Dvojníčka v krajine krivých zrkadiel

Ako sa neprepadnúť do zajačej nory a ako sa ubrániť vábeniu krivých zrkadiel? Možno nepatričné rozprávkové metafory, ale používa ich aj Naomi Klein, autorka knihy Doppelganger. A Trip into the Mirror World (Dvojníčka. Cesta do zrkadlového sveta. V českom preklade vychádza vo vydavateľstve Alarm pod názvom Dvojnice.). Asi nielen pre mňa pálčivá téma. Čo sa to deje? Tvrdenie, že za všetko môžu sociálne siete a covid-19, má iste svoje opodstatnenie, ale problém je už taký vypuklý, že je načase pokúsiť sa o hlbší, sústredenejší a komplexnejší pohľad. Veď napokon, naozaj sa už nemožno vyhnúť otázkam: Ako ďalej žiť v tomto svete? Dá sa s tým ešte vôbec niečo robiť?

Mýtus krásy Naomi Wolf

Keď som bola nadšená tridsiatnička, vďaka ASPEKTU sa mi otvoril nový obzor, čiže oblasť reflexie a slobodného premýšľania, vďaka čomu som s radosťou začala rozumieť vlastnej existencii i fungovaniu v spoločnosti. Medzi knihy, ktoré sme vtedy s nadšením hltali, patril aj Mýtus krásy americkej liberálnej feministky Naomi Wolf. Po páde sivo-šedého režimu, keď sme si šili šaty podľa rakúskej Burdy a vynaliezavo ozvláštňovali odevy, aby sme aspoň trochu unikli beznádejnej uniformite, na nás začiatkom 90. rokov plnou silou zaútočil mýtus krásy, ale aj  mýtus materstva. Ako obnažené v tŕní sme boli vystavené skúmavému a často výsmešnému maskulínnemu pohľadu. Práve v čase, keď sa u nás po páde totality rozmohli agresívne sexistické reklamy a žena zrazu nebola ničím, len telom, nám Naomi Wolf svojou knihou pomohla nájsť svoj hlas a postaviť sa tlaku mýtu krásy aspoň tak, že sme ho rozpoznávali a odmietali. Bolo to veľmi oslobodzujúce.

V čase, keď knihu napísala, mala len dvadsaťdeväť rokov. Pre nás na tejto strane železnej opony nepredstaviteľné. Nikto v tomto veku – a už vôbec nie mladá žena s takouto témou – by v spoločnosti nič nezmohol a už vôbec by sa nestal globálnou a hojne citovanou celebritou v oblasti spoločenských vied. Bolo to zjavenie, a tak sme hneď prvé číslo časopisu Aspekt (1/1993)venovali téme Mýtus krásy a neskôr sme rovnomennú knihu (v origináli vyšla v roku 1990) vydali aj v slovenskom preklade (2000).

Iné mýty Naomi Wolf

Medzičasom sa z mladej liberálnej feministickej ikony stala ultrapravicová dezinformátorka, freneticky aktívna pochybná influencerka zameriavajúca sa na všetky možné bludy súvisiace najmä s covidom-19, častá hostka v reláciách Steva Bannona, bývalého poradcu Donalda Trumpa, a prakticky aj jeho ideológa, známeho svojimi ulptrapravicovými názormi.

Ako sa Naomi Klein neskôr dozvedela od o generáciu starších feministiek, nepovažovali knihu Mýtus krásy za až tak veľký prielom, úprimne sa však tešili, že aj začiatkom 90. rokov – teda po ťaživých 80. rokoch spätného úderu, thatcherizmu a reaganizmu – sa objavila mladá feministka, ktorá zdvihla zo zeme tému mýtu krásy, telesnosti a objektifikácie žien a pritiahla k feminizmu ženy nielen svojej generácie, ale aj mladšie. Údajne je však už v tomto texte dosť nepresných tvrdení. To sme však vtedy nevedeli. Tak, ako nadchla vtedy mladú Naomi Klein, nadchla aj nás na Slovensku.

