Umývanie rúk a bezpečná vzdialenosť v porevolučnom Maďarsku
Ak predpokladáme, že dodržiavame pravidlá hry, tak vo chvíli, keď píšem tento text, sedí celý národ počas veľkonočných sviatkov doma. Možno je to prvýkrát, čo v porevolučnom Maďarsku robíme niečo takto jednotne. Pravdaže, aj predtým sme čo-to robili jednotne, lenže vždy išlo skôr o nutnosť, než triezvy úsudok. Teraz sme niekde medzi. Trocha nutnosť, trocha úsudok.
Sedíme doma, lakťami sa opierame o písací stôl, v kútiku oka nám bliká biely odraz prázdneho monitora, v kuchyni rozvoniava varená šunka, v kúpeľni sa suší prateľné rúško, objednávka gumených rukavíc je zaznamenaná v systéme (majú prísť niekedy medzi pätnástimi a štyridsiatimi piatimi pracovnými dňami), medzitým čumíme von oknom, pozorujeme prázdnu ulicu, jar v rozpuku na prázdnej ulici, jar v rozpuku v bezradnom štáte a zrazu si všimneme, že sa zas a znova pokúšame o nemožné: predpovedať, čo teraz bude. Chceli by sme vyveštiť pohyb doteraz celkom neznámeho a nevyspytateľného vírusu a jednej dosť známej, no stále celkom nevyspytateľnej vlády. Aké trajektórie si vo vzťahu k sebe zvolia, ako na seba budú reagovať. Pekná úloha, o tom potom, hoci priznávam, že na jar dvetisícdvadsať som mal celkom iné plány.
Určite však muselo byť niečo vo vzduchu, pretože táto záležitosť mala svoje predzvesti, na toaletách blízkej krčmy už o celé týždne skôr pribudla dezinfekcia, prestali sme si podávať ruky a hostia si medzi sebou poctivo udržiavali 1,5-metrovú vzdialenosť. Pravdaže nie výhradne kvôli vírusu, ale preto, že v týchto končinách si každý rád posedí pri vlastnom stole a s ostatnými sa dorozumieva krikom. Téma týchto ukričaných rozhovorov sa zmenila doslova zo dňa na deň: z omieľania migrantov na omieľanie koronavírusu, presne rovnako, ako kedysi sa tiež zo dňa na deň zmenila z omieľania cigánov na omieľanie migrantov, a predtým z nekonečného omieľania židov na omieľanie cigánov, a v zozname by sme mohli pokojne vykročiť ďalej do minulosti. (A skutočne, akoby sa veci zakaždým diali na stisnutie gombíka. A vedeli by sme veľmi presne, o aký gombík ide, keby sa nám chcelo zapátrať. Spúšťačom by bola jednotka na ovládači, ktorou sa takmer v každej domácnosti zapína verejnoprávne spravodajstvo.)
Celé sa to mohlo udiať preto, že v čase pandémie sme už viac nepotrebovali vonkajšieho nepriateľa. Premiér síce ešte spravil niekoľko osihotených pokusov, možno len zo zvyku, a do jedinej tézy sa pokúsil vprešovať vírus, migrantov aj Sorosa, ale čoskoro sa aj on sám tohto úmyslu vzdal. Zamestnanci vládnych médií zas, možno na vlastné prekvapenie, boli z ničoho nič nútení zaoberať sa skutočnými udalosťami, migranti a Soros sa rýchlo dostali na chvost večerných správ a na zadné stránky propagandistických plátkov. Celé týždne teda v krčme a v krajine uplynuli v tomto mierumilovnom nadávaní na koronavírus. V harmónii, mieri a strachu. Zmenilo sa azda len toľko, že ľudia začali na seba hľadieť podozrievavo, pretože migranta ešte samozrejme nikto nevidel, schovaný koronavírus však možno už čoskoro vybuble na povrch. Potom sa skončila aj táto fáza, krčma sprvu zatvárala o tretej, potom vďaka vládnemu nariadeniu s platnosťou do odvolania zo dňa na deň ani neotvorila. Ľudia bezradne postávali, a hoci každý cítil, že niečo sa týmto navždy skončí, nikto si nemyslel, že to bude práve demokracia. Pretože medzičasom, v úzadí pod rozkvitnutým trávnikom a za kulisami stromov, pod pultom, kdesi v zajatí malých písmen a dvojtretinovej väčšiny zaobalené v pochybnom zákone, ktorý bude trvať jednoducho dovtedy, kým trvá zmocnenie, bolo z ničoho nič po demokracii. Pravda, to, že sa to nestalo prvýkrát, ma trocha upokojuje.
V radoch takzvanej nezávislej domácej inteligencie prebieha seriózny súboj v tom, ktoré obdobie kto považuje za prvý usvedčujúci príznak podlomenia porevolučnej demokracie v Maďarsku. Ale keďže prirodzenou podstatou demokracie je, že buď existuje, alebo neexistuje, tak sa títo intelektuáli reálne hádajú o tom, kedy sa novoveká maďarská demokracia skončila. Čím skorší dátum niekto zastáva, tým múdrejší sa zdá byť. Ja podlomenie rátam od pochybného zvolenia ústavného sudcu Lászlóa Sólyoma za prezidenta republiky, a tým sa zaraďujem do družstva stredne pokročilých. Na obranu nech mi slúži, že som sa počas obdobia, ktoré za zlom označujú radikálnejší ako ja (teda vstup v tom čase ešte liberálnej strany do koalície s pohrobkami socialistickej strany v roku tisícdeväťstodeväťdesiatštyri), práve len učil o meňavkách a vírusoch v mojom rodnom meste na základnej škole pomenovanej po siedmich maďarských náčelníkoch. Existujú však aj iné, rukolapnejšie a prehľadnejšie, priam populárnejšie body podlomenia demokracie, medzi ktoré sa ráta mediálny zákon z roku dvetisícdesať, nová ústava alebo posledná novela zákona, z ktorej sa pod zámienkou boja s pandémiou koronavírusu vykľul zmocňovací zákon s neurčitou platnosťou. Môžete teda jasne vidieť, že v Maďarsku sme pravidelne nútení vyhlasovať koniec našej mladej demokracie, aby sme sa na druhý deň každý podľa seba rozpŕchli, vrátili sa do práce, k rodinným záležitostiam, ku každodennému životu a na celý koniec jednoducho zabudli, až kým nepríde ďalšia príležitosť. Maďarská demokracia už skončila presne toľkokrát, ako dobre skomponovaná rocková balada. Vždy sa odkiaľsi vynorí ďalší refrén.
