Peter Šajda: Ideál kritického a angažovaného kresťanstva je aktuálny

22. 4. 2025

„Ideál kritického a angažovaného kresťanstva, ktoré bojuje za sociálnu a environmentálnu spravodlivosť a lásku ku každému blížnemu, je aktuálny,“ konštatuje filozof Peter Šajda v rozhovore o podstate filozofie, filozofii Sørena Kierkegaarda, úzkosti, zúfalstve, slobode, viere v Boha, radikálnej teológii, kresťanstve a Donaldovi Trumpovi, kolektívnom násilí, nepriateľstve a láske.

Ste považovaný za významného slovenského filozofa s medzinárodným renomé. Čím je pre vás filozofia? A prečo je v 21. storočí dôležitá?

Filozofia ma sprevádza od detstva – minimálne odvtedy, čo mi otec dal do ruky knihu rímskeho cisára Marca Aurelia Myšlienky k sebe samému. Je to asi najvýznamnejšia filozofická kniha, ktorá vznikla na území Slovenska. Filozofiu považujem za kľúčovú vedu, ktorá pomáha človeku orientovať sa vo svete a v sebe samom. Úžasné je na nej to, že sa pokúša odpovedať na otázky, ktoré si iné vedy radšej nekladú. Dávajú ich bokom, lebo sa javia ako príliš veľké a ťažko uchopiteľné. Filozofia je teda odvážna veda, čo však vedie aj k problémom. Kvôli práci s náročnými otázkami niekedy ťažko dokladuje svoje úspechy. Myslím, že je aktuálna v 21. storočí, lebo filozofické otázky si kladieme aj dnes, navyše stále pribúdajú nové výzvy.

Špecializujete sa, okrem iného, na existenciálnu filozofiu a filozofiu náboženstva dánskeho filozofa Sørena Kierkegaarda. Aký je dnes význam existenciálnej filozofie a špeciálne filozofie Sørena Kierkegaarda?

Existenciálne myslenie vzniklo v 19. storočí ako odpoveď na ideové smery, ktoré jedinca redukovali na priesečník rôznych väčších síl. Ak je ľudský jedinec chápaný ako produkt pôsobenia prírodných, historických či spoločenských procesov, tak vlastne nie je podstatný. Existenciálne myslenie umiestnilo jedinca do centra filozofického uvažovania. Tvrdí, že jednotlivý človek je oveľa viac než len produkt prostredia. Má nesmiernu hodnotu, tvorí sám seba, nesie zodpovednosť za svoje voľby. To je aj Kierkegaardov príspevok k filozofii, ktorý nestratil aktuálnosť. Dnes takisto počujeme, že naše túžby sú len „biológia“, naše vzťahy len „chémia“, náš boj za slobodu len „sociológia“. Existenciálni myslitelia považujú za výhovorku, keď jedinec „zvaľuje“ svoje konanie na anonymné sily.

Medzi hlavné filozofické témy Sørena Kierkegaarda patrí napríklad kríza identity, úzkosť, autenticita, zodpovednosť za vlastný život alebo hľadanie zmyslu v existenciálnom chaose. Zygmunt Bauman hovoril o epidémii úzkosti ako o symptóme neskorého kapitalizmu alebo tekutej modernity. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie sú úzkostné poruchy najrozšírenejšou duševnou poruchou na svete. Zdá sa, že podmienky súčasného sveta úzkosť akosi systematicky generujú. Kierkegaard chápal úzkosť v kontexte slobody. Bol v tomto kontexte prorokom?

