K úmrtiu filozofa a politického ekológa Bruna Latoura
V noci z 8. na 9. októbra vo veku 75 rokov zomrel Bruno Latour. V dňoch nasledujúcich po úmrtí tohto významného francúzskeho filozofa, antropológa, sociológa a v neposlednom rade politického ekológa sa francúzski politickí predstavitelia a aktivisti spolu so svetovou, ale, pochopiteľne, najmä francúzskou tlačou akoby predháňali v kvetnatých epitetách na adresu tohto skromného a zároveň výrazného vedca a mysliteľa.
Bol „jedným z najvýznamnejších francúzskych intelektuálov svojej generácie“, „slávny a oslavovaný v zahraničí“ (podľa Le Monde). New York Times o ňom napísal, že bol „najslávnejším a najviac nepochopeným francúzskym filozofom“. V podobnom duchu sa vyjadril i francúzsky prezident Emmanuel Macron vo svojom tweete, keď ocenil jeho „humanistického a pluralitného ducha, uznávaného po celom svete, prv než ho uznalo Francúzsko“. Akoby sa to teraz snažilo dohnať, keď ho známe Centrum Pompidou následne označilo za „jedného z najvplyvnejších francúzskych filozofov na svete“.
Čím si to všetko zaslúžil?
Nie je v silách jedného článku uviesť dopodrobna všetky jeho zásluhy, a pritom nevynechať alebo nezabudnúť zdôrazniť, či aspoň spomenúť tie najdôležitejšie. Vedomý si tak od začiatku svojich obmedzených možností, upozorním len na tie aspekty jeho tvorby, ktoré ma najviac oslovili, bez nároku na objektivitu a komplexnosť svojho prístupu. V tomto duchu sa sústredím, ak nie na Latourove kľúčové, tak pre mňa najdôležitejšie diela, akými boli jeho prvá (a, žiaľ, aj posledná) na Slovensku preložená práca Nikdy sme neboli moderní a potom jeho predposledná kniha, známa zase z českého prekladu pod názvom Zpátky na zem. Jak se vyznat v politice Nového klimatického režimu. Niekomu by sa mohlo zdať, že tieto dve práce od seba oddeľujú nielen desaťročia od ich vydania, ale i celkom odlišné zameranie a obsah. V prvom prípade ide o filozoficko-kritickú analýzu moderny, v druhom o ekologické a klimatické otázky a problémy. A predsa si dnes už neviem dobre predstaviť jednu prácu bez druhej: kritiku moderny (jej teoretického uvažovania a praktických postojov) bez následkov, ktoré nám v svojom dedičstve zanechala a vlastne dodnes zanecháva, a vice versa.
Nikdy sme neboli moderní. Najprv treba uviesť veci na pravú mieru. Latour termínom moderna, respektíve modernizmus, totiž neoznačuje, ako býva zvykom, konkrétne historické obdobie, ale predovšetkým istý spôsob interpretácie sveta podľa rovnakého alebo podobného ‚kľúča‘, teda až príliš striktného oddeľovania a polarizácie pojmov. Alebo, ako hovorí samotný Latour, modernizmus charakterizuje jedno ‚veľké rozdelenie‘ a rozpor a boj medzi subjektom a objektom, prírodou a kultúrou, naturalizmom a antropocentrizmom, pokrokom a regresom atď. Pritom podľa vnútorného presvedčenia jeho predstaviteľov, práve modernizmus sa mal stať hrádzou proti šíreniu ‚zhubného‘ relativizmu. Ale práve v tej chvíli, keď sa zdalo, že oprávnene obviňujú všetkých predmodernistov (a neskôr v osobe Andreasa Malma alebo Philippa Stamenkovica i postmodernistov), že miešajú dohromady nemiešateľné pojmy a veci, veci a ľudí, objekty a subjekty, prírodu a spoločnosť a pod., sami sa stali ‚obeťami‘ omnoho rozsiahlejšieho zmiešavania. A čím menej sa považovali za ‚zmiešaných‘, tým väčšmi zmiešavali, keď za zdanlivými nezmieriteľnými protikladmi stál vždy nejaký sprostredkujúci, zjednocujúci činiteľ – či už to bol Boh, príroda, zákony, morálka. Aj preto sa modernisti vo väčšine prípadov nedokázali vzdať pokusov hľadania zmyslu bytia, hoci stále narážali na skutočnosť, že svet zmyslu a svet bytia je stále jeden a ten istý svet, sprostredkovaný nejakými reprezentantmi, delegátmi či prekladateľmi. Takto moderný svet, ako Latour uzatvára, prestal byť moderný. Ešte viac než v teórii sa tento fakt prejavoval v praxi. Pritom sa modernisti riadili dvomi zdanlivo protikladnými súbormi praxí. Jeden vytváral novú hybridnú zmes rôznorodých súcien. Druhý postupoval akoby opačne – ‚očisťovaním‘ druhov od ich hybridov a už spomínaným ‚veľkým delením‘ sveta na dve celkom odlišné až protikladné súcna. V skutočnosti však jeden súbor praxí nemohol a ani nemôže existovať bez druhého: očistenie bez predchádzajúcej hybridizácie a tá zase bez nejakej očisty.
