto nerozumie, že im nedokážem slovami opísať to, čo som si zažila,“ dodáva.
Organizácia Alarm Phone, ktorá dlhodobo upozorňuje na prípady ľudí, ktorí sa ocitnú v ohrození pri pokuse prekonať Stredozemné more, vo svojej najnovšej správe z 10. septembra 2019 uvádza, že „za posledných 8 týždňov bol projekt WatchTheMed Alarm Phone kontaktovaný v 62 prípadoch migrujúcich v núdzi v Stredozemnom mori. Približne 1350 ľudí sa nedostalo do Európy, boli poslaní naspäť na miesta, z ktorých vyrazili. Osudy desiatok ľudí sú doposiaľ neznáme.“
Agentúra Reuters zase 30. septembra 2019 informovala, že pri marockom pobreží sa našlo päť ďalších mŕtvych tiel migrantov; loď, ktorá sa prevrátila predošlú sobotu, spôsobila smrť dvanástich ľudí. Podľa článku marocké úrady uviedli, že počas prvých ôsmich mesiacov tohto roka zabránili 57 000 migrantom dostať sa nelegálne do Španielska. Európska únia na posilnenie kontroly svojich hraníc taktiež prispieva miliónmi eur.
Teraz, po zložitej ceste naprieč Marokom, sú však pre nás príbehy migrujúcich osobnejšie, konkrétnejšie. Dotýkajú sa nás už úplne inak – za číslami vidíme tváre, bojíme sa, že medzi mŕtvymi sa jedného dňa môžu ocitnúť aj tí, ktorých sme stretli a ktorí nám tak ochotne vyrozprávali svoje príbehy.
Cesta na cintorín
Africkú reportážnu cestu ukončujeme v Španielsku. Počas pobytu v Maroku sme sa stretli s mnohými problémami, reportovanie a vyhľadávanie informácií o migrujúcich je tam takmer nemožné. Napokon krajinu opúšťame. V španielskom meste Algeciras, kam prichádzame, nás čaká posledné zo stretnutí tohto týždňa.
Martin Zamora, majiteľ španielskeho pohrebného ústavu nám rozpráva o tom, ako sa dostal k identifikácii mŕtvych tiel migrantov a migrantiek, ktorí sa utopili v Stredozemnom mori. „Plačem každý deň,“ povie kdesi medzi rečou.
Už vyše dvadsať rokov identifikuje a pochováva migrantov a migrantky napriek tomu, že za to nedostáva žiadnu odmenu a musel predať svoj majetok, aby mohol v tejto práci pokračovať. Rodiny migrujúcich, s ktorými je v kontakte, mu však ďakujú za možnosť dôstojného pohrebu pre svojich rodinných príslušníkov a príslušníčky. Keď v práci začal, sám sa vybral do Maroka hľadať pozostalú rodinu prvého migranta, ktorého telo našiel v mori. „Ak si predstavíte seba na mieste matiek a otcov týchto ľudí, čo iné môžete robiť? Musím v tejto práci pokračovať,“ hovorí. Posledné telo, ktoré dosiaľ našiel, patrilo utopenej migrantke: mladé dievča, ktoré v mori umrelo na podchladenie. Z rovnakej lode pochádzal aj mladík, ktorého telo sa našlo o deň neskôr.
Ukazuje nám tváre dvoch mladých ľudí, ktoré mu poslali ich rodičia. Ešte niekoľko hodín pred cestou to boli usmievaví, perspektívni mladí ľudia. Je to neznesiteľný pohľad; tento moment sprevádza nezvyčajná úzkosť.
Zamorovi často pripadne úloha rodiny kontaktovať – tie niekedy nevedia ani o tom, že sa ich príbuzný či príbuzná pokúšali dostať do Európy. Pri identifikácii tiel s nimi Zamora musí intenzívne komunikovať. Keďže ich často musia identifikovať na diaľku, posielajú mu fotografie svojich nezvestných blízkych. Je to emočne, no aj administratívne a prakticky veľmi náročný proces. „Niekto to však robiť musí. Ja som s tým začal pred dvadsiatimi rokmi a pokračujem v tom,“ hovorí nám Zamora. On rodinám posiela videá z pohrebných ceremónií. Tie sa líšia napríklad aj v závislosti od ich vierovyznania.
O Zamorovi bol natočený aj film Retorno a Hansala (Návrat do Hansaly), ktorý zobrazuje jeho prvú cestu do Maroka. Vo filme hrajú aj skutoční rodičia zosnulých migrujúcich.
Pre mňa je toto zatiaľ najťažším stretnutím, obzvlášť pod váhou toho, čo som videla a zažila za uplynulý týždeň. Osudy ľudí – okrem iného aj tých z Burkina Faso, kde som pred niekoľkými rokmi žila a pracovala, a kde ma tamojší ľudia prijali a pohostili, kde som nadviazala priateľstvá a dozvedela sa mnohé o kultúrach v západnej Afrike – sa ma totiž osobne dotýkajú. Vidieť a počúvať o tom, ako sa ľudia putujúci za lepším životom topia v mori, je pre mňa na nevydržanie. V polovici Zamorovho príspevku musím zo stretnutia odísť. Je to neznesiteľné počúvanie.
Aj naša reportážna cesta sa končí na cintoríne. Všetci z našej novinárskej skupiny dostávame možnosť položiť na hroby migrantov a migrantiek biely kvet.
Všetkým nám je ťažko. Opäť sa nám jasne vynára jedna z kľúčových dilem našej cesty – kadiaľ vedie hranica medzi žurnalistikou a aktivizmom a aké je vzájomné prepojenie týchto dvoch oblastí?
Ako o tom napísať?
