Film Nomadland má potenciál priniesť do prostredia mainstreamu témy krízy bývania a neudržateľnosti kapitalistického prístupu k bývaniu ako komodite, ktorej využívanie si bežný človek musí zaslúžiť tvrdou dlhoročnou prácou. Hlavnou protagonistkou je navyše staršia žena, vdova putujúca krajinou ako jedna z novodobých nomádok a nomádov, ktorá zároveň prechádza životnou zmenou po smrti manžela, čím snímka revitalizuje tradičný tróp muža na cestách.
Film vychádza z non-fiction knihy Jessicy Bruder Nomadland: Surviving America in the Twenty-First Century. Francis McDormand a Peter Spears získali práva na sfilmovanie hneď po jej vydaní v roku 2017. McDormand sa rozhodla osloviť na réžiu Chloé Zhao po tom, ako videla jej film The Rider.
Hlavnú úlohu stvárnila sama Francis McDormand. Sledujeme ju ako čerstvú šesťdesiatničku Fern, ktorá sa po smrti manžela a zatvorení priemyselného podniku v meste rozhodne väčšinu svojho majetku predať a kúpiť si obytnú dodávku. Jessica Bruder zbierala materiál na svoju knihu medzi skutočnými nomádmi a nomádkami; Zhao sa rozhodla príbeh adaptovať a do fikčného sveta svojho filmu tiež zapojila nomádov, Lindu May, Swankie a Boba Wellsa. Nomadland tak zvláštnym spôsobom cez tieto dve úrovne, ktoré by sme mohli nazvať dokumentaristickými, vytvára priame spojenie so zažívanou realitou mnohých Američanov a Američaniek, aj keď hlavnú dejovú líniu dedikuje fiktívnemu príbehu Fern. Výsledkom je paradokumentárny príbeh, v ktorom McDormand v civilnom, precítenom stvárnení Fern vstupuje do dialógov a interakcií so skutočnými nomádkami a nomádmi, a práve vďaka svojmu precíznemu herectvu dáva nehercom priestor na autentické stvárnenie samých seba.
Nutnosť radikálnej zmeny života z usadeného na nomádsky je do veľkej miery nepriamym obvinením systému, v ktorom sú životy väčšiny ľudí a ich hodnota závislé od pracovných príležitostí a práce samotnej. Fern pravdepodobne žila konformným životom nižšej strednej triedy v nevadskom meste Empire, kde spolu s manželom pracovali pre korporáciu US Gypsum, ťažiacu sadrovec a vyrábajúcu stavebné materiály. V roku 2011 však prudký pokles predaja, spôsobený veľkou recesiou a úpadkom stavebného priemyslu, viedol k zatvoreniu podniku a Fern zostala po smrti manžela v dome sama a bez práce. Mesto sa po masovom prepúšťaní vyľudnilo, po presídlených rodinách zostali iba opustené typické radové zástavby domov, ako memento krehkosti predstavy stabilného života, v skutočnosti kruciálne závislého na záujmoch (nad)národných korporácií.
Nekonečná krajina obmedzených možností
Na mnohých miestach Nomadland využíva štylistické postupy tradične spájané s dokumentom, napríklad ilustračné detaily prostredia, cez ktoré plynie diegetický prehovor postavy, pričom veľmi často ide o zdôverovanie sa s podrobnosťami o svojom živote a dôvodoch nomádstva. Veľké celky veľkolepých prírodných scenérií metaforizujú smutnú skutočnosť – krajinu, ktorej nezáleží na ľuďoch mimo normativity produktívneho veku a zdravotného stavu. Zhao – ktorá je popri réžii aj autorkou scenára a strihačkou – používa predovšetkým veľké celky na evokáciu pocitu zanedbateľnosti jedinca v krajine (kapitalizmu). Dodávky nomádov či nákladný vlak pretínajúci nekonečnú krajinu medzi mestami sú v porovnaní s jej rozľahlosťou iba malými, bezvýznamnými objektmi.
Nomadland sa pohybuje na vlnách ambivalencie zrkadliacich prežívanie hlavnej protagonistky, ktorá sa snaží zistiť, ako môže (pre)žiť po strate blízkej osoby a s domovom na kolesách. Zmeny prostredí a miesta obydlia sa menia a mihajú, občas je Fern osamelá, inokedy vnútri veľkej komunity – návaly ľudskosti, spolupatričnosti a vzájomnej empatie nomádskeho spoločenstva sa striedajú s chvíľami nanajvýš osobného trúchlenia, ktoré Fern zvnútorňuje (a to zvnútorňovanie McDormand skvelo stvárňuje). Táto ambivalencia sa nanešťastie pretavuje aj do neurčitého postoja voči vykorisťovaniu nomádov/nižšej sociálnej vrstvy korporáciou, či samotnému politicko-ekonomickému systému, ktorý túto exploatáciu lacnej, nárazovo vyťaženej pracovnej sily umožňuje a podporuje.