Kierkegaardove knihy sa vždy dobre predávajú v čase krízy. Ako príklad uvediem veľký záujem o jeho dielo v Nemecku po prvej svetovej vojne a v Japonsku a Kórei po druhej svetovej vojne. Máte pravdu, že do dejín myslenia sa Kierkegaard dostal aj vďaka úvahám o úzkosti a zúfalstve. Tieto pojmy sú uňho previazané, pričom druhý sa mi zdá ešte dôležitejší než prvý. V roku 2018 som preložil do slovenčiny jeho dielo Choroba na smrť, ktoré sa venuje rôznym formám zúfalstva. Kierkegaard chápe zúfalstvo ako postoj, keď človek nechce byť sám sebou. Skúma rôzne podoby sebaodmietnutia, ale aj sebaprojekcie, ktorá je odtrhnutá od reality. Ukazuje, ako človek nechce byť tým, kým je a chce byť niekým, kým nie je. Nám sa niekedy zdá, že môžeme byť hocikým, ale nie je to tak. Sú určité danosti, ktoré sú našou podstatnou súčasťou – keď ich ignorujeme, dochádza ku kríze identity. Samozrejme je aj mnoho vecí, ktoré na sebe dokážeme zmeniť. Otázka, ako byť sám sebou, je základná otázka existenciálnej filozofie.

Kierkegaard filozofiu chápal ako praktickú, osobnú a existenciálnu disciplínu, ktorá ponúka jazyk a nástroje na riešenie vnútorných konfliktov človeka. Zmysel ľudského života spájal výlučne s vierou. Žijeme však v sekulárnej a technokratickej dobe. Ľudia existenciu Boha skôr odmietajú. Mnoho filozofov argumentuje, že žiadny zmysel ľudského života v skutočnosti neexistuje. Aký je váš názor? Je v 21. storočí relevantné odvolávať sa na religiózne výklady, v ktorých Boh vystupuje ako princíp, ktorý nás presahuje? Kde hľadať zmysel života?

Literárna hodnota Kierkegaardovho diela spočíva aj v tom, že píše pod rôznymi pseudonymami a využíva širokú paletu literárnych postáv. Na život sa snaží pozerať z rôznych perspektív. Tieto pseudonymy a postavy reprezentujú rôzne štádiá existencie. Základné sú tri: estetické, etické a náboženské. Ak by som to mal veľmi zjednodušiť, povedal by som, že prvé je o zážitkoch, druhé o záväzkoch a tretie o tom, čo nás presahuje, a predsa sa zjavuje. Pointou je, aby vyššie štádiá existencie zahŕňali nižšie – súvisí to aj so životným rytmom človeka. Etické štádium má zahŕňať estetické, náboženské štádium má zahŕňať obidve predchádzajúce. V tomto zmysle je náboženské štádium najkomplexnejšie. Dám príklad: vzťah lásky muža k žene v náboženskom štádiu má spájať romantickosť (estetický prvok) s kontinuitou manželského záväzku (etický prvok) vo vedomí daru a povolania (náboženský prvok). To je náročná výzva, ktorú v praxi často nezvládame, ale tým nestráca opodstatnenie. Takáto existenciálna filozofia vidí zmysel života v tom, aby človek čo najviac rozvinul svoju osobnosť vo vzťahu k sebe samému, druhým, svetu a Bohu. Považujem to za relevantnú výzvu pre dnešného človeka.

Kierkegaard ako intersubjektívne orientovaný filozof kládol dôraz na individuálnu, subjektívnu vieru. Čo v tomto kontexte znamená Kierkegaardova výzva „byť jedincom“ dnes? Žijeme v masovej postmodernej spoločnosti, z ktorej sa „autentické Ja“ akosi vytráca.

Autentickosť môžeme chápať ako prevzatie zodpovednosti za to, ako formujem sám seba. Malo by sa to diať v akomsi sebakritickom sebaprijatí. Byť jedincom znamená, že človek má zdravý odstup od masy. Keď je totiž súčasťou masy, rozhodujú zaňho iní, nie je sám sebou. Preberá názory a postoje bez toho, aby ich zvážil. Ako zaujímavá forma masovej mentality sa mi v súčasnosti javí takzvaná echo komora. Niekedy sa nazýva aj názorovou bublinou. Jej súčasťou sme vtedy, keď prestaneme počúvať ľudí s odlišnými názormi a utvrdzujeme sa len v jednom pohľade na svet. Obklopíme sa ľuďmi a médiami, ktoré nás podporujú v nekritickom prijímaní názorovej „potravy“. Prestávame myslieť samostatne. Ešte aj algoritmy sociálnych sietí bývajú nastavené tak, aby nám zobrazovali len také správy, ktoré „zapadajú“ do nášho pohľadu na svet.

