Nezabudnime, že človek je základ tvorby

Autorská monodráma Slávy Daubnerovej M.H.L. mala premiéru 22. decembra 2009 v bratislavskom Štúdiu 12. Už samotné miesto, kde sa inscenácia odohrala, je symbolicky späté s osobou Magdy Husákovej-Lokvencej. Sídli v priestoroch Divadelného ústavu, ktorý režisérka spoluzakladala.

M.H.L. je venované životu „prvej dámy slovenskej réžie“. Je to forma dokumentárneho divadla, ktorého vytvoreniu predchádzal hĺbkový výskum života aj diela režisérky. Daubnerová čerpala zo zdrojov Ústavu pamäti národa, Divadelného ústavu v Bratislave, bezpečnostných zložiek v Prahe a Ústavu pro studium totalitních režimů v Prahe. Najrozsiahlejším východiskovým materiálom však bola obsiahla publikácia Nadeždy Lindovskej a kolektívu autorov, v ktorej sa okrem faktov, štúdií a svedectiev o divadelnej režisérke nachádza aj jej osobná korešpondencia. Textová stránka inscenácie bola založená najmä na nej (listy smerované najčastejšie priateľke Oline Lichardovej, manželovi Gustávovi Husákovi či najvyšším predstaviteľom štátnej moci).

Lindovská v monografii píše: „…ako prvá priniesla na javiská našich divadiel ženskú skúsenosť, ako prvá čítala inscenované texty zo ženského uhla pohľadu. Nešlo o zámer, program, schválnosť, bol to jednoducho prirodzený dôsledok jej ženstva, ktorého sa nevzdala.“ Husáková-Lokvencová, pôvodom Češka, bola prvou slovenskou režisérkou v rámci profesionálneho divadelníctva. Okrem jej intelektu podčiarknutého vzdelaním je hodná vyzdvihnutia najmä jej odvaha a zároveň schopnosť prelomiť konvencie (a vytrvalosť neprestať ich lámať) – odhodlanie vstúpiť do umeleckého prostredia v čase, keď bola divadelná réžia považovaná za výhradne mužskú profesiu. Ostatne, vnímanie rozdielov ženskej a mužskej réžie či monopol maskulinity v divadelnom prostredí je napokon stále témou aj v súčasnosti.

Zvláštne ženy

Husáková-Lokvencová žila v rokoch 1916 až 1966. Z tohto časového datovania vyplýva, že sa jej ako intelektuálky, umelkyne a manželky politicky aktívneho muža veľmi priamo dotýkali spoločensko-politické dejinné udalosti, na pozadí (či možno by bolo presnejšie povedať uprostred) ktorých sa jej život odohrával. Napriek tomu sa Daubnerovej podarilo vytvoriť dielo, ktoré neprikrášľuje ani nedémonizuje, hovorí aj o politike, no nehovorí politicky. Je jej vlastnou introspekciou prostredníctvom rekonštrukcie života divadelnej pionierky a zároveň znovuoživením ľudského a ženského hlasu dôležitej slovenskej divadelníčky.

Úvod inscenácie tvorili za sebou a na projekcii idúce prívlastky prisudzované Husákovej-Lokvencovej. Mnohé si protirečili. Prvé slová, ktoré Daubnerová vyslovila, patrili divadelnej režisérke, no zároveň mohli pokojne definovať aj samotnú performerku: „…uvedomila som si, aká som iná, všetkým vzdialená, neznáma. Uvedomovali si to aj ostatní, vari to ich tak priťahovalo ku mne? Niekto z nich povedal: Ste taká zvláštna žena! Áno, viem, mala som osobitý život.“

