Now that we found love what are we gonna do, with it?

Boris Ondreička8. júla 2018795

Lásky predošlé predurčujú lásky budúce. Dve deti rovnakého detstva si polovybudujú rozdielne dospelosti. Dvanásť lások štyroch ľudí? Šestnásť lások.

Otec na mamu v hneve kričal. Mama v smútku šepkala o štvrtej ráno. Začali komunikovať drozdy. Dcéra ich zbožňovala. Deti nerozoznávajú dvojzmysly. Privádzajú ich k neistote. Neistota navodzuje strach. Otec je pravda. Mama je dobro. Sú síce iluzórnou, ale homeopaticky pevnou pôdou pod nohami levitujúceho dieťaťa. Normálnosť ontologického Abgrundu bola pre ňu nepredstaviteľná. Pravda nie je dobro. Dobro nie je pravda. Tú následnosť neovládala. Ľutovala mamu — akúsi jej fraktúru.

V obrannom odmietnutí dcéra začala nevedome operovať so svojim sluchom tak, že hluk bytu vnútri prehlušil vzdialený, tichý spev drozdov vonku. V jej hlave. Uši nepočujú. Len počúvajú. Počuje mozog. Niekedy nejde o decibely, ale iné aspekty vyčnievania. Niektoré tóny sú prierazné cez hlasitosti a udalosti. Tóny: farby, vône, chute. Synestetický bordel. Nespomína si na rodičovské hádky. Potlačila ich pamäť vravy vtáctva. Archeopsychicky SI ICH potlačila pamäťou vravy vtáctva. Ono to tam popreté stále je. Sublimuje to. Stala sa ornitologičkou a vydala za spolužiaka. Nikoho lepšieho nestretla. Je nešťastná. Je na ňu príliš dobrý. Ísť k psychoterapeutovi predpokladá evidenciu prehorievaného. To však zvyčajne považujeme za bolesť brucha a tak vyhľadávame inú expertnosť — efektne potláčajúcu, ale efektívne kontraproduktívnu. Jej sestre jeden deň povedali, že je zlá, ustrnula, a naozaj sa ňou stala. Tiež bola poslušnou dcérou. Adaptácia (asimilovať sa, asi milovať sa) je prababkou kreativity ~ mimesis. Jej sestra (učiteľka v materskej škole) je absolútnou semetrikou. Deti ju zbožňujú. Sú s manželom šťastní.

Kauzálne nexy (psycho-)analyzujeme spätne uspokojivo. Ale iba s ťažkosťami predpokladáme výber v strede postpubescentného dilematického Ypsilónu. Výber je závislý od nespočetnosti (momentálnych, atmosferických) atraktorov, iritantov. Žiť sa musí. To je pudová práca.

On kričal. Ona šepkala. Mechanicky bola ľutovaná. Situácia vykazovala znaky domáceho násilia (na „slabšom“ rode / „nežnejšej“ polovičke). Nebolo to tak. Ona bola predstierajúca manipulatívna obeť. Provokovala k expresivite vzťahovosti — chcela cítiť manželov záujem. Niekto si pridá čili (bolesť), aby mu jedlo chutilo. Utrpenie pripomína somu aj psyché — tmavé vnútornosti. Dedo bol tyran. Bola to aliancia lásky s agresivitou. Všetko máme s niečím blízkym iným asociované, dedíme. Jej manžel sa vždy nechal vyprovokovať. Jej normatívny plač bol symptómom slastného naplnenia. Žili spolu v symbiotickej sado-masochistickej rovnováhe. Neprejavovala sa však staticky, ale prezerváciou neurotickej dvoj-taktovej dynamiky objektifikovane. Tik-tak, tak-tik.

Rody sa v množnom čísle na jednej strane zlievajú do spoločenskej konštrukcie falokratnej výlevky. Na druhej strane sa realizácia generatívnosti rodu (tech-medicínsky akcelerovaná vo fyziologickej rozmernosti) prejavuje v roztrúsenosti odcudzenia stále menších rodov (vyparovanie cez digestor legislatívy). Sub-rody si vyberajú, či tvoria jednotlivé roly (a nie naopak). Asamblujú epitetá z rôznych končín do štylizovanej súrodosti. Muž sa môže legitímne stávať lesbou. Odcudzenie má byť intersekcionálne vratné ku kritickej láske k minoritnému. Demokracia by mala byť primárne xenofilická. Nie je rozdiel medzi rodom a rolou. Rod funguje iba v jazyku. Medzi slovom a jeho významom je Abgrund naplnený stereotypmi — homeopaticky pevnou pôdou pod nohami.