Z neomarxistickej perspektívy možno povedať, že Kierkegaardova filozofia náboženstva v podstate ignoruje materiálne podmienky, ktoré u ľudí formujú ich náboženské presvedčenie. Aký je vzťah Marxovho a Kierkegaardovho myslenia? Je možné považovať Marxa za inšpiratívneho mysliteľa? Ak áno, v akom zmysle?

Kierkegaard bol o päť rokov starší od Marxa, dokonca sa obaja narodili 5. mája. Boli teda súčasníci. Pokiaľ viem, Kierkegaard Marxa priamo nereflektoval. Keď píše o komunizme, je to v jeho predmarxistickej podobe. Pre mňa osobne bolo náročné nájsť si cestu k Marxovým spisom. Môj otec totiž pracoval ako matematik a pred rokom 1989 mal v práci opakovane problémy, lebo názorovo nezapadal do predpísanej línie marxizmu-leninizmu. Pre môj výskum filozofie 19. storočia sa mi Marx zdá užitočný ako analytik dobových spoločenských procesov. Zaujala ma napríklad jeho analýza situácie vo Francúzsku v období nástupu Napoleona III.

Na Boha sa odvolávajú aj mnohí konzervatívni politici. Napríklad americký prezident Donald Trump počas svojho pôsobenia v politike často spája svoju rétoriku s odkazmi na Boha, kresťanské hodnoty a náboženstvo. Ako to vnímate? Ide o úprimnú vieru alebo o pragmatický, chladnokrvný kalkul v záujme získania priazne kresťanských voličov, predovšetkým evanjelikálnych kresťanov?

Do mysle Donalda Trumpa nevidím, ale zdá sa mi, že neúspech atentátu na svoju osobu naozaj interpretuje ako Boží zásah. Najmä vzhľadom na fakt, že išlo o milimetre. Čo sa týka kampane na oslovenie kresťanských voličov, to je, myslím, samozrejmosť. Pokiaľ viem, volebné kampane v USA majú k dispozícii podrobné štatistické údaje, podľa ktorých nastavujú politickú komunikáciu. Čítal som napríklad štúdiu, ktorá vysvetľovala, prečo Joe Biden dokázal osloviť katolíckych voličov v kľúčovom štáte Pensylvánia oveľa viac ako Kamala Harrisová. Identifikovali sa s ním preto, lebo je z Pensylvánie a je katolík, Harrisová nie je ani jedno. Tento demografický kontext kampaň nevedela zmeniť, ale s ideovými kontextmi sa pracovať dá a robí sa to.

Ste dominikánsky rehoľník s excelentnými znalosťami akademickej teológie. Aký je váš názor na radikálnu teológiu, ktorá je kritická ku klasickému katolicizmu a volá po kritickom a angažovanom kresťanstve, ktoré bojuje za sociálnu a environmentálnu spravodlivosť a lásku bez ohľadu na genderové role a sexuálnu orientáciu?

Myslím, že ideál kritického a angažovaného kresťanstva, ktoré bojuje za sociálnu a environmentálnu spravodlivosť a lásku ku každému blížnemu, je aktuálny, ba dokonca nie je ani kontroverzný. Kresťanstvo bez sebareflexie a angažovanosti, bez záujmu o chudobných a znevýhodnených, či bez patričnej starostlivosti o prírodu by išlo proti sebe samému. Iste, často sa deje aj to. Kontroverzie začínajú pri interpretácii, čo zmienený ideál znamená v praxi. Myslím, že v dejinách sa presadzujú tie teológie, ktoré dokážu skĺbiť moment inovácie s momentom tradície. Teológie, ktoré to preženú jedným alebo druhým smerom, postupne strácajú mobilizačnú silu. Keď sa pýtate na radikálnu teológiu, musím povedať, že napríklad u Dona Cupitta ju viem len ťažko odlíšiť od ateizmu. Ale nechcem to paušalizovať, bolo by potrebné pozrieť sa na každého autora zvlášť.

