Nepatrný detail

Začiatkom júla príde v rámci Mesiaca autorského čítania do viacerých českých a slovenských miest palestínska spisovateľka Adania Shibli (prečítajte si aj rozhovor). Bude hovoriť o svojej knihe Nepatrný detail, nominovanej na National Book Award i Medzinárodnú Bookerovu cenu. Kniha vychádza čoskoro v slovenskom i českom preklade. My vám z nej dnes ponúkame ukážku.

Mala by som celú záležitosť pustiť z hlavy. No len čo sa dom ponorí do tmy, opäť ma začne zožierať kvílenie toho psiska a nemôžem oko zažmúriť. Keď na úsvite konečne zaspím, zobudím sa poriadne neskoro. Narýchlo do seba nalejem kávu, zbalím všetky mapy v dome a už som na odchode. Prebehnem cez dvor, kde ma čaká malé biele auto, čelné sklo rozpálené od slnka. Keď otvorím dvere a nastúpim, zaleje ma vlna príjemného tepla, a moje vyplašené nevyspaté vnútro sa upokojí. Naštartujem a zamierim k bráne, tam zastanem a s vyhodenou pravou smerovkou čakám, kedy môžem vyjsť na cestu. Tikot smerovky rytmicky prerýva tlkot srdca. Tak teda doprava. Tým smerom som sa nevydala už celé roky, dokonca ani peši. Po oboch stranách cesty rozoznávam niekoľko známych orientačných bodov; obilný mlyn v Kafr ‘Aqab, mäsiarstvo Abú ‘Á’iša naproti v Semiramis, a napokon rad zaprášených cyprusov — v ich tieni sa oproti vstupu do tábora krčí školiace stredisko Qalandíja. Vyzerajú rovnako, ako keď som tadiaľto prechádzala naposledy. Mnohé ďalšie miesta sú však už iné, a celý kraj sa tým zmenil na nepoznanie. Cesta je teraz rozbitejšia, všade samý hrboľ a plno nových výmoľov, ktorým sa snažím vyhýbať, ako len viem — tak ako autá predo mnou i za mnou. Vojdem do tábora a po pár metroch sa zaradím na samý koniec kolóny vozidiel čakajúcich na prechod cez checkpoint. V snahe nespanikáriť sa radšej zadívam do spätného zrkadla. Hneď zisťujem, že už dávno nie som posledná. Za mnou sa vinie rad ďalších minimálne siedmich áut, čiže je prineskoro celé si to rozmyslieť a vrátiť sa. Zhlboka sa nadýchnem a pozriem naľavo. Zorné pole okupuje pneuservis. Napravo zasa obrovská skládka. Tá tu zrejme vyrástla neskôr, rovnako i bezpečnostná bariéra za ňou. Kedysi stál na jej mieste len pletivový plot s ostnatým drôtom, cez ktorý bolo vidno pristávaciu dráhu miestneho letiska, tiahnucu sa až kamsi za obzor. Teraz je tam múr, počmáraný všakovakými graffiti, od citátov z Chammurapiho zákonníka cez telefónne číslo na predajcu plynových bômb pre domáce sporáky až po nástenné maľby od Banksyho. Prvý raz ich vidím naživo. Doteraz som sa s nimi stretávala v novinách a časopisoch — neraz len ako s pozadím k fotkám rôznych papalášov. Kým sa kolóna o pár metrov posunie, mám už preštudované všetky heslá a maľby na múre, kde už nezostal ani kúsok voľného miesta. Za ten čas odoženiem hŕby detí, ktoré sa mi snažia predať všakovaké zbytočnosti. Ako posledné pristúpi tmavé dievčatko s rozstrapatenou šticou. Z nosa mu visí sopeľ a silou-mocou mi vnucuje žuvačky. Otváram kabelku, vylovím z nej papierovú vreckovku a podám mu ju, nech si utrie nos. V mihu ju schmatne a zmizne z dohľadu. Než ma v osamení stihne premknúť strach, pri aute sa zjavia ďalšie deti — tentoraz majú v úmysle predať mi vreckovky. Nevšímam si ich a upriem pohľad napravo, na novú skládku hmýriacu sa neprebernou zmesou farieb. Vrásnia