Násilie lesom

Keď na prelome apríla a mája prepukli rozsiahle lesné požiare v Izraeli, viaceré európske krajiny tam vyslali pomoc v podobe protipožiarnych lietadiel. Zavčasu ráno 2. mája bol zaznamenaný dronový útok na humanitárnu loď Conscience v medzinárodných vodách neďaleko Malty. Loď s humanitárnou pomocou smerovala do pásma Gazy, kde už od 2. marca pretrváva totálna blokáda potravín, vody a lekárskej pomoci. Maltské ozbrojené sily zasiahnutú loď zadržali a odmietli jej vstup na územie Malty.

Tieto dve udalosti a reakcie na ne zo strany štátov Európskej únie sa odohrali v podobnom čase a ukazujú na nekonzistentné vnímanie pojmov humanitárnej pomoci, jej akútnej potreby a odopretia. Izraelské lesné požiare ale zastupujú ešte jednu tému, ktorá sa aktuálne stala centrom pozornosti na sociálnych sieťach: kolonizovanie krajiny prostredníctvom lesného porastu.

Kvitnutie v púšti

Židovský národný fond bol v roku 1901 založený s cieľom vykupovať a kultivovať palestínske územie pre židovské osídlenie prostredníctvom výstavby ciest či zalesňovania. V priebehu nasledujúcich dekád organizácia vysadila milióny stromov. Po vzniku izraelského štátu v roku 1948 sadili izraelskí sionisti stromy na ruinách palestínskych dedín zničených počas Nakby. Pôvodná vegetácia bola masovo nahrádzaná európskymi borovicami, ktoré symbolicky aj doslovne prepisovali zvyšky pôvodného osídlenia. Rýchlo rastúce lesy zabránili palestínskym komunitám v návrate na zabrané územie a, slovami palestínskej politologičky Ghady Sasa, prispeli k dehistorizácii a europeizácii Palestíny. V jednom konkrétnom prípade bolo zalesňovanie skonfiškovaných palestínskych pozemkov z roku 1953 sudcom obhajované rozsiahlym citovaním z Biblie vo fantazmagorickom spojení práva a biblického, raj evokujúceho obrazu sadenia stromov. Jedným zo základných pilierov sionistického mýtu je naratív, že sionistickí osadníci prinášajú „kvitnutie do púšťe“.

Jatirský les, najväčší ľuďmi vysadený lesný objekt v Izraeli, ktorý obsahuje aj český a slovenský les, bol vybudovaný v 60. rokoch pod dohľadom izraelskej polície. Dnes je obhajovaný tvrdeniami, že zmierňuje klimatickú zmenu a tvorí hrádzu proti púšti. Podľa viacerých izraelských ekológov/ičiek však borovicový les zaberá priestor trávnatým plochám, ktoré sú domovom endemických druhov a paradoxne spôsobuje oteplenie, keďže tmavá farba lesa, ktorého 90 percent tvorí halepská borovica typická pre Stredozemie, pohlcuje slnečné žiarenie. Pôvodná svetlá púšť ho odrážala.

Importované borovice rastú rýchlo, ale sú náchylné na sucho a požiare. Nezanedbateľné časti Jatirského lesa odumierajú kvôli extrémnym suchám. Podobná zraniteľnosť krajiny na požiare sa týka aj Kalifornie, do ktorej zavlečenie nepôvodných a invazívnych rastlín európskymi osadníkmi v 18. storočí prispieva k častým a rozsiahlym lesným požiarom. Riziko predstavuje najmä vysoko horľavý eukalyptus, ktorý bol v druhej polovici 18. storočia vyvezený z Austrálie na lodiach Jamesa Cooka. Rastlina, ktorá dnes predstavuje problém aj pre Portugalsko a ďalšie krajiny, bola masívne vysádzaná židovskými osadníkmi aj na palestínskom území už od roku 1890 za účelom vysušovania močiarov, v ktorých sa množili komáre šíriace maláriu. Podľa autora článku Eucalyptus in Gaza – a tragedy in Hula Valley Yazida Ananihobol eukalyptus použitý ako „repelentný prípravok“ na autochtónne palestínske obyvateľstvo, ktoré v premenenej krajine stratilo svoje živobytie a muselo ju opustiť. No a zatiaľ čo Izrael sadil borovice a eukalypty, od roku 1967 aj zničil viac než milión olivovníkov, ktoré sú voči požiarom odolnejšie.

Pamäť rastlín

Ako píše Ronnie Kasrils pre The Palestine Chronicle, v súvislosti so súčasnými lesnými požiarmi v Izraeli vznikajú podozrenia z podpaľačstva a otázky, prečo sa oheň nešíri palestínskym terénom. Kasrils súhlasí, že nejde o náhodu, avšak z toho dôvodu, že palestínske územia zachovávajú pôvodný typ krajiny. Izrael vo výsledku kvôli vytláčaniu palestínskeho obyvateľstva, vymazávaniu pôvodného osídlenia a pripodobňovaniu terénu európskej krajine podlamuje vlastné dobyté územie. 

Americká teoretička Liat Berdugo (ktorá ako židovská turistka v rámci kampane Židovského národného fondu vysadila borovicu v Jeruzalemskom lese v roku 1991 počas prvej intifády) poukazuje v článku A Situation: A Tree in Palestine (2020) na to, že hoci cieľom izraelského zalesňovania bola tvorba koherentného vizuálneho poľa, v ktorom zanikajú dôkazy vytláčania a zmazávania palestínskeho obyvateľstva, fyzické dôsledky násilností niekedy ostávajú prítomné v rastlinstve. V dedine Deir Yassin, kde v roku 1948 izraelské polovojenské jednotky zastrelili približne 110 Palestínčanov a Palestínčaniek, guľky prevŕtali hrušky kaktusového plota za zmasakrovanými ľuďmi a „kaktus žil ďalej, nesúc stopy tohto násilia ako tieň alebo duch“.

Neodolnosť a hynutie importovanej vegetácie je symbolom dočasnosti zakrývania izraelských zločinov a stôp pôvodnej palestínskej prítomnosti. Pripomína, že západné ekologické myslenie v súčasnosti nie je možné oddeliť od etnonacionalizmu, dobyvateľstva, koloniálnej modernity a násilia, ktoré optimalizuje krajinu pre osadnícku populáciu a odstraňuje jej rysy spojené s poznaním, spiritualitou a živobytím pôvodne v lokalite žijúcich ľudí.

Stupňujúce sa javy súvisiace s klimatickými zmenami nútia uvažovať o alternatívnych podobách politického a ekologického bytia. Čo však takáto výzva znamená v kontexte vojensky presadzovaného, okupačného environmentalizmu? Ide o disonanciu, ktorej bude musieť globálne spoločenstvo skôr či neskôr čeliť.

Autorka je je spisovateľka a doktorandka hudobnej vedy