Konzervativizmus, spolu so socializmom a liberalizmom, patrí medzi tri hlavné politické ideológie, ale aj smery politicko-filozofického myslenia. Ako verejný intelektuál sa pohybujete v konzervatívnych kruhoch. Prečo je, podľa vás, konzervativizmus relevantný a aktuálny? Má čo ponúknuť našej spoločnosti?

Pohybujem sa v rôznych kruhoch a mám známych s veľmi rozdielnymi názormi. Čo sa týka konzervativizmu, myslím, že jeho silnou stránkou môže byť rešpekt k prirodzeným organickým štruktúram. Jedinec sa rozvíja v prostredí rodiny, obce, regiónu, národa, ako aj jazykovej, kultúrnej a náboženskej komunity. Iste, tieto prostredia generujú mnohé problémy, ktoré treba riešiť. Ale snaha nahradiť ich rôznymi alternatívami sa ukázala ako neúspešná. Preto je konzervativizmus skeptický k pozemským utópiám. Konzervativizmu prospieva, keď sa drží princípu subsidiarity: vyššia inštancia nemá robiť to, čo môže robiť nižšia inštancia. Tým sa má zabezpečiť, aby rodina „nezvalcovala“ jedinca, obec rodinu, región obec či Európska únia Slovenskú republiku. Našej spoločnosti by konzervativizmus mohol ponúknuť rozumnú podporu prirodzených štruktúr a osvedčených inštitúcií, ktoré však treba neustále upravovať.

Jednou z tém vášho akademického záujmu je filozofická reflexia negatívnych vzťahov, a to najmä v kontexte kolektívneho násilia. V súčasnosti zažívame dramatický nárast kolektívneho násilia v rôznych častiach sveta, či už ide o ruskú agresiu na Ukrajine, konflikt na Blízkom východe, v Sýrii, v Sudáne či v Jemene. Kolektívne násilie, ktoré zasahuje celé komunity, národy a regióny, nezmizlo s koncom 20. storočia, respektíve po „konci dejín“, ako si mnohí želali. Kolektívne násilie dnes nie je len nejakým excesom, ale systémovým javom. Aké recepty ponúka filozofické myslenie zamerané na reguláciu a redukciu takých fenoménov ako kolektívne násilie, nepriateľstvo alebo nenávisť?

V prvom rade je potrebné, aby filozofia vôbec venovala pozornosť negatívnym fenoménom. Ako upozornil slovenský filozof František Novosád, filozofia sa oveľa viac zaoberá pozitívnymi vzťahmi ako napríklad priateľstvo a láska. Negatívne vzťahy potom niekedy chápe povrchne. Pojem nepriateľ sa napríklad nahrádza „jemnejšími“ pojmami, ktoré nie sú dostatočne komplexné. Pripomenuli ste, že niektoré negatívne fenomény sú kontinuálne prítomné v ľudských dejinách – to by sme nemali podceňovať. Pri skúmaní politického nepriateľstva si myslím, že je dôležité pochopiť dynamiku jeho vzniku, ako aj jeho podoby a spôsoby prehlbovania. Následne je potrebné formulovať postupy, ako obmedziť nepriateľstvo, zmierniť napätie a hľadať priestor pre pozitívnu interakciu. Ako kľúčový sa mi javí princíp ľudskosti, ktorá spája nepriateľov a v určitých situáciách umožňuje vzájomný rešpekt. Umožňuje vidieť v nepriateľovi hlbšiu rovinu než je samo nepriateľstvo. K otázke nepriateľstva však nesmieme pristupovať naivne, lebo v eskalovanej podobe konfliktu ide o obranu vlastnej existencie a spôsobu bytia.

