Devätnásty ročník festivalu NEXT je za nami. Začal sa workshopom improvizácie na tému vertikálnosť a čakanie pod vedením Keitha Rowa, majstra na rafinované vyčkávanie, aby dokonal v tanzánskom endorfínovom opojení, ktoré atakovalo tanečníkov pulzom na hranici 200 úderov za minútu. Znie to ako dokonalý dramaturgický oblúk a metafora experimentálnej hudby v jednom. Od radikálneho minimalizmu a vedomej práce s tichom cez postklubové dekonštrukcie až k frenetickému zvuku ulíc Dar es Salaam. Kam sa však posunula identita NEXT-u a čo sme mohli vypozorovať počas štyroch festivalových dní?
Pri pohľade do preplneného priestoru bratislavskej A4-ky vyzerá NEXT ako dobre zabehnutý festival. Eklektický program ponúka rôzne poslucháčske zážitky. Môžete sa konfrontovať s päťdesiatročnou históriou improvizovanej hudby, aktuálnym klubovým zvukom, novými technológiami či vychytenými hviezdami scény, o ktorých píšu renomované zahraničné magazíny. Môžete o hudbe diskutovať alebo si na vlastnej koži otestovať rôzne techniky tvorby v rámci workshopov, čo sú vlastne všetko bežné znaky festivalov fakticky súčasnej hudby. Pri bližšom pohľade a viacnásobnej návšteve sa však vynárajú vzorce, ktoré sa dlhodobo nemenia a s každým ďalším ročníkom zvýrazňujú zotrvačnú stereotypnosť festivalu. Stereotypnosť pritom nemusíme vnímať len v negatívnom svetle. Pomocou nej môžeme odhaliť zastarané zvukové prístupy, klišé, mutácie a akcelerácie. Ale ak konzervuje žánrové či priestorové mantinely dramaturgie, stráca na svojej atraktívnosti, najmä pre skalných fanúšikov.
Pre festival NEXT by mi priliehavejšie pasovalo označenie séria alebo prehliadka experimentálnej hudby. Dlhoročne mu dominuje ustálená šablóna, v ktorej sa menia len hudobníci, organizovaní do univerzálneho kontextu bez jasnejšieho zámeru. Ani to nemusí byť vyslovene spiatočnícke riešenie, avšak len v prípade, že daná šablóna dokáže aj po rokoch odkrývať zaujímavé interakcie, estetické, kultúrne alebo politické nuansy, komunikovať naprieč žánrami, zmazávať hranice medzi mainstreamom a undergroundom, akustickou ekológiou a popom, jednoducho, že dokáže o zvukovom umení rozprávať v čo najširšom spektre. Ak v programe chýbajú podobné kontrasty a v rámci nich dômyselné jednotiace detaily, ostáva len veriť, že výsledný dojem zachránia konkrétni umelci. Buď sa im podarí výrazne prekročiť limity dramaturgie, alebo sa zážitok z celého festivalu zleje do jednej šedivej hmoty, ktorá s odstupom pohltí aj pamätnejšie momenty. Práve taký pocit mám necelé tri dni po skončení NEXT-u a konečnú pachuť neodvrátili ani Élg, AMM, Jung An Tagen, Caterina Barbieri či Bamba Pana s Makavelim.
Chýba širšie žánrové rozpätie
Mohli sme to počuť hneď v úvodný večer festivalu. Sympatické gesto rozbiť klasické rozdelenie pódium – diváci do interaktívnejšieho kruhu osemnástich reproduktorov systému Pentacle sa stretlo so zbytočne monotematickým zvukovým uchopením. Všetky tri sety spájala podobná hlukovo-abstraktná poetika, z ktorej výraznejšie vystupovali len analógové intervencie Ji Youn Kang (vibrácie bambusového dreva, rezonancie plechu). Kang tak aspoň čiastočne dokázala pozdvihnúť celý večer z introvertnej, do seba uzavretej experimentálnej polohy smerom k otvorenejšej a prepracovanejšej kompozícii so závanom kórejskej šamanskej tradície. Bolo by zaujímavé využiť komplexnejšie zvukové spektrum či odlišné umelecké prístupy, ktoré by výraznejšie preskúmali potenciál Pentaclu. Takto sa na konci prvého dňa objavili medzi návštevníkmi relevantné otázky o zmysle jeho použitia.
