Ach, kiež by sloboda zaspievala pieseň,
kratučkú,
ako jemný hvizd,
čo sotva prekĺzne hrdlom slávika.
Ahmad Šamlu, iránsky básnik
Je to už asi rok, odkedy sa heslo „Žena, život, sloboda“ stalo najkratšou a zároveň najúprimnejšou piesňou vyjadrujúcou túžbu Iráncov po slobodnejšej spoločnosti. Piesňou, ktorú si nesú na perách počas ich pokračujúceho boja s neľútostným režimom a jeho bezpečnostnými zložkami.
Týmto krátkym textom by som rád vyjadril úctu všetkým ženám a mužom, ktorí dnes v snahe získať slobodu a občianske práva sedia vo väzení a venovať ho pamiatke tých, ktorých hlasy navždy umlčali guľky totality… V auguste minulého roka zahynula v dôsledku brutálneho zásahu iránskej mravnostnej polície len 22-ročná Mahsá Amíniová. Armita Gerávand, opäť mladé dievča, prednedávnom za protest proti povinnému noseniu islamskej šatky najprv upadla do kómy a napokon svojim zraneniam v októbri 2023 podľahla. V období medzi týmito dvoma zločinmi bezpečnostné zložky v Iráne zabili, uväznili či zmrzačili mnoho ďalších ľudí. Niektorí z nich boli vo väzení znásilnení a po prepustení spáchali samovraždu. Tajná polícia ich rodiny následne zastrašovala a úrady im nedovolili, aby im po pohrebe vypravili tradičný smútočný sprievod.
Z Iránu sa v priebehu niekoľkých mesiacov stala azda najsmutnejšia krajina na svete. Sledovať každým dňom pribúdajúce počty obetí a následné kolektívne trúchlenie celého národa, predstavuje jednu z najtrpkejších skúseností, ktorými som si doteraz prešiel. Deň za dňom nové obete, deň za dňom nové protesty v uliciach po celej krajine. Ľudia svoju nespokojnosť intenzívne prejavovali aj v noci, keď túžbu po slobode vyjadrovali skandovaním z okien svojich domovov. Polícia následne bez váhania do okien strieľala, aby ich zastrašila. Iránsky diktátor sa po celý čas ukrýval vo svojom paláci, prizerajúc sa, ako ho jeho žoldnieri neustálym prelievaním krvi držia pri moci.
Nilufar Hámedíová, 31-ročná novinárka, začala ako jedna z prvých uverejňovať reportáže o brutálnom zaobchádzaní polície so ženami, aj o tom, čo sa stalo Mahse Amíniovej, ktorú navštívila v nemocnici a spravila rozhovor s jej rodinou. Bezpečnostné zložky ju takmer okamžite zadržali a bez akéhokoľvek súdneho procesu bola odsúdená na rok väzenia. V októbri minulého roka bola za zverejnenie týchto informácií odsúdená na päť rokov väzenia.
Krátko po smrti Mahsy Amíniovej sa spočiatku roztrúsené protesty náhle premenili na veľké hnutie, ktoré spájal práve slogan Žena, život, sloboda. Tieto protesty sa však – oproti tým, ktoré sa odohrali v rokoch 2017, 2015, 2007 alebo oproti študentským protestom v roku 1999 – niesli v inom duchu. Na ich čele tentokrát stála generácia narodená po prelome milénií, tzv. generácia Z – mládež schopná vo svojom volaní po slobode odhodiť všetok strach. V priebehu niekoľkých dní sa tejto skupine mladých ľudí podarilo vytvoriť rozsiahlu sieť, z ktorej vzápätí vzišlo hnutie Žena, život, sloboda a ktoré sa dožaduje elementárnych práv jednotlivca, považovaných v iných častiach sveta za úplnú samozrejmosť. Vzopretie sa povinnému noseniu hidžábu, ako pre iránske ženy, tak aj pre mužov, zároveň predstavuje vyslovenie svojho „nie“ skorumpovanému, represívnemu režimu. Mladí Iránci si postupne uvedomili, že odmietnutie povinného hidžábu musí zákonite predstavovať iba začiatok veľkého boja, ktorého pravou podstatou je zvolanie „Nie diktatúre!“. Rovnako, ako Patricio Aylwin, prvý čilský prezident po zosadenom Augustovi Pinochetovi, zvolal na plnom štadióne v hlavnom meste Santiago „Nunca más!“ – „Už viac nie!“.