Maďarský mediálny zákon, nová ústava alebo zmocňovací zákon spred niekoľkých týždňov sa inak v mnohom nelíšia od mediálnych zákonov, ústav a krízových nariadení iných normálnych štátov. Presne ako sa každodenné Maďarsko na nerozoznanie podobá na normálnu demokraciu. Predsa sa však do všetkých týchto prvkov prepašovalo toľko pachute, že sa stali nejedlými. Autokratické prvky v demokracii fungujú presne ako príslovečné hnilé jablko v sude krásnych jabĺk. Stačí jediné, a výsledkom bude hnitie. A už sa aj dostávame k tomu, ako vlastne funguje nový typ plazivého, maskovaného, bezsymptómového maďarského autokratického systému. Pravdaže, vo svojej štruktúre nie je o nič jemnejší ako jeho dobre známe vzory, avšak o to je farebnejší v diapazóne nástrojov. Odvážne buduje na úsilí a výsledkoch svojich predchodcov, neštíti sa uzurpovať si ich riešenia, ale z ich chýb sa poučil a ich slabosti sú mu dobre známe. A nedá sa poprieť, že predchodcovia narobili chyby a boli slabí, keď už raz neexistujú. Navyše vizionári a prevádzkari tejto aktualizovanej autokracie 2.0 doplnenej o nové funkcie vdýchli život takej syntéze, o akej ich predchodcovia nemohli ani snívať. V tomto hrnci naraz buble stará dobrá boľševická štruktúra, najpopulárnejšie idey národného socializmu, horká pachuť iredentizmu, teplá zemiaková polievočka Jánosa Kádára, Attila, božský bič, šuchot turulích krídel, spravodlivosť kráľa Mateja, iskrička v očiach zhumpľovanej futbalovej legendy, pevný stisk a objatie ruského brata, pevný stisk a objatie tureckého brata, pevný stisk a objatie azerbajdžanského brata, ľahké bruselské prachy, ochranné krídla NATO, obdobie vzdoru a jasanie z nových gólov, závisť a vlastenectvo, trest a odmena, Gog a Magog, Don Quijote a Sancho Panza, pričom z tej zmesi sála jarný, familiárny puch šatne po zápase krajského druholigového futbalového mužstva. Nečudo teda, že je ťažké sa u nás orientovať. Ešte aj pre nás, čo tu žijeme. Čo potom majú povedať tí, čo sa zvonka nad nami čudujú.
Táto plazivá autokracia vám nestrelí facku, iba mávne rukou, aby ste vedeli, že keď sa nebudete pekne správať, môžete jednu dostať. Nevezme vám všetky peniaze, vždy iba toľko, aby aj zajtra mala z čoho brať. Nevezme vám celú slobodu, ale vždy iba toľko, aby aj zajtra mala z čoho brať. Nevezme vám všetku dôstojnosť, sebahodnotu, pocit bezpečia, ale vždy iba tak akurát. Chápeme sa. Presne ako ani kvôli mediálnemu zákonu ešte žiadneho novinára nezatkli, a nezavreli príkazom žiadnu redakciu (tie bolo jednoduchšie skúpiť), ale v zákone visí tá možnosť. Ani nová ústava, a bezpočet jej noviel, nám nevzala základné ľudské a občianske práva, iba nám jemne naznačila, že tak veľa ich ani určite nepotrebujeme mať. Dá sa predpokladať, že ani zmocňovací zákon neumožní vláde donekonečna trvajúcu a neobmedzenú moc, pretože tá by bola v rámci EÚ dlhodobo dosť ťažko udržateľná, ale vláda si ju v rukách ponechá dosť dlho na to, aby nám ukázala, že aj toto môže. Možno to bude ľudu konečne stačiť, aby pochopil.
Táto nová, plazivá, bezsymptómová autokracia maďarského typu sa vlastne strašidelne podobá na nový vírus. Nevidíte ho, ale je tam. Ak si nedáte pozor, na dlhý čas vás umiestni do karantény. Obmedzí vás v pohybe. Ak bude trvať dlho, prídete o prácu i zásoby. Stratíte dôveru v ľudí. Uzavriete sa do seba. Dôjde vám kyslík. A on si medzitým len chodí hore-dole po krajine, rozhliada sa, tu a tam vám nakukne do života, postíska vám ruku, nakašle vám do tváre a nakazí, nakazí a nakazí každého, kto mu príde do cesty. Ale možnože aj nie. Ktovie. Dejinná skúsenosť nám našepkáva, že toto zvykne vyjsť najavo až vtedy, keď je neskoro.
Ale vraj zatiaľ, ak si budeme poriadne umývať ruky a udržiavať vhodnú vzdialenosť, a ak budeme trpezliví a naša imunita bude dostatočne silná, nejako sa to dá prežiť. Oboje. Tak nech je to pravda.
Autor je spisovateľ
Z maďarčiny preložila Tímea Krekovič Beck