Celky sa stretávajú iba telesne — oblečené / povrchovo. Fasády a nie ich spálne. Tkaniny a nie tkanivá. Jej manžel nevedel, či je „prírodná“ bruneta, keď ju balil (bábiku). Zrkadlovky chránili jeho oči pred slnkom a jej pohľadmi. Pozeral sa na objekt bez toho, aby ten predmet videl cez štrbiny zreníc až do jeho (obscénnej) mysle. Ona v zjeho zakrytých očiach videla seba. Mentálne sa kontaktujeme cez symbolické výbežky kompatibilných častíc. Žiarivosťou preberajú významy, úlohy celkov. Svietivosť produkuje tieň = nepovšimnutosť. V nej oddychuje brutalita. Abstrahujeme hierarchicky, párujeme metonymicky, splývame konceptuálnou indukciou. Budujeme spoločné projekčné platformy (prieniky polí vyžarovaní našich osobných teliesok). Tie nazývame láskou. Zdieľame platformu, ale projektujeme sa na ňu osve. Tá platforma nie je láskou. Násobné projekcie sú láskou. Platforma je len fertilný substrát, klíma. Koktail, elixír, gebuzina. „Som do teba.“ (=ja) „Neopusti ma.“ (=ja). Lásku opätujeme a prechovávame. Prienik, konektivita — výmena energií môže prúdiť a z/do nej rodíme tretí druh = dieťa. Potomok je (ne/šťastným) vedľajším alebo konceptuálnym stelesnením konverzácie. Ona, on a TO naše dieťa. Majetok. Gonozóm Y nepovšimnutých potratov v ženskom mozgu — zrnko neuchyteného plodu gravitačne odchádza zrazeninou menštruačnej krvi. O tej mini-gravidite sa nedozvieme. Láska sa rozptyľuje bez opatery. Dbáme o odstránenie úzkosti samoty, o vnútorné pnutie po realizácii “ja” na vonkajšom objekte. Spoločne vyžarujeme viac tepla. Ani charita sa nedá vykonávať bez narcistickej vôle k moci prostoduchého ja. Láska nie je kvázi-automatická ako zamilovanosť — to egotické padanie do hladiny intoxikácie ≈ straty rozumu. Pomäť proti pamäti. Láska sa dá opracovať. Zamilovanosť nie.

Láskou nazývame už zamilovanosť, amoróznosť — opojenosť, omam, vznášanie sa, levitáciu, povznesenosť, arogantnú vznešenosť, povýšenectvo, masívnu dynamiku estrogénov, testosterónov, fenyletylamínov, dopamínov, noradrenalínov a oxytocínov. Ich fyziologická potreba je príbuzná surovému hladu. Amor (či protogenický Eros) nestrieľa svoje anestetické kurare z vonka. Bol splodený a ostal batoľaťom v našom pohostinnom temne. Milenci kráčajú mestom (zahľadení jedna do druhého). Mníšky katalepticky kľačia (mentálne seba-vasektomované) pred morbídnou maketou nemožného snúbenca. Bázeň, zbožná úcta — enteogeniká. Ľudia sa nerozvádzajú pre nedostatok lásky, ale pre nedostatok zamilovanosti — postrádania biologicko-sociálneho psychedelika.

Jej spontánne ľutovanie matky bolo proto-mizogýnnym prejavom zaužívanej degradácie (v mäkkej, nevedomej forme). Slabšia znamená menejcenná. Jeho jadro bolo tvrdé, emanujúce. Neverila matke, že by ju vedela v ohrození ochrániť. Do takých relačných axonometrií sme vrodení. Bude trvať pochopiť samých seba ako emancipovaných. Rodičia našu emancipovanosť nikdy neprijmú. Emancipácia je vše-rodový termín („ex manus capere” = odpútať od ruky”, oddeliť sa od vlastníctva pater~maternálnej autority medziľudskej vzťahovej roviny, rodiny, ideológie / dogmy, nadvlády exkluzívnej spoločenskej kasty, iného národa alebo kultúry, démona v nás). V emancipácii sa prejavuje politická intimita. Z procesu národnej emancipácie vzniklo aj Československo, ale aj nacistické Nemecko — najflambojantnejší plod modernity. Objaviť „pravdu“ ešte neznačí, čo s ňou urobiť: „Now that we found love what are we gonna do, with it?“ (The O´Jays, 1973). Je bezpečnejšie nerozumieť všetkému. Vedieť príliš veľa o láske ju môže znemožniť. Toxicko mizogýnni nie sú len muži — im iba falokracia prikázala prejavovať nedostatok lásky násilne, navonok.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: