Násilné zadržiavanie a zaobchádzanie s Palestínčanmi a Palestínčankami v izraelských väzniciach ilustrujú dedičstvo kolonializmu, taktiky represívneho režimu a konanie, ktoré je z hľadiska ľudských práv veľmi sporné. Palestínske väzenkyne aktívne vzdorujú izraelskému projektu osadníckeho kolonializmu aj patriarchálnej palestínskej spoločnosti. V izraelských väzniciach sú ich sexualita a rod inštrumentalizované pri zvyšovaní nátlaku, aby sa podvolili nariadeniam izraelských úradov. Ženy preto narábajú so svojím okliešteným repertoárom odporu, v rámci ktorého aj ich telá predstavujú dejiská vzbury. Všetko sa to odohráva ako súčasť širšej dynamiky ich zápasu proti izraelskej kolonizácii. Tento článok sa inšpiruje antropologickým výskumom svedectiev väznených Palestínčaniek. Načrtáva rozsah násilia páchaného na ženách v izraelských väzniciach a sústredí sa na spôsoby, ako sa ženy – obzvlášť prostredníctvom vzdelávania – voči nemu búria. Na vzťahy medzi utláčajúcimi a utláčanými sa pozerá cez konceptuálny rámec, ktorý do centra pozornosti nekladie utláčateľov a utláčateľky, ale terče ich útlaku.
Izraelské väzenia ako priestory moci a násilia
V Šesťdňovej vojne v roku 1967 obsadil Izrael tie časti Palestíny, ktoré sa mu nepodarilo okupovať od roku 1948 – Jeruzalem, Západný breh Jordánu a Pásmo Gazy. Spred roku 1967 nemáme takmer žiadne záznamy o väznení Palestínčanov a Palestínčaniek Izraelom. Od roku 1967 sa však zadržiavanie Palestínčanov a Palestínčaniek v izraelských väzniciach stalo súčasťou tamojšej reality. A je ich stále viac. Uväznenie, ako akýsi iniciačný rituál, už zmenilo život viac než miliónu Palestínčanov a Palestínčaniek, vždy na základe izraelských vojenských rozkazov vydaných na okupovaných územiach. Palestínska asociácia na podporu väzňov a ľudských práv Addameer uvádza, že od roku 1968 do roku 2018 bolo v izraelských väzniciach zadržiavaných asi desaťtisíc Palestínčaniek. Podľa právničky Charlotte Kates z amerického právnického združenia National Lawyers Guild „neexistuje palestínska rodina“, ktorú by nebola „zasiahla tragédia masového väznenia“, slúžiaceho na potláčanie ich práv, pričom Palestínčanky a Palestínčania sú nútení prijať tento mechanizmus ako svoju „žitú skutočnosť“.
Keď izraelské ozbrojené sily zatknú Palestínčanky – doma, na ulici, uprostred noci alebo počas dňa –, odvezú ich väčšinou do vypočúvacích miestností. Tu dochádza k ich napadnutiam. Čelia fyzickému násiliu, ako sú bitky alebo spútavanie v bolestivých polohách, ale aj špecifickému sexuálnemu a rodovo podmienenému násiliu.
Časopis Organizácie za oslobodenie Palestíny PLO Information Bulletin v júli 1979 poukázal na príbeh Aidy Saad. Počas vypočúvania ju izraelskí vyšetrovatelia vystavovali psychologickému nátlaku. Aby ju donútili k priznaniu, vyhrážali sa jej aj znásilnením.