Dve Naomi

Naomi Klein, kanadská autorka kníh známa už od svojej prvotiny Bez loga (1999) a potom mnohých ďalších, má s „tou druhou Naomi“ už zopár rokov problém. Ľudia si ich bežne zamieňajú. Obe sú Židovky približne rovnakého veku (Wolf je o osem rokov staršia) a ešte aj účesy majú podobné. Najmä však obe píšu knihy z oblasti sociálnych vied.

Keďže z Naomi Wolf sa stala hoaxerka, nemožno sa čudovať, že pre Naomi Klein je zamieňanie jej osoby s jej „dvojníčkou“ nanajvýš nežiadúce. Ako píše v knihe, stalo sa to pre ňu mnohoročnou nočnou morou a neskôr až obsesiou. Nedokázala svoju dvojníčku nesledovať najmä počas karantén covidovej pandémie. Izolovaná vo svojom dome v Kanade sa nedokázala odpútať od výstupov Naomi Wolf v alternatívnych médiách a na sociálnych sieťach, aby vedela, čo jej ľudia pripisujú a za koho ju, Naomi Klein, považujú, keď si ju mýlia s „tou druhou Naomi“.

Neskôr sa rozhodla napísať knihu nielen o svojej dvojníčke, ale aj o probléme dvojníctva. V angličtine vyšla v roku 2023.

Dvojník*čka

Kniha Naomi Klein Dvojníčka obsahuje mnoho tém, ktorými sa ona sama zaoberala vo svojich publikáciách a ktoré neprestali byť pálčivými, skôr naopak. Zachytáva v nej nielen obdobie covidovej pandémie, ale aj predchádzajúce krízy – od finančnej cez utečeneckú až po brutálnu ruskú agresiu na Ukrajine, no aj to, ako aj možný druhý nástup Trumpa do prezidentského úradu, ktorý vtedy ešte len hrozil. Všetky tieto problematiky však spája otázka, čo sa to stalo s „dvojníčkou“, ktorú v mladosti tak vrúcne obdivovala a prečo k tomu došlo? A tak je do knihy votkaná ako zlatá niť téma dvojníctva v literatúre a filme: Hans Christian Andersen a jeho Tieň, Portrét Doriana Graya Oscara Wilda, Operácia Shylock Philipa Rotha, ale aj postava Diktátora stvárnená Charliem Chaplinom v roku 1940 v rovnomennom filme a ďalšie diela nasvecujúce problematiku dvojníctva ako magického, uhrančivého a do veľkej miery nebezpečného a znepokojivého javu.

V krajine krivých zrkadiel

Naomi Wolf prešla „na druhú stranu“, po škandále s knihou Outrages: Sex, Censorship and the Criminalisation of Love (Pobúrenia: Sex, cenzúra a kriminalizácia lásky, 2019), v ktorej podrobne opisuje prenasledovanie homosexuality vo viktoriánskej Británii. Počas rozhovoru v BBC moderátor upozornil autorku, že v knihe nesprávne pochopila kľúčové anglické právne termíny z 19. storočia. Jej britské vydavateľstvo Virago už knihu medzičasom vydalo, ale po rozhovore v BBC uviedlo, že v budúcich reedíciách urobí „potrebné opravy“. Aj sama Wolf priznala, že v jej knihe naozaj sú niektoré „interpretácie nesprávne“. Americké vydavateľstvo Houghton Mifflin Harcourt však vydanie knihy odložilo a neskôr ju, podľa The New York Times, zrušilo. Aj keď uviedlo, že ich rozchod bol „priateľský“, pre Naomi Wolf to bol zásadný obrat.

Škandálom okolo knihy Outrages Wolf definitívne vypadla z uznávanej akademickej spoločnosti. V konečnom dôsledku jej to však neublížilo, naopak. Pokiaľ ide o sledovanosť na sociálnych sieťach, „lajky“, odozvu a mediálnu slávu, stala sa z nej celebrita rozmerov, ktoré by ako autorka kníh zameraných na spoločenské vedy nikdy nebola nedosiahla.