sa tu haldy smetí, z ktorých sa už sotva dá niečo vydolovať a znovu využiť. To, čo tu skončí, je naozaj tou pravou esenciou odpadu. Prázdne konzervy totiž poslúžia ako kvetináče a rozostavia ich na balkónoch a domových schodiskách, alebo v nich na horáku prevaria vodu, zatiaľ čo prázdne fľaše naplnené vodou zoradia na policiach v chladničke, pripravené v tomto sparne uhasiť smäd. Zvyšky jedla navečer vysypú kurám či dobytku, odtiaľ putujú psom, čo ich strážia, a napokon to zožerú mačky. Stránky novín — po tom, čo poslúžili ako obrus na stôl alebo prestieranie na podlahu, aby sa neušpinili jedlom, pod ktorým sa prehýbajú podnosy a taniere — skôr či neskôr skončia v peci, spolu s nevyužitými kartónovými krabicami, ktoré už netreba na uskladnenie zemiakov, cibule alebo hlávok cesnaku, prípadne fliaš s olejom, nakladanými olivami a podobnými špajzovými zásobami. A nakoniec, igelitové tašky. Do tých sa najskôr balia všakovaké drobnosti a čačky-mačky, až kým sa v poslednom dejstve nepoužijú práve na odpadky. Cez checkpoint prešli len dve autá, kým sa strapaté dievčatko vrátilo a vytrhlo ma z môjho rozjímania nad skládkou. Odoženie všetky ostatné deti, čo sa medzitým zhŕkli okolo auta, a už s čistým nosom pokračuje v načatom dobiedzaní; veď nech si už od nej kúpim tú žuvačku. Skúmam jej tvár a útle telíčko a zazriem okraj papierovej vreckovky zastrčenej v malom vrecku nohavíc. Zdá sa, že ju plánuje používať, až kým na nej nezostane čo i len jeden nezasoplený fliačik. Pozriem jej do tváre a zopakujem, čo som už povedala; že nemám rada žuvačky. No akoby hrach na stenu hádzal. Neprestáva domŕzať; veď nech si už kúpim tú žuvačku. Vravím jej, že som tvrdohlavejšia než ona, a  žuvačku nekúpim, nech by sa akokoľvek snažila. Moje slová zjavne nepadli na úrodnú pôdu, pretože naďalej žobroní — blúdi pohľadom raz na moju kabelku, raz na moje šaty, a nakoniec nakukne do auta. Na záver vyhlásim, že by mala byť v škole, a nie tu predávať žuvačky na checkpointe. Až keď odvetí, že sú predsa letné prázdniny, nadobudnem istotu, že nie je hluchá ani spomalená. Áno, to je pravda, zabudla som. A znova sa vracia k svojej starej pesničke, veď nech si od nej kúpim žuvačku. Opýtam sa jej na známky. Nadšene džavoce, že známky má dobré, a zasa prosíka, nech si kúpim žuvačku. A čo urobí s peniazmi, ktoré takto zarobí? Pýtam sa. Dá ich, povedzme, rodičom? Nie, odvetí, nechá si ich. Čo si za ne kúpi? Keď nadídu sviatky, tak darčeky. A opäť omieľa, nože nech si kúpim žuvačku. Pohrabem sa v kabelke, z peňaženky vytiahnem pár drobných a podám jej ich s tým, že žuvačku nechcem. Vezme si peniaze, dva balíčky žuvačiek hodí na sedadlo spolujazdca vedľa mojej kabelky, a odbehne. Až teraz si uvedomím, že som takmer pri checkpointe, vlastne tak blízko, že už vidím vojaka, ako kontroluje niečie doklady — pichne ma pri srdci, telo mi zmeravie a od strachu naskočí husia koža. Horúčkovito sa obzerám okolo seba v nádeji, že zazriem to dievčatko. V mysli ju úpenlivo privolávam, dúfam, že jej otravovanie rozptýli úzkosť, ktorá ma začína v tom okamihu pohlcovať. No ona je preč, a tak sa zahľadím na ľudí, čo stoja v rade na peší prechod checkpointom. Sledujem, ako po jednom prechádzajú úzkymi železnými mrežami turniketov a snažím sa zhlboka pomaly dýchať. Toto