„Povedali mi, aby som sa pred ním [palestínskym väzňom] vyzliekla. Správali sa pritom tak nenútene, ako keby mi ponúkali cukrík. Odmietla som. Ten mladý palestínsky väzeň zakričal: ‚Nechajte ju!‘ Vedela som, že mu predtým pohrozili. ‚Ak sa nepriznáš, donútime ťa, aby si s ňou pred všetkými súložil.‘“
Aby vysvetlila, do akej spoločensky neprípustnej situácie ju dostali, dodala: „Viete, vzhľadom na naše prostredie, naše zvyky a tradície i úctu, ktorú naši muži prechovávajú voči ženám, bol pripravený narozprávať kopu klamstiev, aby nemusel vykonať to, čo od neho žiadali.“
Bez ohľadu na spoločenské postavenie a rodinný stav týchto žien, izraelské zložky vo väzniciach proti nim sústavne zneužívajú očakávania spoločnosti. Palestínska väzenkyňa H. Y. sa mi v roku 2017 zverila, že jej izraelský vyšetrovateľ v reakcii na jej protestnú hladovku povedal: „Nikdy sa nevydáš. Nikdy neotehotnieš. Zničíš si telo. Tvoja spoločnosť ťa opustí.“ Keď izraelský vyšetrovateľ tvrdí, že H. Y. svoje telo zbavuje ženskosti a riskuje jeho poškodenie, len tým prízvukuje patriarchálne rodové stereotypy o krehkých ženských telách, ktoré nie sú dostatočne maskulínne (silné) na to, aby zvládli hladovku.
Vybavením prispôsobeným na pobyt žien disponuje v Izraeli iba väznica Neve Tirza v meste Ramleh. Využíva sa však len na krátkodobé zadržanie a pri prevozoch väzenkýň. Do roku 2014 to bola jediná väznica v Izraeli určená pre ženy, no keďže ju naprojektovali muži, vôbec nezodpovedala rodovo špecifickým potrebám žien. Ženy odsúdené za trestnú činnosť tu často útočili na ženy väznené z politických dôvodov, čo viedlo k premiestneniu palestínskych politických väzenkýň do oddelených traktov väznice HaSharon, navrhnutej pôvodne pre mužov.
Dnes sú ženy v Izraeli zvyčajne zadržiavané v dvoch ústavoch na výkon trestu: HaSharon a Damon. Budova väznice Damon pred vznikom Izraela v roku 1948 slúžila ako sklad tabaku a cigariet a nevyhovovala by ani ako hospodárska budova pre zvieratá. Ženy tu v súčasnosti držia v malej stavbe s dvomi preplnenými, vlhkými miestnosťami. V lete tam vládne neznesiteľná horúčava a v zime chlad.
Podmienky vo väznici HaSharon nie sú o nič lepšie. Ženy sa tiesnia v prepchatých celách, často plných hmyzu a špiny, so zlým vetraním a nedostatkom slnečného svetla. Nespravodlivé zaobchádzanie zahŕňa aj zlú stravu, samoväzbu a ustavičné bitie, nielen pri výsluchoch.
Ťažko sa píše o rozsahu zlého zaobchádzania zo strany izraelského väzenského personálu, ktorému väzenkyne čelia. Spomeňme napríklad prípad Mony Qa’dan. Prvýkrát ju zatkli v decembri 1999 a dvadsaťosem dní ju mučili rôznymi spôsobmi vrátane neslávne známej metódy „shabbih“, ktorá spočíva v „priviazaní rúk a nôh väznenej osoby k stoličke a v úplnom znemožnení zrakového vnímania nasadením masky. K tomu je pustená ohlušujúca hudba, čo spôsobuje dezorientáciu zmyslov. Väčšina výsluchov sa konala v noci. V cele bez okien, kde bola v izolácii, dvadsaťštyri hodín denne svietilo silné svetlo, čo narušilo jej prirodzený spánkový rytmus. Často jej odopierali možnosť sa osprchovať alebo prezliecť,“ opisuje brožúra For the Love of Palestine: Stories of Women, Imprisonment and Resistance, ktorá vyšla v spolupráci s asociáciou Addameer a solidárnou sieťou na podporu palestínskych väzňov a väzenkýň Samidoun.
