Vydal by niekto moju knihu na Slovensku, keby nebola o vojne?

Od začiatku totálnej ruskej  invázie sledujeme v mnohých krajinách vysoký záujem o ukrajinskú kultúru a literatúru. Pamätám si, ako na Slovensku zavládol zmätok, keď si ľudia uvedomili, že o ukrajinskej literatúre takmer nič nevedia, a zároveň tu na ňu nie sú prakticky žiadni odborníci. V západnej a strednej časti Slovenska ukrajinistika ako taká neexistuje – namiesto toho iba ťažko uchopiteľný odbor východoeurópskych štúdií, ktorý sa sústreďuje primárne na Rusko. Jediný odbor ukrajinistiky na Slovensku je v Prešove, čo je síce pozitívne, ale sám nie je schopný reflektovať všetky zložky ukrajinskej kultúry. 

Literatúra o vojne

Medzera sa však začala rýchlo zapĺňať. Nové preklady vychádzajú takmer každý štvrťrok. Ľudia sa ma často pýtajú, aká kniha by mala vyjsť, aby pochopili vojnu. Akoby sme mohli obsiahnuť koloniálny diskurz v jednej knihe. Lenže zároveň ma to núti neustále sa pýtať, o čom je ukrajinská literatúra. Je to naozaj všetko, čo teraz môžeme dať svetu – rozhovor o vojne? A vôbec, čo je to „literatúra o vojne“?

Pamätám sa, ako sme s partnerom stáli na najväčšom knižnom veľtrhu v Kyjive, on držal v rukách zbierku básní Viktorii Amelinej a váhal, či si ju má kúpiť. Vieš, povedal mi, asi by som si ju nikdy nekúpil, keby ju v roku 2023 nezabila ruská raketa.

Niekedy si myslím, že na Slovensku by ani moju knihu nikto nikdy nevydal a ani by si ju nikto nekúpil, ak by nebola aj o vojne a ja som nebola z Ukrajiny. 

Pýtam sa, o čom je ukrajinská literatúra, premýšľam o tom, čo môže dať čitateľstvu. Ukrajinský spisovateľ Andrij Kurkov, ktorého romány sa dvakrát dostali do longlistu Medzinárodnej Bookerovej ceny, často hovorí o „introvertnosti“ ukrajinskej literatúry. Že je orientovaná akoby dovnútra krajiny a pre zahraničné publikum môže byť často menej kontextuálne zrozumiteľná. Toto tvrdenie je kontroverzné a určite ho nemožno aplikovať na všetky ukrajinské literárne prúdy. Pretože ani texty o vojne, o ktorej sa nedá v súčasnosti nepísať, nie sú, samozrejme, len o vojne. Sú to aj texty o láske a osamelosti, o smrti a túžbe prežiť za každých okolností. Polyfónia, ktorá vytvára ukrajinskú literatúru, je mimoriadne silná, pretože v nej môžete nájsť čokoľvek. Aj silnú feministickú prózu, aj techno-thrillery a kyberpunk.

Písať zmysel nanovo

Samozrejme, vojna mení úplne všetko, čoho sa dotkne. Deje sa to aj v literatúre. Pamätám sa na obdobie začiatku úplnej invázie, keď sa ťažko hľadali slová, nikto nič nepísal. Jedna moja známa, vydavateľka, mi o rok neskôr hovorila, že nemôže nájsť prekladateľov, ktorí by niečo preložili. Akoby všetci stratili silu a v ničom nevideli zmysel. Aby som bola úprimná, zmysel z času na čas stále uniká aj mne a musím ho vymýšľať, písať si ho nanovo od začiatku.

Prvou reakciou na stratu zmyslu a na všetko, čo sa okolo nás dialo, bola na Ukrajine poézia. Bola to prvá reakcia na bolesť a stratu, spôsob, ako zadržať dych a pochopiť novú ťarchu známych vecí. Často mala táto poézia denníkový charakter. Jazyk sa menil. 

V Ivano-Frankivsku na seminári pre mladé autorky a autorov, ktorý organizoval PEN Ukraine (na Ukrajine, na rozdiel od Slovenska, ide o serióznu právnu organizáciu, ktorá chráni svojich členov a profesionálne propaguje literatúru), ukrajinská poetka Julia Musakovská povedala, že jej poézia od vypuknutia vojny stratila svoju predchádzajúcu metaforickosť. Svet v čase vojny nepotrebuje metafory, ako sme ich poznali v predvojnovom priestore.