Aj preto sa Latour už vo svojej politicko-ekologickej teórii namiesto sústavného rozdeľovania a polarizácie pojmov (a s nimi i myšlienkových konštrukcií a prístupov k realite) ich snaží neustále korigovať a špecifikovať, a kde to považuje za nutné, nahradiť novými pojmami, aby ich nakoniec v niektorom bode spojil. Jednými z nich sú pojmy ‚ľudský‘ a ‚nie-ľudský‘ (non-humains), ktoré podobne ako ďalšie pojmy spolu navzájom interagujú, vzájomne sa prekrývajú a doplňujú. Napriek tomu sa pri ich interpretácii najčastejšie stretávame s rôznymi simplifikáciami a jednostrannosťami. Najčastejšie v tom, že nie-ľudské naturalizujeme a teda stotožňujeme s prírodným, čím ho zbavujeme hádam toho najdôležitejšieho (najmä z hľadiska praxe) a zároveň najzaujímavejšieho, a to je jeho príbuznosť, spojenie a niekedy dokonca až zlúčenie s ľudským, ako sa to stáva v prípade latourovských novotvarov, napríklad ‚politika vecí‘, ‚parlament vecí‘ alebo ‚demokracia objektov‘. Na rozdiel od svojich kritikov, ktorí ho obviňujú z hybridizmu, Latour takéto nezvyčajné spojenia nepovažuje za nič neobvyklé, ale naopak, za celkom prirodzené. Odvoláva sa pritom na latinský výraz ‚res publika‘, čo doslova znamená veci verejné, a tie ľudí zaujímali odnepamäti, minimálne od vzniku politiky.
Späť na zem! Z dlhodobej kritiky moderny, ktorou je napriek všetkému poznačené i naše súčasné myslenie, sa zrodila i hlavná latourovská výzva na zmenu paradigmy: „V ústrety k Pozemskému!“, respektíve „Späť na zem!“ Pritom tento apel má u neho niekoľko významov. Späť na zem znamená orientáciu skôr na objekty, územia, miesta, pôdu; návrat od riešenia čisto globálnych problémov k lokálnym. Návrat z externého, vonkajšieho vnímania prírody a problémov s ňou spojených k vnútornému, pričom základným východiskom by mala byť téza, že príroda sa nenachádza kdesi vonku, takpovediac za naším chotárom, ale je v nás – my sme príroda! Vrátiť sa od povýšeneckého, jediného „racionálneho“ pohľadu centrálnych vlád, dominantných sociálnych, politických, národnostných alebo etnických skupín na každodenné problémy a emócie ľudí (strachy, obavy a pod.) k ich pochopeniu a riešeniu. Vrátiť sa od výlučne vesmírnych problémov a pohľadov k ľudsky dôležitým problémom a pohľadom… Asi najzásadnejší z nich je spojený s naším bytím ako pozemšťanov, ktorých existencia sa dnes stala životne ohrozenou.
Od toho sa potom odvíjajú niektoré konkrétne návrhy riešení globálnej ekologickej a klimatickej krízy. Oproti veľkolepému a komplexnému programu trvalo udržateľného rozvoja, uznávaného všetkými relevantnými svetovými organizáciami, si tu Latour kladie už na prvý pohľad oveľa skromnejšie ciele, ktoré pozostávajú z postupných, na seba nadväzujúcich krokov. Predovšetkým musíme začať s podrobným popisom a inventarizáciou toho, z čoho všetkého pozostáva ‚pozemské‘, ktoré možno nedosahuje globálne, ale zároveň prekračuje naše lokálne bytie. Následne treba zostaviť a dohodnúť sa na zozname toho, čo potrebujeme pre svoje prežitie a čo sme ochotní v prípade potreby aj brániť. A takisto bude nevyhnutné vzhľadom na gradujúci rast svetovej populácie odpovedať aj na veľmi delikátne otázky, ako napríklad: Nie je (nebude) nás pre našu planétu veľa? Môžeme spoločne prežiť? Ono skryté ‚my‘ bude treba rozšíriť na všetko, čo toto prežitie umožňuje, teda znovu i na nie-ľudské.
Na konci života sa Latourova koncepcia politickej ekológie ešte viac radikalizuje, pričom sa posúva stále evidentnejšie k otvorenej kritike kapitalistického systému. V roku 2021, pri príležitosti uvedenia svojej poslednej knihy Kde som? Lekcie o ohraničenom využívaní území agentúre AFP medzi iným povedal: „Kapitalizmus si vykopal vlastný hrob. Teraz je čas to napraviť.“ Svätá pravda – čo poviete?
Autor je filozof
