Angrešt
rovná se
měchuňka
rovná se
srstka.
Tereza Bínová: Červený obr
Poznať niekoho/niečoho meno znamená disponovať istou dávkou moci – to nám hovorí viacero známych naratívov (o kyklopovi a Odyseovi či o Martinkovi Klingáčovi). Na prebale básnickej skladby Terezy Bínovej Červený obr však nájdeme túto ideu prevrátenú: „Pokusili jsme se ochočit si vesmír poetickými pohádkovými názvy […] Nepřiblížil se ani o milimetr“. Aký je potom vlastne zmysel pomenovacieho aktu?
Zmysluplnosť pomenovania si často spájame s detstvom. Akoby práve menej filtrovaný, priamočiarejší pohľad na svet mohol vnášať poriadok do chaosu: to, čo vieme pomenovať, je predsa zrozumiteľnejšie, však? Však? Subjektnej osobe Červeného obra sa to však javí opačne: „Ach, / to bezstarostné dětství, slýchávám.“ Aktérke spôsobuje hlavybôľ práve vratkosť našej nomenklatúry: v drvivej väčšine prípadov je vzťah medzi označovaným a označujúcim arbitrárny (ľubovoľný).
Ako by sa aj človek zorientoval, keď obdrží informáciu: „Angrešt / rovná se / měchuňka / rovná se /
srstka? (Len pre istotu: angrešt sa tiež rovná egreš.) Práve v ozvene známeho verša Gertrude Stein „Rose is a rose is a rose is a rose“ sa ukazuje, na akých nepevných základoch jazykovo stojíme. A konkrétne v prípade poézie sa ešte nadôvažok často skloňuje úsilie „pomenovať veci presne“.
Lyrická aktérka Bínovej skladby však má skôr ambíciu pomenovať veci (respektíve uchopovať jazyk) inak: po svojom. Preto hovorí: „Olivovníky jsou pro mě / ženského rodu“, vychádzajúc z vyššie uvedenej premisy, že ani vesmírne telesá sa nám ich (presným?) pomenovaním nepriblížili. To je inak vtipný dvojzmysel: nielenže hviezdy nie sú zrozumiteľnejšie, oni naozaj nie sú ani fyzicky bližšie, naše pomenovanie ich polohu nijako neovplyvnilo.
Subjektná osoba teda zaujato pozoruje okolitý svet a jazykové odblesky, ktoré sa doň starostlivo usilujeme nainštalovať, aby sme mu rozumeli (egrešom aj vesmíru). Navyše je Bínovej aktérka zaujatá aj vlastným prekvapením zo záverov jej skúmania… Teda, výraz záver je asi prisilný, pretože v konečnom dôsledku nám naratív Červeného obra nenútene hovorí, že všetko ostáva otvorené, ľubovoľné. Ani tomu nemusíme rozumieť.
Tereza Bínová: Červený obr. Odeon, 2023.
Text je súčasťou instagramového projektu @instapretacia