Odvtedy Wolf vydala viacero kníh, v roku 2022 napr. The Bodies of Others: The New Authoritarians COVID-19 and The War Against Human (Telá tých iných: Nové autoritárstvo COVID-19 a vojna proti ľuďom), v ktorej tvrdí, že vakcíny a ďalšie opatrenia verejného zdravia sú výmyslom „transnárodnej skupiny škodlivých aktérov“ s cieľom sterilizovať ľudí, zmeniť deti na drony a podobne.

Feminizmus v krajine krivých zrkadiel

Naomi Klein upozorňuje, že jej dvojníčka Naomi Wolf zneužíva vo svojich najnovších knihách a statusoch na sociálnych sieťach svoj vplyv na ženy, ktorý nadobudla vďaka svojim feministickým prácam z predchádzajúcich desaťročí. Cieli práve na ženy, keď pri horlivom odmietaní očkovania argumentuje, že ide „o ich telo“, o ich rozhodnutie, o vplyv na deti a podobne. Prevracia feministické slogany, sťahuje ich do krajiny pokrivených zrkadiel a mätie zneistené ženské duše zaťažené úzkosťou.

Hoci konšpirácie boli na vzostupe už pred pandémiou, po covide-19 sa multiplikovali a rozmohli nevídaným spôsobom. Úlohu v tom zohral aj jazyk, ktorý tiež ťaží z „dvojníctva“. Nárok na slobodné rozhodovanie o svojom tele v súvislosti s očkovaním a inými protipandemickými opatreniami vyústil u Wolf do údajného nároku nenechať „autoritárov“ páchať na svojich telách genocídu. Tento zrkadlovo pokrivený jazyk totožný s orwellovským označuje hygienické opatrenia za teror, „slobodu“ neočkovať sa za ľudské právo, vymáhanie opatrení, napríklad zákaz vstupu neočkovaných za popieranie ľudských práv, argumentáciu v prospech opatrení proti covidu-19 za cenzúru a popieranie slobody prejavu.

Slovensko a svet v krivých zrkadlách

Aj na Slovensku nám pred udivenými očami – už aj pred pandémiou, ale oveľa viac po nej – defilujú prípady čudných obratov. Videli sme a ďalej sledujeme, aká môže byť identita vo virtuálnom svete nestabilná, cítili sme a silne cítime pôsobenie síl, ktoré ťahajú ľudí preč od konštruktívnych politík do tieňového kráľovstva, kde sa prepletajú konšpiračné teórie s frenetickou snahou mať na sociálnych sieťach a v médiách, najskôr dezinformačných, ale neskôr ideálne aj mainstreamových, čo najväčší vplyv.

Naozaj som si nejaký čas naivne myslela, že tento fenomén získal nevídanú obľubu najmä v krajinách za bývalou železnou oponou, kde by ľudia aspoň teoreticky mohli byť citliví na zákazy evokujúce voľakedajšiu totalitu, aj keď veľmi skratkovitým spôsobom. Najneskôr od druhého prezidentského obdobia Donalda Trumpa je však zjavné, že pokrivené zrkadlá pôsobia aj v prostredí, kde sa (ešte donedávna) prepiato a okázalo dbalo na demokratické princípy. A práve tie sa zneužívajú v dvojníckom jazyku a obracajú sa pokrivene zrkadlovo – vydávajú sa za boj za slobodu slova a ľudské práva. Najobludnejší obrat sa však nie náhodou udial v despotom ovládanom Rusku, keď Putin ako prezident fašistického štátu vyzýva na boj proti fašizmu na Ukrajine.

Ako dobre a ešte lepšie sa žije v ríši krivých zrkadiel

Čo sa to stalo s ľuďmi, ktorí sa prepadli do zajačej nory a šíria bludy spoza krivého zrkadla? Naomi Klein ponúka – aj keď sama uznáva, že zjednodušené, ale predsa – vysvetlenie, priam vzorec. Ako a prečo sa liberálna feministka (a nielen ona) zmenila na autoritársku pravičiarku? Narcizmus + závislosť na sociálnych médiách + kríza stredného veku ÷ verejné zahanbenie = prepad do krajne pravicových názorov a ich šírenie.