Spoločnosť na Slovensku je extrémne polarizovaná v dôsledku politického správania a komunikácie niektorých politických aktérov. Politické aktivity možno charakterizovať ako hostilné, nenávistné, polarizujúce či ponižujúce politických súperov. Vašou špecializáciou je aj myslenie politického teoretika Carla Schmitta a najmä jeho teória regulácie politického nepriateľstva. Ako možno v kontexte slovenskej politickej scény aplikovať Schmittovu teóriu regulácie politického nepriateľstva na zmiernenie súčasnej polarizácie a nenávistnej politickej komunikácie?

Carl Schmitt je kontroverzný mysliteľ a v jeho tvorbe sú aj temné momenty. Jasnozrivo však pochopil, že sústavná démonizácia politického protivníka môže viesť k vytvoreniu takzvaného absolútneho nepriateľa. To je najhorší možný scenár, lebo takýto nepriateľ stráca ľudské črty. Vidíme už len nepriateľa, nie človeka. Princíp ľudskosti, ktorý zdôrazňujem, stále vracia do hry to, čo nás spája. Z pohľadu ľudskosti sme rovnocenní. Politická propaganda dáva do popredia to, čo nás rozdeľuje. Preto považujem za kľúčový moment sebaovládania – treba zabrániť tomu, aby politická komunikácia inštinktívne skĺzla k bezbrehej degradácii protivníka.

Vráťme sa k filozofii Sørena Kierkegaarda. V jeho diele Skutky lásky rozlišuje dva základné typy lásky, preferenčnú a nepreferenčnú lásku. Prvá je romantickou láskou založenou na exkluzivite. Druhá je láskou k „blížnemu“ a pripomína kresťanské diktum „miluj blížneho svojho“. Kierkegaard tvrdí, že ten, kto naozaj miluje blížneho, miluje aj svojho nepriateľa. Je možné milovať aj svojho, najmä politického, „nepriateľa“ ako „radikálneho iného“?

Láska k nepriateľovi je imperatív prevzatý z Biblie. Je to najnáročnejšia podoba lásky k blížnemu. Bežne sa tým myslí vzťah medzi dvoma jedincami. Ide o to, aby človek k nepriateľovi pristupoval eticky – aby ho negatívna dynamika vzťahu „nestiahla“ k nespravodlivosti a podlosti. Otázka je, či môžeme princíp lásky k blížnemu aplikovať aj na kolektívneho politického nepriateľa, napríklad na znepriatelený štát. Carl Schmitt tvrdí, že nie, lebo tým ohrozujeme samých seba. Ja si myslím – aj na základe Kierkegaardovej náuky –, že áno, ale v presne stanovených rámcoch. Uvediem príklad: počas vojny chránime niektorých členov nepriateľského kolektívu – civilistov, zajatcov, ranených. Nie je to samozrejmosť, je to prejav politického sebaovládania a úcty k ľudskému aspektu nepriateľa. Navyše je to základ pre budúci mier.

Erich Fromm tvrdil, že láska je odpoveď na „problém ľudskej existencie“. Láska je základnou ľudskou potrebou a túžbou. Je to sila, ktorá nás spája a dáva nášmu životu zmysel. Moderný svet, s jeho dôrazom na individualizmus, konzumerizmus a materiálne hodnoty, vedie k fragmentácii lásky. Možno Kierkegaardov prístup zdôrazňujúci subjektívnu povahu lásky a jej existenciálne prežívanie považovať za podnetný v kontexte súčasnej fenomenológie lásky?

Myslím si, že áno. U Kierkegaarda nájdeme veľa podnetných analýz lásky. Brilantný opis sebeckej lásky, ktorej cieľom je „uloviť“ a využiť druhého, sa nachádza v spise Zvodcov denník. Ten je súčasťou diela Buď – alebo, v ktorom nájdeme aj úvahy o tom, ako dať celoživotnú kontinuitu romantickej láske v manželstve. Zaujímavý je tu moment výlučnosti – takáto láska vylučuje všetkých okrem milovanej osoby. Absolútna exkluzívnosť je doplnená absolútnou inkluzívnosťou všeobecnej lásky k blížnemu. Každý je blížny, nikto nie je vylúčený. Kvalitatívne je to úplne iná láska ako romantická láska, hoci v konkrétnych životných situáciách sa prelínajú.