Qa’dan si v roku 2011 počas pobytu na samotke šestnásťdňovou hladovkou vydobyla presun do spoločnej cely. Jej príbeh je jedným z mnohých, o ktorých sa väčšinou nedočítame. Izraelskí väznitelia sa zatiaľ na celom svete tešia beztrestnosti.
Vo väzniciach HaSharon a Damon navyše chýba akékoľvek zariadenie zohľadňujúce rodový aspekt. Zdravotným a hygienickým potrebám sa nevenuje takmer žiadna pozornosť, a to ani v prípade tehotných žien. Deti, ktoré idú navštíviť svoje mamy, personál opakovane prehľadáva a smú s matkami stráviť iba chvíľu. Cesta do väznice im bežne trvá okolo desať hodín (príčinou nie sú veľké vzdialenosti, ale izraelské obmedzenia slobody pohybu Palestínčanov a Palestínčaniek), na stretnutie s mamou dostanú tridsať minút. Väzenkyne od detí delí sklenená stena. Nemôžu sa dotknúť, rozprávajú sa cez telefón. Udržiavanie vzťahov medzi väzňami a ich rodinami reguluje izraelská väzenská služba (IPS).
Ženy kladú odpor: telá ako dejiská vzdoru
Násilie páchané koloniálnymi úradmi na telách žien vedie ženy k tomu, aby práve svojimi telami kládli odpor, a to všetkými dostupnými prostriedkami, počnúc neposlušnosťou a – v krajnom prípade – hladovkou končiac. Palestínske ženy v izraelských väzniciach naďalej pomáhajú udávať smer hnutia odporu. V druhej polovici roku 1969 vtedajšia väzenkyňa Rasmiya Odeh ako prvá spochybnila nekropolitickú matricu moci, keď odmietla, aby IPS určovala, ako má žiť a umrieť. Spolu s ďalšími väzenkyňami iniciovala jednu z prvých protestných hladoviek, ktorou zreteľne dali najavo, že je na nich, aby rozhodli, ako budú žiť a ako zomrú. Potvrdili, že samy majú autoritu nad svojimi telami a rozhodujú o svojich životoch. Hladovkárky požadovali lepšie zaobchádzanie, viac než jednu návštevu mesačne, povolenie kníh, zdravotnú starostlivosť, lepšiu stravu a predĺženie cvičenia na väzenskom dvore na viac ako hodinu. Žiadali tiež, aby sa k nim správali ako k politickými väzenkyniam, a nie ako ku kriminálničkám. Izraelské úrady im v reakcii na požiadavky zaviedli cez nos do žalúdka sondu a nútene ich kŕmili. Dve mladé ženy hospitalizovali. Výnimočnosť tejto hladovky však spočíva v jej výsledku. Po týždni protestu získali ženy možnosť čítať knihy, dostávať pravidelne noviny a stretnúť sa za mesiac s tromi dospelými návštevníkmi či návštevníčkami.
K prvým ženám držiacim individuálnu protestnú hladovku patria Etaf Elayan a Mona Qa’dan. Od zavŕšenia okupácie celej Palestíny Izraelom v roku 1967 až do roku 2004 boli jediné spomedzi palestínskych väzňov a väzenkýň, ktoré samy držali hladovku. Inšpirovali mnohé ďalšie, aby v snahe o znovuzískanie dôstojnosti a potvrdenie moci nad vlastným telom a existenciou dali do stávky svoje životy. Takéto príklady odporu palestínskych väzenkýň ukazujú, že ženy odmietajú hrať pasívnu rolu a radšej príjmu možnosť smrti, než by sa mali podrobiť ponižujúcim životným podmienkam v pokračujúcej väzbe. Premieňajú svoje telo z dejiska podrobenia na dejisko odporu. Akt inštrumentalizácie vlastnej smrti ako protiváhy voči životu riadenému úradmi rozvinula politická teoretička Banu Bargu pod pojmom nekrorezistencia.