Nasledujúci večer vyznel z môjho pohľadu ako programovo a zvukovo najpestrejší. Gosheven mal síce predviesť výsledky jesennej rezidencie v A4-ke, no väčšinu jeho koncertu tvorili hity z jeho oceňovaného debutu Leaper (2017, Opal Tapes), ktoré prešli kvadrofonickou aktualizáciou. Je zaujímavé, ako dokáže alternatívne ladenie podľa vzoru renesančnej či minimalistickej hudby rozdeliť publikum na tých, čo počujú len rozladené kvílenie gitary, a tých, čo oceňujú originálny prístup a atmosféru jeho kompozícií – pesničiek. Isté je, že Gosheven znie lepšie a istejšie z albumu, a nie je to spôsobené len topornými prechodmi medzi jednotlivými časťami jeho setu.
Élg je dnes už kultový experimentálny šansoniér, pripomínajúci svojou musique concrète hatmatilkou iného velikána a podivína francúzskej podzemnej scény – Ghédaliu Tazartèsa. Oboch spája rovnaký druh domáceho kutilstva, introspektívny humor a cit pre budovanie zvukových a jazykových bludísk. Élg vo svojom živelnom zariekavaní prepojil duchárstvo rozhlasových vĺn a šumenie walkmanov s neartikulovanými príbehmi, ktoré sa časom rozpadávali do škôlkarského bľabotu či senilného monológu. Zároveň to bol jediný bod programu, ktorý svojou formou vystupoval zo zabehnutej dramaturgickej štruktúry, či už diletantským prístupom, alebo úprimnou jednoduchou hravosťou. Akoby sa NEXT bál podobne ladených koncertov, ktoré sú viac autentické než akademické, neprezentujú sa špeciálnym konceptom či aktuálnym zvukom končiaceho sa roka.
Koncert AMM bol podľa očakávania naplnený tichými medzerami, z ktorých sa vynáralo intenzívne načúvanie a asketické vyčkávanie na správny moment. Mierne rušivo pôsobil len Eddie Prévost, ktorý siahal po svojich čineloch akosi častejšie a s menšou ostražitosťou než jeho kolegovia. Tilburyho hladenie klaviatúry a Rowove príznačné ladenie lokálnych rozhlasových staníc stále viac sprítomňuje ideálny stav projektu AMM, a tým je koncert bez potreby zahrať jediný tón. Koncert zároveň odhalil aktívnu pozornosť festivalového publika, čoho dôkazom bolo zvedavé ticho na záver.
Analytickým prístupom nadviazal Jung an Tagen počas tretieho večera na silnú audiovizuálnu líniu konceptuálnej elektroniky, zastúpenú počas minulých ročníkov menami ako Lorenzo Senni, Stine Janvin, Evola a Marcus Schmickler. Jeho set, identický s tým, ktorý odohral na poľskom Unsounde, patril k najzaujímavejším a najintenzívnejším častiam festivalu. Spolupráca Petera Zinovieffa a Lucy Railtonovej stroskotala už pri základnom koncepte miešať živé čelo s obsiahlou knižnicou zvukov rovnakého nástroja nahratých v štúdiu. Až na pár momentov to bola prehliadka nudných stretov bez akéhokoľvek napätia, hlavne ak ste očakávali zvuk tohtoročného albumu Paradise 94, ktorý Railton vydala na progresívnej značke Modern Love. Podobne dopadla aj Fatima Al Qadiri. Priemerný set výrazne zaostával za divadelným prejavom a vylešteným vizuálnym dizajnom na pomedzí produktovej reklamy a arabského futurizmu. Zároveň v jej hudbe citeľne chýbala názorová vyhranenosť reprezentovaná albumom Brute (2016, Hyperdub) či Asiatisch (2014, Hyperdub).