Ste odborníkom na myslenie ústrednej postavy filozofie dialógu Martina Bubera. Nedávno ste preložili jeho najznámejšie dielo Ja a Ty. Prečo je táto kniha dôležitá a aktuálna aj v súčasnej dobe? Je v Buberovom diele niečo, čím by sme sa dnes mohli inšpirovať? Zdá sa, že interpersonálny dialóg sa z našej spoločnosti, v ktorej dominujú sociálne siete, vytráca. Technologický progres, hoci prináša mnohé výhody, vedie k izolácii ľudí a oslabovaniu medziľudských vzťahov.

Buberova kniha vyšla pôvodne v roku 1923 a slovenský preklad o 100 rokov neskôr. Cítiť z nej obavu, že náš život ovládli vecné účelové vzťahy, do ktorých vstupujeme s obmedzenou angažovanosťou. Takýto vzťah nazýva Ja-Ono a môžeme ho rozvinúť k druhému človeku, prírodnej bytosti, umeleckému dielu i Bohu. Keď si chcem od druhého človeka požičať náradie, strom premeniť na palivo, speňažiť obraz alebo si vymodliť úspešnú skúšku v autoškole – vtedy k svojmu náprotivku pristupujem len so zameraním na nejaký jeho aspekt. Takéto vzťahy sú potrebné, ale keď je život len o nich, stráca hĺbku a intenzitu. Preto Buber hovorí aj o vzťahu Ja-Ty, ktorý je výlučný, bezprostredný, celostný a vzájomný. Vstupujeme doň „celou bytosťou“. Môže to byť vzťah k milovanej osobe alebo dobrému priateľovi v udalosti stretnutia. Vtedy ide všetko bokom a naplno sa sústredíme na svoj náprotivok. Buberova kniha je o tom, aké miesto majú obidva typy vzťahov v našom živote.

Zdá sa mi, že počas uplynulých dvoch dekád sa vydalo relatívne málo prekladov filozofickej literatúry do slovenského jazyka. Prečo je to tak? Je na knižnom trhu záujem o filozofické knihy nízky?

Od vydavateľov viem, že preklady filozofických klasikov sa pomerne dobre predávajú. V posledných rokoch vyšiel rad cenných prekladov, ale ešte stále je to málo. Problém je aj v tom, že preklad filozofickej literatúry sa niekedy nepovažuje za vedecký výkon. S týmto názorom nesúhlasím, pretože prekladmi rozvíjame slovenskú filozofickú terminológiu a sprístupňujeme myšlienkové horizonty. Prekladová literatúra je súčasťou národného kultúrneho bohatstva. Stačí sa pozrieť na intenzívnu prekladovú činnosť v okolitých krajinách. Želám si, aby vychádzalo čo najviac prekladov filozofickej literatúry a skúsim k tomu aj sám prispieť.

Peter Šajda je profesorom filozofie a dominikánskym rehoľníkom. V súčasnosti pôsobí ako vedúci Oddelenia sociálnej filozofie a filozofickej antropológie na Filozofickom ústave SAV, v. v. i. a ako vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Spolupracuje s Výskumným centrom Sørena Kierkegaarda v Kodani. Venuje sa antropologickým, etickým, filozoficko-náboženským a sociálno-politickým témam v nemeckom idealizme, filozofii existencie, neomarxizme a modernom katolicizme. Špecializuje sa na myslenie Sørena Kierkegaarda, Martina Bubera či Carla Schmitta.

Peter Daubner je politológ a politický filozof. V súčasnosti pôsobí na Filozofickom ústave SAV, v. v. i. a v Kancelárii Národnej rady SR.