Na jeho dosiahnutie treba skutočne pevnú vôľu a vytrvalosť. Táto forma konfrontácie prostredníctvom tela je výnimočná, pretože závažne ovplyvňuje fyzické telo, ktorému hrozí trvalé poškodenie či dokonca smrť. Preto býva hladovka krajným prostriedkom odporu. Ochota hladovkárok obetovať vlastné telo ilustruje krutosť násilia, ktoré sa v izraelských väzniciach na nich pácha. V palestínskom kontexte je nekrorezistencia súčasťou širšej dynamiky palestínskeho boja proti izraelskej kolonizácii. Vzoprieť sa izraelskému násiliu voči palestínskym väzňom a väzenkyniam si niekedy vyžaduje zapojenie tela ako prostriedku odporu a potvrdenie vlády nad vlastným telom. Zároveň ide o vyjadrenie politického postoja. Odmietnutie kŕmiť svoje telo je hmatateľným činom vzdoru, ktorým hladovkárka odmieta násilie väzniteľov, ako aj celý politický systém.
Palestínske väzenkyne takto účinkujú v rodovo špecifickom protikoloniálnom odpore. Nie sú pasívnymi obeťami spoločnosti. Popierajú tvrdenie svojho patriarchálneho okolia, že ich telám chýba mužnosť (sila) na to, aby slúžili ako nástroj odporu. Pri rekonštrukcii tejto časti dejín cez svedectvá palestínskych väzenkýň je dôležité vzniesť námietky voči zaužívanej perspektíve hegemónneho orientalizmu, ktorá odpor kolonizovaného ľudu vykladá ako teror a následne naň reaguje ospravedlňovaním štátneho terorizmu, ktorý nazýva prostriedkom šírenia „západných demokratických hodnôt“. Sociologička Nahla Abdo spochybňuje súčasne imperializmus aj orientalizmus, keď nanovo definuje pojmy „demokracie“, „osobných práv“ a „ľudských práv“ ako koncepty, za ktoré Izrael naďalej skrýva príšernú krutosť voči palestínskemu obyvateľstvu, zatiaľ čo napĺňa a rozširuje svoje koloniálne záujmy. Musíme odmietnuť i naratív spredmetňujúci ženy účastné na odpore proti izraelskej okupácii, napr. ich označovaním za nevzdelané, nemravné alebo tie, ktoré „potupili svoje rodiny“.
Z väzníc robia školy
Ženy sústavnému násiliu koloniálneho systému odporujú rôznymi spôsobmi, nielen protestnými hladovkami. Ďalšiu metódu si priblížime slovami palestínskej väzenkyne Khalidy Jarrar (ktorú v čase vydania tohto čísla Kapitálu izraelský vojenský súd opäť odsúdil na ďalší trest odňatia slobody, pozn. red.): „Vo väzení spoločne vyzývame násilníckeho dozorcu na súboj. Všetky máme rovnakú vôľu a odhodlanie ho zlomiť, aby nezlomil on nás… Väzenie je umením hľadania možností. Je školou, kde sa naučíte každodenné problémy riešiť tými najjednoduchšími a najvynaliezavejšími prostriedkami, či už ide o prípravu jedla, plátanie starých šiat alebo spoločné nachádzanie spôsobov, ako vytrvať a prežiť. Pre Palestínčanov a Palestínčanky predstavuje väzenie mikrokozmos omnoho väčšieho zápasu ľudu, ktorý odmieta zotročenie na svojom vlastnom území, a je rozhodnutý znovu získať slobodu – s rovnakým odhodlaním a vervou, akú majú všetky víťazné, kedysi kolonizované národy.“
Palestínske ženy tiež menia násilné štruktúry väzenia na školy a univerzity, kde sa navzájom učia a vyučujú. Izraelské úrady im neposkytujú podmienky na vzdelávanie sa, čím štát jasne porušuje medzinárodné právne rámce (Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vyhlasujú, že každý, vrátane väznených osôb, má právo na vzdelanie.