Podľa môjho názoru môže (po desaťročia trvajúcom boji Iráncov proti teokratickému režimu a po tom, ako počas jeho 46-ročného trvania prišli o život tisíce z nich) toto „veľké nie“ predstavovať začiatok novej éry boja za slobodu, ktorý postupne rozkmitáva piliere diktatúry, až sa napokon jedného dňa celá desivá pevnosť totalitarizmu zrúti.
Irán sa ocitol v zovretí režimu, ktorý vzájomne previazal náboženstvo a politiku a vytvoril tak monštrum, ktoré prežíva len vďaka represiám, cenzúre a páchaniu zločinov. Považujem to za obrovskú historickú tragédiu, ktorá svojimi dosahmi na spoločnosť nemá ďaleko od vojny. Iránski robotníci sú nútení permanentne robiť nadčasy, prípadne mať viacero zamestnaní, hoci aj z toho vyžijú len veľmi ťažko. Ženy sa v prostredí islamských zákonov nemajú šancu právne brániť, keďže režim výrazne zvýhodňuje mužov. Umelcov neustále straší nočná mora v podobe cenzúry či väzenia. Spisovatelia čakajú na povolenie vydať knihu celé mesiace, ba aj roky, ak sa ho vôbec dočkajú a ich dielo rovno nezakážu. Zažil som si to na vlastnej koži. Ja aj iránske rodiny, iránski robotníci, spisovatelia, umelci, študenti, ba dokonca aj školopovinné deti. Pripomína to občiansku vojnu represívneho režimu proti vlastným občanom. Je za hranicou porozumenia, že iránsky režim nechal v dievčenských školách vypúšťať jedovatý plyn, čím im znemožňoval chodiť do školy. Tento zločin bol odpoveďou na prebiehajúce protesty a jeho účelom bolo zastrašiť a primäť k opätovnej poslušnosti diktátorovi. Život na Blízkom východe a v Iráne niekedy nadobúda podoby, ktoré sa javia ako nepochopiteľné, ba až neuveriteľné. Áno, svet je osamelým miestom a pre ľudí žijúcich v diktatúre, vojne či väzení ešte osamelejším.
Islamská vláda v Iráne zneužíva náboženskú vieru ako zbraň, pomocou ktorej chce potlačiť akékoľvek volanie po väčšej slobode. Pripomína to stredovek, a to priamo v 21. storočí, a navyše v krajine, ktorá je nositeľkou niekoľkotisícročnej civilizácie a kultúry. Zaráža ma, ako veľmi sa súčasní vládcovia Iránu podobajú na stredovekých kňazov z obdobia inkvizície. A rovnako by sa dali nájsť aj pozoruhodné podobnosti s obdobím komunizmu v Európe.
V totalitných a komunistických krajinách sa totiž akýkoľvek protest či kritika politiky najvyššieho vodcu, akákoľvek nekonformná predstava, obrazotvornosť, veta či riadok textu považuje za zločin. Človek, ktorý sa opovažuje voľne bádať vo svojom vnútri, je považovaný za zločinca a jeho život sa stáva bezcenným. V prípade, že sa ho toto zriadenie rozhodne navždy umlčať, od zvyšku spoločnosti očakáva, že to bude považovať za prirodzené. Jeden režim na to zneužíva náboženstvo, iný politickú ideológiu.
Jedným z kľúčových nástrojov, o ktoré sa vlády postavené na konkrétnej politickej či nábožensko-politickej doktríne opierajú pri udržiavaní svojej moci, je cenzúra. Tá v diktátorských režimoch preniká do všetkých oblastí spoločnosti, vrátane myslí umelcov aj bežných ľudí, kde metastázuje ako rakovina, rozožiera a postupne zadúša ľudského ducha.