sú tí šťastlivci, tí, čo smú prejsť checkpointom, hoci aj za cenu státia a vyčkávania — kedykoľvek môžu prechádzať z jednej zóny do druhej, a nemusia si na to ani požičiavať doklad totožnosti od svojej milej kolegyne v novej práci. Zívne sa mi. Keďže som minulú noc sotva spala, cítim sa už načisto vysilená. Unavuje ma moja ľahkovážnosť, rovnako aj stavy strachu, úzkosti a rozrušenia, ktoré ma zvyknú prepadnúť. Ak ma odhalia, bude to katastrofa takých rozmerov, aké si ani nedokážem predstaviť — no ak mi na to neprídu, pôjdem rovno domov, veru, hneď za checkpointom to otočím. Jedine táto myšlienka teraz dokáže zabrániť najhoršiemu. Po tomto záväzku si znova zívnem, keď pristúpi k autu jeden z vojakov. Vidím, ako vystieram ruku, a v nej mu podávam modrý preukaz. Na vedľajšom sedadle stále ležia dva balíčky žuvačiek značky ‘Mast’, ktoré v Hebrone vyrába Sinokrot. Strnulo civiem vpred, pred očami prázdno. Vtom vojak poklepe na strechu auta, akoby ma prebúdzal. Spozorniem. Vráti mi doklady a pokynie dopredu. Pohnem sa. Vpred. Ešte. A ešte kúsok. Bojím sa hneď obrátiť, aby som na seba nestrhla pozornosť vojaka, ako aj všetkých bezpečnostných zložiek na checkpointe. Za checkpointom však cestu blokuje múr, rovnako i ďalšiu naľavo. Jediná možnosť je teda odbočiť doprava, na úzku cestu, čo sa rozprestiera do diaľky. Ešte nikdy som po nej nešla, a nie som si istá, či sa ňou vydať. Nechám to teda na auto, ktoré ma vedie bližšie, a potom na ňu. Pozdĺž cesty sa po pravej strane vinie pristávacia dráha miestneho letiska, naľavo sa rozprestierajú šíre lány neobrábanej zeme, sem-tam preťaté úzkymi cestičkami. Neodvážim sa však jednou z nich vydať — lenže vzápätí toto rozhodnutie oľutujem, len čo sa predo mnou objaví ďalší checkpoint. Do kelu! Srdce mi zviera strach a zmáha ma silná túžba po spánku. Akonáhle sa priblížim k stanovišťu, uberám rýchlosť, a naširoko, s naplno rozďavenými ústami, zívnem. Poponáhľam sa zakryť si ich rukou, keď mi zrazu vojak „odzdraví“ mávnutím a pokynie, nech nezastavujem. Pokračujem teda ďalej, až kým neprídem na rázcestie s niekoľkými tabuľami v hebrejčine, arabčine a angličtine. Jedna je so šípkou vľavo, smerom na ‘Jeruzalem’, ďalšia ukazuje vpravo na ‘Tel Aviv – Jaffa’. Odbočím doprava. Asi po sto metroch auto odstavím pri ceste, aby som polapila dych. Chvejem sa. Snažím sa upokojiť, no nedarí sa mi to

Strach mi už prešpikoval celé telo, akoby sa nachádzalo v stave beztiaže. Som na poľutovanie, hlesnem. Netuším, kde sa nachádzam, a keby som tu pobudla pridlho, môžem tým vzbudiť podozrenie. Z kabelky vytiahnem mapy, čo som si vzala so sebou, a rozprestriem ich cez volant a sedadlo spolujazdca. Jednu z nich vydávajú centrá pre výskum a politické vedy — s vyznačením hraníc všetkých štyroch Oblastí, trasou, kadiaľ vedie bezpečnostná bariéra, so značením osád vo výstavbe a checkpointov na Západnom brehom a v Gaze. Na ďalšej mape sa nachádza Palestína spred tisícdeväťstoštyridsiatehoôsmeho. Mám ešte jednu mapu, z požičovne áut. Vydalo ju izraelské ministerstvo cestovného ruchu a sú na nej vyznačené ulice a osídlenia podľa izraelskej vlády. Trasľavými prstami sa na nej pokúšam určiť svoju polohu. Nezašla som ďaleko.

Preložila Danuša Čižmíková

Adania Shibli je palestínska spisovateľka a esejistka