Príbeh, ktorý môže otvoriť diskusiu
Dalo by sa teda argumentovať, že kritika socio-ekonomického nastavenia USA (predovšetkým tzv. gig economy) je nedostatočná alebo skôr nedostatočne radikálna. Vekové zloženie ľudí zapojených do sezónnych prác, to, že ide prevažne o ľudí v (pred)dôchodkovom veku, ktorí majú k dispozícii lieky proti bolesti, aby zvládli nápor manuálnej práce, alebo skutočnosť, že Amazon má program dedikovaný špeciálne ľuďom žijúcim na kolesách, v ktorom dostávajú nižší plat a kempovacie miesto – nič z toho Zhao nezdôrazňuje, akoby chcela a potrebovala v popredí ponechať Fern a jej prežívanie.
V rozhovore pre časopis Sight&Sound Chloe Zhao hovorí, že filmy robí s cieľom vykresliť charakter; postavu alebo spôsob života, prostredníctvom ktorých sa môže otvoriť potreba ďalšej diskusie; nie na prezentáciu názorov, o ktorých si myslí, že diváctvo by s nimi malo súhlasiť. Domnievam sa, že dodržiavanie ponímania veľmi politicky podloženého (a podmieneného) Nomadlandu skrz emocionálne prežívanie hlavnej protagonistky je dôvodom, prečo v niektorých momentoch a ohľadoch prevláda pocit romantizácie a nedostatočne artikulovaného postoja voči príčinám nomádskeho života. Jednou z charakterových vlastností protagonistky dôležitých pre naráciu je aj to, že Fern sa nikdy nesťažuje, svoj nový osud prijíma ako fakt, s ktorým sa musí popasovať sama, a preto aj prácu pre Amazon hodnotí iba ako „good money“. Baliace haly Amazonu však vo veľkých celkoch so stresujúcim mechanickým ruchom posuvných pásov, kovu a strojov pôsobia desivo a pre diváctvo scitlivené voči tejto problematike môže byť obrazový signifikant kritikou takejto práce. Zhao nejde ani o krok ďalej, napriek kruciálnemu vplyvu previazanosti korporácií a života Američanov a Američaniek Francis McDormand stvárňuje predovšetkým vnútorné rozpory ženy, ktorá bola nútená zmeniť svoje životné návyky, odísť zo stabilného, statického domova a žiť na kolesách, a zároveň pocity trúchliaceho človeka, snažiaceho sa zistiť, ako sa dôstojne vyrovnať so svojím zármutkom. Nomadland však akosi málo odhaľuje systém a priveľa dôrazu kladie na individuálne nešťastia, pričom existenčné dôsledky týchto nešťastí majú spoločného menovateľa – kapitalizmus a z neho prameniace permanentné krízy starostlivosti a bývania. Do trvalého pracovného pomeru ženu vo veku Fern už nikto nezamestná, radia jej ísť do predčasného dôchodku.
Domov v dodávke
„Nie som bez domova, iba bez domu,“ hovorí Fern, aby pred nástojčivými otázkami obránila svoje nomádstvo. Problém bývania a jeho nedostupnosti je podľa môjho názoru jednou z najdôležitejších tém Nomadlandu, aj keď nie nevyhnutne explicitne verbalizovaných. Žijúc v neprestajnej kríze bývania a starostlivosti, nie je možné prehliadať skutočný dôvod, prečo päťdesiat, šesťdesiat či sedemdesiatroční ľudia, takzvaní „workampers“, ktorých počet po hospodárskej kríze a následnej recesii narástol, trávia svoj život prespávaním v dodávkach na parkoviskách a balením tovaru v halách nadnárodných gigantov. Právo na domov ako základné ľudské právo; potreba domova a jeho citový rozmer sú podriadené ekonomickej hodnote bývania a de facto absolútne podriadené ekonomickej produktivite geografickej oblasti (a jej ľudí) – z tohto dôvodu aj hlavná protagonistka prišla o dom a je nútená si domov vytvoriť sama, v dodávke.
Človek rozhodnutý žiť v dodávke je sám, s minimom materiálneho zabezpečenia sa musí postarať o všetky svoje životné potreby a spoliehať sa iba na seba. Aj keď komunita nomádov poskytuje Fern útočisko a cenné rady do nomádskeho života, pocity akejsi stability sú iba dočasné, podobne ako jej krátkodobé práce v Amazone či iných prevádzkach. Je to preto, že v nomádstve nehľadá vytúženú slobodu a únik zo systému vykorisťovania, ale predovšetkým útechu vo svojom trúchlení a odpoveď, kam bude jej život smerovať po strate manžela, práce a domova.