Mnohí básnici začali písať reportáže. Myroslav Lajuk napísal reportážnu knihu s názvom Bachmut, Kateryna Jehoruškina pripravuje na vydanie zbierku svedectiev a poézie, Viktorii Ameline po tom, čo ju zabila ruská raketa, v Kramatorsku vyšla dokumentárna kniha Looking at Women, Looking at War.

Na Ukrajine sú dnes mimoriadne populárne eseje. Píšu ich ľudia z oblasti kultúry, filozofie, politiky, literárnej kritiky. V Ukrainians Publishing nedávno vyšla zbierka esejí od intelektuálok a intelektuálov o mestách pamäti, ktoré chce Rusko vymazať. Sú to úvahy o vznikajúcom novom svete a pokusy o jeho pochopenie, hľadanie odpovedí na ťažké otázky, úvahy o domove, láske a šťastí počas vojny. 

Sú aj iné trendy. V roku 2023 sa knižné kluby a diskusie o ukrajinských knihách zameriavali na knihy Tanec s kosťami od Andrija Semjankiva a Vidím, že ťa zaujíma tma od Ilariona Pavľuka. Tanec s kosťami je psychologický triler o patológovi, ktorý sa zapletie do kšeftov na čiernom trhu. Druhou knihou je mystický psychologický triler o sériovom vrahovi a pátraní po nezvestnom dievčati. Tieto knihy sa rýchlo stali bestsellermi a získali si čitateľský obdiv. Sú to príbehy, ktoré dokážu odpútať pozornosť od reality počas vojny.

Čakanie na veľký román?

Literárni kritici a literárne kritičky často hovoria, že dobrý veľký román o vojne na Ukrajine potrebuje ešte čas, pretože musí byť napísaný s odstupom. Zároveň však už skvelé romány vychádzajú. Sofia Andruchovyč, jedna z najznámejších ukrajinských autoriek, napísala jeden z najpozoruhodnejších románov ukrajinskej literatúry, Catananche, ktorý je rozsahom síce malý, ale kvalitný. Odohráva sa po vojne, hoci presný čas nie je čitateľstvu známy, a dá sa interpretovať rôznymi spôsobmi. Je to majstrovský príbeh plný metafor, skúmajúci ľudské pocity, starnutie, zradu a tínedžerskú bujnosť. Je o traume, ktorú si stále nosíme v sebe. V roku 2024 zase vydala autorka Jevhenija Kuznecovová knihu s názvom Rebrík o každodennom živote ukrajinských utečencov v zahraničí. Táto kniha je plná humoru, citlivosti a veľkej pozornosti k ľudským pocitom. 

O čom je teda ukrajinská literatúra? Keď diskutujeme o jej textoch, nerada hovorím výlučne o vojne. Obmedzuje to náš dialóg, vytvára zvláštne očakávania a rámcuje ukrajinskú literatúru ako „tú, kde stále len trpia“. V skutočnosti je komplexnejšia. Ukrajinská literatúra v súčasnosti zaznamenáva nestabilitu sveta a ponára sa do ľudských tráum, skúma rozorvanú spoločnosť a robí to napriek neustálemu ostreľovaniu a únave z úzkosti, napriek strate priateľov a rodiny. Autorstvo to robí s humorom, a zároveň s osobitou citlivosťou, ktorá sa buduje pod tlakom vojnovej skúsenosti. Samozrejme, že má svoje slabšie texty a aj autorstvo, na ktoré nazeráme skôr negatívne a kriticky. V literárnych kruhoch tiež z času na čas nastanú hádky a mám pocit, že literárna kritika je pozornejšia a ostrejšia, zatiaľ čo čitateľstvo je citlivejšie a neodpúšťa chyby. Ukrajinská literatúra nie je len literatúrou o vojne, je to literatúra o nás všetkých – zlomených, traumatizovaných, snažiacich sa nájsť svoje miesto a pochopiť svet.

Autorka je prekladateľka, kultúrna manažérka a poetka. V Kyjive vyštudovala literatúru a literárnu vedu. 

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.