Prvé dni vo väzbe po skončení výsluchu sú najťažšie – ženy prenasleduje strach z neznámeho. Každodenný život vo väzení možno prebieha bez väčších zmien, no ženy sa snažia zamestnávať – učia a rozprávajú sa, vyšívajú a štrikujú – všetkými týmito činnosťami unikajú tvrdým väzenským podmienkam. Odpor väznených žien neprebieha jednotlivo, ale ako súčasť koordinovaného protikoloniálneho hnutia – vzpiera sa súčasne koloniálnej moci i patriarchálnej povahe palestínskej spoločnosti. Vzdelávanie vo väzení je nástrojom odporu. Mnohé väzenkyne sa venujú čítaniu a píšu. Na týchto vzdelávacích aktivitách sa zúčastňujú všetky väzenkyne, bez ohľadu na vek. Zabezpečí sa tým, aby najmä mladšie ženy získali vzdelanie od starších.
Dvanásťročná Dima al-Wawi, v roku 2016 najmladšia väzenkyňa, strávila v izraelských väzniciach sedemdesiatpäť dní. Neskôr uviedla, že ju vo väzení učila Lina al-Jarbouni, v tom čase v Izraeli najdlhšie väznená Palestínčanka (uväznili ju v roku 2004, za mrežami bola pätnásť rokov). Aj sedemnásťročná Ahed Tamimi prežila vo väzení v Izraeli osem mesiacov. Ahed dala facku jednému z vojakov, keď izraelské okupačné sily vstúpili na dvor Tamimiovcov v dedine Nabi Saleh a postrelili jej príbuzného. Po prepustení sa vyjadrila, že s ostatnými Palestínčankami v ženskej časti väznice sedávali celé hodiny nad právnymi textami. „Dokázali sme zmeniť väzenie na školu,“ povedala. Hoci izraelské úrady v súčasnosti väzenkyniam neutvárajú prostredie na vzdelávanie, väzenkyne nezostávajú pasívne a využívajú svoje schopnosti, čas a obmedzené prostriedky na to, aby sa jedna od druhej niečo naučili.
Skúmať moc z periférie
Keď sa usilujeme porozumieť odporu palestínskych žien v izraelských väzniciach, musíme mať na pamäti, že odzrkadľuje nespravodlivosť, ktorá sa im deje a že sa odohráva v kontexte širšieho protikoloniálneho odporu, tvoriaceho integrálnu súčasť každodenného života kolonizovanej spoločnosti. Skúmať moc z pohľadu mocných nestačí. Cynthia Enloe argumentuje, že štúdium moci z jej centra je nelogické, pretože ignoruje rozmanitosť mocenských vzťahov v spoločnosti a ich vzájomné pôsobenie. V súlade s pohľadom Enloe musíme vzťahy medzi väzenkyňami a izraelskými väzenskými úradmi skúmať z iných perspektív a venovať pozornosť aj vplyvom, ktoré takáto moc má na podrobené skupiny. Koncept mocenských štruktúr pobáda k tomu, aby sme vnímali palestínske ženy ako podrobené. Takéto mocenské vzťahy ich ovplyvňujú a motivujú ich k odporu. Potláčanie odporu a zanedbávanie požiadaviek väznených (a vlastne požiadaviek utláčanej populácie ako takej) odpor posilňuje a potvrdzuje ho ako prioritu každodenného života utláčaných. Zápas za spravodlivosť v Palestíne pokračuje za múrmi izraelských väzníc i mimo nich.
Autorka pôsobí ako výskumníčka na Škole medzinárodných vzťahov Univerzity v St Andrews v Škótsku. Vo svojej práci sa sústredí na väznice ako miesta moci a odporu.
Z angličtiny preložila Barbora Weberová
[/bt_bb_text][/bt_bb_column][/bt_bb_row][/bt_bb_section]