Nateraz je isté, že ľudia sa z ríše krivých zrkadiel nevracajú. Zostávajú v alternatívnom svete so zrkadlovo pokriveným jazykom, ktorý svojou mocou, vábením a vplyvom vťahuje ďalších a ďalšie. V našich končinách si stačí v mysli premietnuť nevábny orloj: moderátorka súkromnej televízie vyhodená z práce za rasistické prejavy, dnes, prepytujem, ministerka kultúry; kedysi aspoň do istej miery rešpektovaný politológ, neskôr neúspešný kandidát na prezidenta, odborník na všetko, nedávno ešte poradca premiéra, už roky s veľkou vervou šíri bludy na sociálnych sieťach a keďže dezinfoscéna dnes prerastá do mainstreamových médií, už sa objavuje aj v kedysi rešpektovaných televíznych diskusiách. Riaditeľ SLC, kedysi, veľmi, veľmi dávno nádejný spisovateľ, neskôr lajdácky zberateľ mafiánskych príbehov, v súčasnosti sa driape po rebríku kariéry v oblasti literatúry; poslanec, vydavateľ prepojený s dnes už nechutne zahnívajúcou Maticou slovenskou, agilný pri devastácii Fondu na podporu umenia; spisovateľ, voľakedajší agent ŠtB, syn agenta ŠtB… dalo by sa pokračovať.

Nemajú sa prečo vrátiť a najmä, nemajú sa kam vrátiť. Nikdy si už nezískajú dôveru v rešpektovanom prostredí, a tak si vytvorili svoje vlastné. Je im v ňom dobre. Nikde by nikdy nedosiahli toľko „lajkov“, pseudoslávy, obdivu popletených ľudí, nikde by ich nikto tak freneticky nesledoval ako dnes ich fankluby na sociálnych sieťach a v dezinfomédiách. A že sa to stáva aj v lepších rodinách, o tom by mohli hovoriť sesternice J. Kennedyho jr.

Zrkadlová budúcnosť?

Ako budeme žiť vo svete, ktorý sa nebezpečne preklápa do vlastného zrkadlového pokriveného obrazu? Neviem, ale čoraz intenzívnejšie pociťujem, že by sme sa nemali kochať vlastným obrazom „dobrých“, správnych ľudí, ktorí nežijú v omyle. Sledovať svoj ničím nepoškvrnený obraz/selfíčko v zrkadle, ktoré ešte nie je pokrivené, ničomu a nikomu nepomôže. Aj napriek námahe, ktorú si vyžaduje vzdor proti súčasnej vládnej moci a jej plieneniu inštitúcií, hodnôt a kultúrneho dedičstva v tom najširšom význame slova. Aj napriek potrebe uznania a solidarity.

K tomu odkaz pamätníčky pre mladšiu generáciu: za Mečiara bolo nielen pre mňa okrem mnohých vecí mimoriadne neznesiteľné, že demokratický tábor sa automaticky považoval za kladných hrdinov. Neboli nespochybniteľne ani kladní, ani hrdinovia, a to nielen pre postoj väčšiny z nich k rodovej demokracii. V časoch, keď sa na čele štátu potáca niečo také ako dnešná garnitúra, naozaj nie je ťažké byť lepším alebo lepšou než „oni“, tak ako na tom nebolo nič ťažké ani za Mečiarových vlád.

Po viac ako 35 rokoch je zjavné, že nadraďovanie sa elít nikomu v tejto spoločnosti nepomohlo. Ani stavanie bývalej prezidentky na piedestál, bez ohľadu na jej nepopierateľné zásluhy, nikomu nepomôže.

Neviem, čo pomôže, ale ak sa polovica krajiny prepadne za krivé zrkadlo do ríše dezinformácií a bludov a z druhej polovice sa stane „skanzen dobra“, tak sa čoskoro za tým krivým zrkadlom ocitneme všetci a všetky.

Autorka je spisovateľka a prekladateľka