Pri písaní reportáže bojujem s otázkou, ako sa dá o týchto momentoch napísať. Ako vzniká reportáž o trpiacich alebo umierajúcich migrantoch a migrantkách, ako pretaviť do slov ťažkosti, s ktorými aj ja spolu s kolegami a kolegyňami bojujeme.
Kolegyňa mi hovorí: „Bola som znepokojená tým, aké množstvo úsilia a zdrojov je nutné vynaložiť, aby človek mohol vyhľadávať informácie o porušovaní ľudských práv. Dlho som váhala, o čom by som mala alebo mohla písať a chvíľu som sa neodvažovala napísať vôbec nič. Najmä preto, lebo som sa samej seba pýtala, či sa o to bude dosť európskych čitateľov a čitateliek zaujímať natoľko, že mi to stojí za to, aby som vystavila riziku ľudí, ktorí nám pomohli.“
Odborníčka na ľudské práva, ktorá nám počas celej cesty pomáha, si intenzívne vybavuje troch mladíkov z Burkina Faso, vďaka ktorým sme spoznali ťažkosti, s ktorými sa migranti v Maroku stretávajú. „Najviac mi utkvela v pamäti všadeprítomná nespravodlivosť, dvojitá diskriminácia, s ktorou sa migranti stretávajú,“ hovorí. Pre mladíkov bolo problematické nielen dostať sa do Európy, ale aj pohybovať sa po Maroku. Je takmer nevídané, aby sa migranti pohybovali po meste, aby navštevovali verejné miesta, obchody či reštaurácie. Súhlasiť s tým, že sa s nami stretnú a porozprávajú nám svoj príbeh, ich samých vystavilo veľkému nebezpečenstvu. Ich ďalší osud však už nespoznáme. „Dať však možnosť novinárom a novinárkam, aby o tom písali, je nesmierne dôležité,“ hovorí odborníčka. „Aktivizmus inšpiruje ostatných ľudí, aby v sebe našli odvahu a tiež sa ozvali proti nespravodlivosti. Žurnalistika je v tomto s aktivizmom spojená. Novinári dávajú ľuďom možnosť nazrieť na svet inak, niekedy aj zmeniť svoj názor – a tomu sa nič iné nevyrovná. Rozhodnutia sa dejú cez noviny, cez informácie. Pri svojej práci si však neustále kladiem otázku, koľko ľudí musí byť vystavených nebezpečenstvu, aby sa pravda dostala von.“ Obavy o našich protagonistov, o ľudí, ktorí nám pomohli a o všetky migrantky a migrantov, ktorí nám porozprávali svoj príbeh, sú neutíchajúce.
„Predstavujem si, aké by to bolo, keby sa niečo strašné stalo v Európe a všetci a všetky by sme utekali. Premýšľam nad tým, aké by to bolo, keby role boli vymenené. Keď teraz počúvam o ľuďoch, ktorí prišli o život v Stredozemnom mori, myslím na Ibrahima či na Abdoulayeho,“ vraví odborníčka.
Boj za solidaritu
O osudoch ľudí, „ktorí sú uplne pozbavení svojich ľudských práv“, hovorí aj nemecká kapitánka a aktivistka Pia Klemp. Vo svojom TEDx talku Why I fight for solidarity, zverejnenom 20. augusta 2019, hovorí nielen o ťažkostiach a obvineniach, ktorým čelí za to, že zachraňovala migrantov a migrantky v Stredozemnom mori, ale aj o boji za solidaritu a ochranu ľudských práv.
„Som súčasťou generácie, ktorá sa pýtala svojich starých rodičov: ‚Čo ste proti tomu urobili vy?‘ A uvedomila som si, že som tiež súčasťou generácie, ktorá bude musieť zodpovedať úplne rovnakú otázku svojim vnúčatám,“ hovorí. Klemp pracovala na lodi Iuventa, spolu so svojím tímom zachránili tisícky ľudí.
No po rozsiahlom výskume o téme migrácie v Maroku sa dozvedám, že solidarita, rezistencia či pomoc nie sú cudzie ani Maroku. Rozhovory s odborníkmi a odborníčkami na otázky ľudských práv a migrácie mi ukazujú, že aj tam sa nájde mnoho ľudí, ktorí migrujúcim pomáhajú – niekedy drobnými gestami, inokedy aj za cenu toho, že riskujú.
Viacerí migranti a migrantky hovoria, že v Maroku im množstvo ľudí pomohlo. Častokrát to vyplýva z pohostinnosti a pomoci ako hodnôt, ktoré sú hlboko zakorenené aj v Islame a kultúrach severnej Afriky, pre iných je to však otázka princípu. Ľudia, ktorí obhajujú ľudské práva, sa nájdu všade, aj v Maroku.
Niektorí migranti a migrantky hovoria o šoféroch autobusov, ktoré ich vyvážajú na juh Maroka a spomínajú, že ich nezaviezli až tak ďaleko, ako mali alebo sa ich snažili vysadiť v prostredí miest a obcí, kde je jednoduchšie dostať sa k službám či doprave. Iné migrantky a migranti zase tvrdia, že v núdzi môžu zaklopať na dvere marockých domácností, obzvlášť v čase piatkových modlitieb. Miestne obyvateľstvo im často pomáha.
V kontexte plnom kontrastov, paradoxov a ťažkostí, v ktorom môže byť zložité vystupovať otvorene, je dôležité všimnúť si aj malé gestá súcitu a ľudskosti medzi miestnymi a migrujúcimi. Ich príbehy medzi nami rezonujú.
Na španielskom cintoríne ukončíme našu cestu, uctíme si pamiatku tých, ktorí pri migrácii zahynuli a vraciame sa naspäť do bežného ruchu Európy.
Autorka je dokumentaristka
(Prvé dve časti reportáže vyšli v Kapitáli 9/2019 a 10/2019.)