Život v dodávke alebo karavane nie je celkom slobodným rozhodnutím, určite nie pre všetkých, ktorí k nemu dospeli – nie preto, že potrebujú slobodu a voľnosť, ale zväčša preto, že sú pre normatívny kapitalizmus a spoločensko-politický systém vo svojej krajine nechcenou záťažou, čo sa prejavuje na dôchodkoch, ktoré nepokryjú ani náklady na bývanie. Ak aj pre niektoré z postáv zdanlivo nie je dôvodom nedostupnosť bývania, ale potreba uniknúť po desaťročiach zo životného kolotoča, ide rovnako o dôsledok patológie socio-ekonomického zriadenia, v akom je práca celý dospelý život nevyhnutným zlom, ktoré vymieňajú za strechu nad hlavou, čakajúc na dôchodok, z ktorého si bývanie a náklady na starostlivosť nakoniec nemôžu dovoliť.
Príroda ako útočisko?
Symbolicky je tak únik z kapitalistickej civilizácie únikom naspäť k prírode, ktorá napriek svojej komodifikova(teľ)nosti môže ešte poskytnúť útočisko. Parkoviská, krajina, ktorú pretína iba jedna cesta – blízkosť ľudí a prírody je v konečnom dôsledku akousi nevyhnutnosťou príbehov nomádov, predstavuje zároveň možnosť redefinovať trhové mechanizmy konzumu na výmenný obchod podľa toho, čo človek nevyhnutne potrebuje, vzájomné odovzdávanie praktických rád či spoločné jedlo. V dokumentárnom filme Gianfranca Rosiho Below Sea Level, ktorý sa tiež venuje fenoménu nomádstva, je blízkosť k prírode organickejšia, no je to dané hlbším a širším rozsahom informácií o životoch postáv, ako aj dĺžkou ich pobytu na miestach mimo väčšinovej civilizácie. Je to práve Below Sea Level, z ktorého sa dozvedáme, že človek bez domova prekáža nielen policajnej hliadke v parku, ale prespávať nemôže ani v lese – v opačnom prípade mu hrozí pokuta a zápis do registra trestov. Príroda teda patrí všetkým, ale určite nie tým, ktorí ju najviac potrebujú kvôli svojmu (sociálnemu) znevýhodneniu.
Zhao prostredie nomádskej komunity do istej miery estetizuje prostredníctvom celkov so slnečným svetlom na horizonte, klavírnej hudby a pozitívnych verbálnych afrimácií od dlhodobých nomádov a nomádok. Reprezentácia aspektov ich života je určite vyobrazená o čosi vágnejšie a uhladenejšie ako vo filme Below Sea Level či snímke American Honey Andrey Arnold o skupine mladých nomádov prespávajúcich v lacných moteloch naprieč Spojenými štátmi. Kým Rosi sleduje a prestriháva observácie životov a rozhovorov s pestrou hŕstkou navzájom sa poznajúcich nomádov a nomádok, čím dáva priestor na komplexnejšie vykreslenie viacerých príbehov, a teda aj explicitnejšie pomenovanie socioekonomických kauzalít vedúcich k nomádstvu (strata financií a dieťaťa pri rozvodovom konaní, drahá zdravotná starostlivosť), Zhao konštruuje naráciu podľa emocionálneho oblúku Fern hľadajúcej zmierenie.
Nestratiť dôstojnosť
Okrem nedostupnosti a krízy bývania je dôležitou bázovou témou Nomadlandu aj (absentujúca) starostlivosť. Chronicky chorí či starší ľudia v tesne preddôchodkovom či dôchodkovom veku sú štátu z ekonomického hľadiska na príťaž. Rovnako ako u nás, kde v súčasnosti silnejú hlasy, že je prirodzené a nevyhnutné, aby sa hodnota a kvalita ľudského života odvíjala od schopnosti pracovať, a tým sa ospravedlňujú politiky diskriminujúce starších či inak znevýhodnené osoby (napríklad pri očkovaní proti smrteľnému ochoreniu – spomeňme si na nedávne slová slovenskej poslankyne za stranu Sloboda a solidarita (sic), ktorá poznamenala, že „ľudia nad 65 rokov sú väčšinou už v dôchodkovom veku, čiže nevytvárajú tú ekonomickú hodnotu pre chod štátu“, a teda by nemali byť napriek zvýšenému riziku zaočkovaní skôr ako mladší). V Nomadlande starostlivosť o starších, nielen finančná, ale aj fyzická, zostáva na pleciach ich blízkych alebo ich samotných a komunite. Mimoriadne zaujímavé sú tak momenty dobre mienenej spolupatričnosti, pri ktorých sa však Fern cíti nepatrične až ponížene. Keď ju pracovníčka pumpy, na ktorej parkovisku chce prenocovať, odkáže na nocľaháreň pre ľudí bez domova, Fern napriek mrazom zostáva vo svojej dodávke. Keď jej sestra či známa ponúknu bývanie vo svojich domoch, Fern opäť odmieta, pretože je presvedčená, že jej už neprináleží mať kamenný domov. Zhao prostredníctvom týchto mikrokonfliktov zároveň exemplifikuje, aké náročné je pre Fern naložiť so stratou človeka, s ktorým prežila celý život, bez toho, aby mala pocity viny či zrady, a zároveň tak, aby nestratila vlastnú dôstojnosť.
Autorka je filmová kritička a dramaturgička Kina Inak A4