Estetika chyby verzus prehnaná teatrálnosť
Posledný deň azda najvýraznejšie narušil vážnosť či serióznosť festivalu. Spojenie domáceho Bolku s Rosou Menkmanovou predstavovalo nakoniec jedno z mála pozitívnych prekvapení NEXT-u. Oboch umelcov spojila estetika glitchu a vyhľadávanie úsmevných algoritmických posunov deštruujúcich pôvodnú zvukovú (Bolka) a vizuálnu rovinu (Menkman). Výsledok pripomínal zábavne nakombinovanú operetu na tému hybridnej dokonalosti a náklonnosti k všetkým degeneratívnym, prehliadaným a zakrývaným dieram v systéme. Druhý, pravdepodobne neplánovaný príklad vtipného uchopenia performance predviedli Alexis Langevin-Tétrault a Pierre-Luc Lecours. Ich podlízavá spartakiáda v kruhu štyroch nástrojov vyvolávala v publiku tlmený smiech z prehnanej teatrálnosti. Show, ktorá sa vyznačovala pochodovým krokom medzi nástrojmi a silenou majestátnosťou, by sa viac hodila na nejaký televízny galavečer spojený s udeľovaním výročných cien. Caterinou Barbieriovou sa nedá nič pokaziť, jej zvuk je príťažlivý pre väčšinu poslucháčov, a pritom sa vôbec nemusí vyznačovať invenčnosťou. Hypnotické efekty živého vystúpenia v spojení s psychoakustickou repetíciou majú svoju nepopierateľnú silu, aj preto je Barbieri od svojho debutového albumu hviezdou elektronickej scény, ktorá obieha svetové festivaly nielen experimentálnej hudby.
Bamba Pana s Makavelim momentálne patria medzi najžiadanejšie klubové projekty a na samotnom konci NEXT-u sa ukázalo prečo. Smrtiaci rytmus štýlu singeli charakterizovali takmer nemenné perkusívne vzorce a energická beatová kanonáda, ktorá mi pripomenula na Západe skorej objavený shangaan. Dvojica znela tiež ako mix najvtipnejších momentov z gabberu a happy hardcoru vyvarený v tribálnej hudbe východnej Afriky. Určite najenergickejší set festivalu.
Ako prekročiť limity
To, že sme počas tohto ročníka NEXT-u nepočuli žiaden free jazz, súčasnú skladateľskú tvorbu, drone, prieniky do inštalácie, performance alebo field recordings, môže byť sčasti náhoda alebo práve príznak opotrebovanosti šablóny, ktorá namiesto toho, aby rozširovala obzory a otvárala dogmatické poslucháčske škatuľky, vytvára obraz o „nepriepustnej“, „temnej“ a „nepochopiteľnej“ experimentálnej hudbe. Obraz, ktorý by mohla vyvrátiť tiež jasnejšia, obsiahlejšia a hlavne dlhodobejšia predfestivalová komunikácia, aktualizovaná stránka či s ňou súvisiaci rozpoznateľnejší a pútavejší grafický dizajn.
NEXT sa v priebehu rokov neposúva, skôr zapĺňa, čo návštevníci pocítili po každom jednom koncerte, keď museli opustiť sálu a následne sa tlačiť v kaviarenskom priestore. Chýba mu nadhľad, otvorenosť a ambicióznejšie promo, čo je jeho dlhodobý problém. Pritom stále dokáže objavovať neznáme mená, ktoré zaujmú rovnako fajnšmekrov, ako aj širšie publikum. Tento rok bolo zaujímavých objavov o čosi menej a zároveň boli citeľne žánrovo vyhranenejšie než po minulé roky. Budúci rok oslavuje festival svoje dvadsiate výročie. Je načase premýšľať o jeho osviežení. Každá šablóna raz odhalí svoje limity. NEXT by si mal položiť otázku, či dokáže uspokojiť potreby širšieho spektra návštevníkov alebo je len baštou uzavretej scény. Môžete ho k tomu nasmerovať dotazníkom, ktorý sa dá vyplniť na facebookovej stránke festivalu. NEXT je srdcovka s históriou, musíme o ňom diskutovať, vyzdvihovať jeho pozitíva a kriticky hodnotiť jeho nedostatky, tak ako to je so všetkým, na čom nám záleží.
Autor je poslucháč, teoretik a kurátor hudobného vydavateľstva mappa editions