Následne sa objavil motív, ktorý sa zopakoval aj tesne pred koncom inscenácie. Bolo ním pohybové naznačenie opláchnutia tváre, ktoré anticipovalo odpadnutie performerky. Mohol to byť symbol 70 minút dlhého konca Slávy Daubnerovej pre takisto dlhú renesanciu Husákovej-Lokvencovej. Dalo by sa o tom uvažovať aj ako o vstúpení a vystúpení z roly, ktoré by priamo naznačovalo prepojenie tej, ktorá performuje, s tou, o ktorej performuje. V istých momentoch sa dokonca zdalo, že sa ich charaktery zlievajú. Medzi ženami existujú osobné i formálne paralely. Predtým, ako sa začali venovať divadlu, obe vyštudovali neumelecky zamerané vysoké školy – Husáková-Lokvencová právo a Daubnerová kulturológiu. Toto vzdelanie akoby obe priviedlo aj k intelektuálnemu prístupu k divadlu – týkajúc sa sféry réžie aj interpretácie. Herecký prejav oboch sa vyznačuje istým chladom, racionálnym odstupom.

Celá inscenácia bola rámcovaná údajmi o režisérke, ktoré boli verbalizované mužským hlasom vo forme voiceoveru. Ten mal charakter úradného hlásenia, ktoré bolo pravidelne aktualizované. Spomínali sa  údaje ako meno, narodenie, pôvod, pohlavie, stav, vyznanie či politická orientácia.

Rekonštrukcia prípadu MHL

Performerka postupovala pri rekonštrukcii života divadelníčky chronologicky. Detstvo symbolizovala pieseň Que sera, sera v znení: „When I was just a little girl/I asked my mother what will I be […] Whatever will be will be/The future’s not ours to see.“ Paradoxom vzhľadom k textu skladby je práve fakt, že matka budúcej prvej dámy slovenskej réžie, zomrela, keď mala Magda len sedem rokov. Okrem tejto piesne zaznie v inscenácii aj štvorveršie skladby Pochod proti větru od Voskovca a Wericha. V publikácii Magda Husáková-Lokvencová: Prvá dáma slovenskej divadelnej réžie sa uvádza, že práve Pochod proti větru považovali v tom čase mladí ľavičiari za svoju hymnu.

Daubnerová vytvorila inscenáciu multimediálneho rozmeru. Výrazne pracovala s projekciou. Tá nezostala len v demonštratívnej rovine, využila ju funkčne a významovo. Boli na nej projektované slová, neskôr dokumentárne zábery, režijné poznámky. Performerka sa postavila za ňu a dôsledne po líniách zápiskov prechádzala rukami. Vytvorila tak dojem ladnosti, presnosti a dôslednosti. Akcia na scéne bola sprevádzaná virtuálnym zdvojením danej akcie. Formálne tak zdôrazňovala rozdiel medzi priamym dianím na scéne a premietaním. Vizuálne kontrastovala realitu s predstavou, skutočnosť s možnosťou – najvýraznejším symbolom bola pravdepodobne projekcia lepenia rozbitého taniera ako metafora pokusu o nápravu zničeného manželstva (predtým sme mohli vidieť zábery, na ktorých bol tanier celý). Zvuk v pozadí tvoril voiceover Daubnerovej hlasu čítajúc z osobnej korešpondencie Husákovej-Lokvencovej.

Jedným z najzaujímavejších momentov inscenácie bola projekcia pater nosteru. Tá sa počas celej inscenácie vyskytla trikrát. Jej prvé použitie vyjadrovalo veľký vzostup a úspech novej režisérskej tváre. Daubnerová stála ako Husáková-Lokvencová v nezastavujúcom sa výťahu, sebavedomo menila pózy. Výťah smeroval nahor, podobne ako aj ona. V pozadí sa prelínali mužské hlasy čítajúce z dobových kritík. Superlatívy.

Nasledujúce použitie projekcie je v scenári uvedené pod názvom Pády. Nadol smerujúci výťah, prelínajúce sa mužské hlasy vyslovujúce rad negatívnych kritík na adresu pokorenej režisérky, ktorá sa na čas podvolila dogmám socialistického realizmu. Posledné použitie opakujúceho sa motívu nastalo ku koncu inscenácie. Naznačovalo comeback režisérky na javisko Novej scény bratislavského Národného divadla. Slová nahovorené mužskými hlasmi boli rôzne, ako to už pri veľkých návratoch býva. Očakávania, spochybnenia aj otázky. Pater noster sa nezastavoval a Daubnerová ako Husáková-Lokvencová stála meditatívne pred ním. Jednou rukou sa opierala o zábradlie a váhala. Nejavila sa už ako žena temperamentných a impulzívnych rozhodnutí. Po vzostupoch aj pádoch rozmýšľala a uvažovala o ďalších krokoch. Aj to ju doviedlo k istej forme odstupu či nadhľadu.