Ivan Klíma fungovanie komunistickej cenzúry veľmi podrobne a presne opisuje vo svojej knihe Duch Prahy. Takmer všetko, čo v tejto súvislosti napísal, sme ja aj moji priatelia spisovatelia a umelci priamo zakúsili. Strach z bezpečnostných zložiek, sériové vraždy či záhadné zmiznutia, tajné podzemné umelecké predstavenia, vydávanie kníh v samizdate, podzemné diskusie o cenzúrou zakázaných knihách či filmoch. Autor v knihe vysvetľuje, že intelektuálna aktivita je v totalitných režimoch nemožná. Jednotlivec totiž svoje myslenie, bez ohľadu na to, čo sa v skutočnosti odohráva v jeho vnútri, chtiac-nechtiac prispôsobuje oficiálnej šablóne. Vznikajú tak zábrany a obmedzenia, ktoré mu nedovoľujú, aby sa jeho osobnosť naplno rozvíjala. Priestor, v ktorom sa ľudský život a myseľ pohybuje, sa tak neustále zužuje. Ivan Klíma úplne presne popisuje vzorec, ktorý nasledujú všetky totalitné vlády: prostredníctvom cenzúry a represií potláčajú slobodu jednotlivca a vytvárajú tupú masu bez vlastnej identity. A človek bez identity nemá nič, čo by povedal.
Hnutie za slobodu, ktoré sa v Iráne sformovalo, a na čelo ktorého sa postavili ženy, preto považujem za snahu zvíťaziť nad týmto potieraním identity jednotlivca a za pokus rozbiť klietku, do ktorej totalitný režim ženy zamkol.
Jeden zo symbolov hrdinského boja za vymanenie sa zo spomínanej klietky a porazenie bezduchej konformity, nepochybne predstavuje Narges Mohammadíová, väznená iránska laureátka Nobelovej ceny za mier. Už roky nevidela svoje deti a nemala možnosť sledovať, ako dospievajú. Napriek tomu, že ju režim počas dlhých rokov mučil a zastrašoval, jej hlas nikdy nestíchol a je ho počuť stále rovnako zreteľne.
Myslím si, že totalitné režimy a diktatúry v rôznych obmenách replikujú román 1984 od Georgea Orwella, a to, čo si Orwell predstavoval a napísal vo svojom románe, sme zažili, respektíve zažívame v komunistických a v totalitných režimoch po celom svete. Ariel Dorfman, čilský spisovateľ, vo svojej knihe Vymetanie teroru (Exorcising Terror), ktorá rozpráva o súdnom procese s diktátorom Augustom Pinochetom, hovorí: „V nadchádzajúcich rokoch musíme postupne oslobodiť každé jedno miesto, na ktorom Pinochet zanechal svoju kliatbu.“
Myslím, že história nám ukázala, že sloboda si, podobne ako prameň vody, napokon vždy nájde svoju cestu a že iránskym ženám a mužom sa svojím sloganom Žena, život, sloboda napokon podarí túto kliatbu prelomiť. Iráncov čaká dlhá, postupná cesta, mnoho vecí sa musí zmeniť od základu, napríklad v oblasti kultúry alebo v podobe reformy občianskeho práva, a kliatbu diktatúry bude potrebné takto krok za krokom z krajiny odstrániť. Nemám síce jasnú a presnú víziu budúcnosti, avšak viem a som si istý, že táto pieseň slobody napokon zvíťazí. Ľudia si vydobyjú osobné slobody aj občianske práva, matky a otcovia sa nebudú obávať smrti svojich detí, iránske ženy nadobudnú rovnaké práva ako muži, podzemné knihy, filmy a hudba vyjdú von zo svojich úkrytov a podajú svojmu obecenstvu svedectvo o krvavom, temnom období minulosti. Presne tak, ako dnes na tomto mieste, kde sme sa spoločne zišli, čítame, počúvame a slobodne jeden druhému odovzdávame naše umenie. Vonku, za tými dverami, nečaká nik, kto by nás hneď ako vyjdeme von, zatkol. Už nie. Za dverami nečaká nik, kto by nás zadržal.
S úctou ku všetkým Iráncom, ktorí sa nebáli postaviť iránskemu islamskému režimu a bojujú za svoje občianske a ľudské práva.
A s úctou ku všetkým spisovateľom, umelcom a politickým väzňom v Iráne a všade vo svete, ktorí rukou náboženskej, či inej ideologickej diktatúry prišli o život, alebo sú väznení.
Autor je iránsky spisovateľ
Z perzštiny preložil Jozef Vrabček