Vzťahy a splynutie

Jednou z línií inscenácie boli aj režisérkine vzťahy – s Gustávom Husákom a neskôr so Ctiborom Filčíkom. Láska bola v jej živote silným a bolestivým motívom. Jej prvý manžel bol zatknutý ako politický väzeň, čo pre ňu predstavovalo osobnú aj spoločenskú ranu. Daubnerová zobrazila Husákovú-Lokvencovú z mnohých strán. Bolo cítiť jej odvahu a nezlomnosť, jej presvedčenie, ale aj krehkosť a citlivosť. V predposlednom obraze bol ukončený rámec údajov o režisérke. Stav: rozvedená. Diagnóza: predčasne starnúca. Z nahrávky znel jej hlas: „Život nás tak divně poskládal a skládal dál, že jsme síce celé, ale při nejmenším doteku schopné rozpadnouti se na malé střípky. (…) A nevím proč to je, že čím dál, tím menší rána stačí, abychom se ještě víc drobili a rozpadáme se, ačkoliv děláme zoufalé pokusy, abychom ještě aspoň to málo ze sebe udržely pohromadě. Nevím, jestli toto platí o lidech všeobecně, ale o ženách to platí určitě.“ Aj napriek jej emancipovanosti, sile, intelektu a progresívnemu zmýšľaniu – „Si skvelá žena, Magda, až mám strach, že by som vedľa Teba mohol stratiť svoju nezávislosť,“ – aj ona mala zraniteľné miesta, odhaleniu ktorých musela čeliť často aj verejne. Bola natoľko nezávislou, že sa ňou ostatní, i tí najbližší, cítili ohrození. Samostatnosť a suverenita sú napokon ešte vždy vlastnosťami, ktoré najmä v prípadoch, ak nimi disponujú ženy, vyvolávajú strach či odstup.

Pred záverečnou scénou si Daubnerová tak, ako na začiatku, pomyselne opláchla tvár a odpadla. Vystúpenie z roly, splynutie dvoch žien. V tomto obraze bilancovala performerka v mene Husákovej-Lokvencovej nad Bratislavou, nad nešťastnou láskou, nad sebou: „Bratislava je nevinná a ja som hlúpa. Mala by som rozmýšľať, čo je to za ctižiadosť, ktorá mu diktuje toto správanie. Aký druh dôslednosti, aký cieľ mu je taký drahý – že ja a on vedľa toho neznamenáme nič. Vlastne: ja neznamenám nič.“ Prítomnosť intelektu neznamená absenciu emócií. Dokonca možno práve naopak. Ani intelektuálka, režisérka a z pohľadu našej histórie aj priekopníčka v oblasti divadla sa nevyhla neistote či spochybneniu vlastnej hodnoty.

Inscenácia predkladá odkaz Magdy Husákovej-Lokvencovej, ktorý je dôležitým míľnikom v dejinách slovenského divadla a úvodom do uvažovania o ženskej réžii v našom kontexte. No práve typ divadelnej analýzy a rekonštrukcie, ktorý Daubnerová zvolila, približuje umelkyňu aj inak. Nielen objektívne, zasadzujúc ju do spoločenského či politického kontextu. Tlmočením jej korešpondencie, jej slov, ju približuje. Nenecháva ju stratiť sa vo faktografii. Ukazuje jej ľudskú tvár. A ak v niekoho mysli (vrátane mojej) vyvstala otázka, prečo v roku 2023 hovoriť o inscenácii z roku 2009, práve tento záver je pre mňa odpoveďou. Nadčasovosť kladenia dôrazu na človeka.

Autorka študuje divadelné štúdiá na VŠMU