Pár nezaradených poznámok k sociálnej reportáži
Poďte dnu, toto tu nemusíte nosiť, povedali. Na chvíľu sa zamyslím a potom si dám dole rúško. Mala som ho vonku a dávam si ho dole pri vstupe. Vchádzam do domu a som odhodlaná urobiť tak, ako chcú domáci.
Ospravedlnenie si lepím z rodinných ponaučení, že mám prijať pravidlá domácnosti, ktorá ma hostí. A podopieram sa o antropologické minimum, ktoré som si odniesla z univerzity. Tak teda dobre, nevyzúvam sa a skladám rúško.
Sedíme oproti sebe bez rúška, dívam sa na fotografie na chladničke, obrus na stole, poprosím o pohár vody. Na reportáže nechodím tak často, ako by som chcela a ako by bolo treba. Preto sa viem podeliť len o málo poznatkov. A ešte pochybnej kvality, ako napríklad prijímať domáce pravidlá na úrovni odloženia rúška.
…
Napokon to nie je nič nezvyčajné. Okolo pandemických pravidiel sa za ten čas vytvorila akási zvyková kultúra. Mikasove predpisy narážajú na hlbšiu vrstvu zvyklostí. Takže keď idem s rodičmi na prechádzku, pri stretnutí so známymi na ulici si podávajú ruku, skladajú rúško a pri rozlúčke sa zase zahalia.
Toto je hlboká kultúra, pre ktorú sú ľudia ochotní aj zomrieť. Lebo za čo iné by v mierových časoch mali. Nie je to správne, ale je to pochopiteľné. Spoločenské vedy dokážu celkom dobre vysvetľovať aj nesprávne veci. Snažia sa ich pochopiť a popísať vo vzorcoch, ktoré sa skladajú do významov.
A význam je to, čo oduševňuje predmety a činnosti, mení to pohyby tiel a zátišia na zmysluplné výjavy na javisku, takže dianie sa stáva príbehom. Už len chodiť okolo a – ako hovoria postmodernisti – čítať svet.
…
Reportáž sa pomaly vracia ako žáner, ktorý tu kedysi fungoval bez väčších rozpakov. Eugen Gindl by bol vedel rozprávať. Vracia sa cez knihy z Absyntu, ktoré nám predstavujú disciplinovanú a zvedavú poľskú školu. Cez volebné výsledky a následný zúfalý beh „do regiónov“. Cez osvetové jazdy Za slušné Slovensko, aj cez Čierne diery lákajúce študentov a bohému na územia spadnutých hutí, kde ľudia sedávajú pred potravinami s „fľaškovým“, lebo tu niet ani krčmy. Cez prezidentkino „žijem v krajine, ktorej nerozumiem“.
…
Reportovať sa mi vždy javilo ako aportovať. Hodiť, vybehnúť a udychčane sa vrátiť so žiariacimi očami a s bokmi odratými ostrou trávou. Nikdy však nie s tou istou haluzou v ústach, zásadou je priniesť čosi viac než sa nazačiatku nadhodilo. Úvodná téza sa musí v teréne premeniť, inak výjazd nemal zmysel.
…
Výjazd za hranice bežnosti, kde človek nachádza ten Pellegriniho „skutočný život“, zvádza k popisovaniu. Všetko je zaujímavé a najviac životy druhých ľudí v ťažkých prostrediach. Spôsob, akým ľudia opisujú veci a udalosti, aké slová vyberajú, ako ich radia. Kto má rád jazyk a situácie, môže sa cítiť zahltený pozorovaním a nechá sa zlákať beletriou. Tá vždy odporne číha na nesústredené obete, aby zničila spravodajskú a analytickú podstatu textu.
Je to podlé a zabrániť tomu vie spolupráca so skúsenou editorskou silou, ufrflaný fotograf testujúci celú cestu v aute samotný zámer reportáže a oponenti čítajúci výsledný text. Neprajníci sú vždy naporúdzi, treba ich použiť.
…
Či chceme alebo nie, celé slovenské umenie je prípravou na takúto cestu. Realistické romány z vidieka, odkiaľ sa chodilo za more do emigrácie s ceduľou na krku. Írečitá vrava televíznych adaptácií. Ruky so zhrubnutými kĺbmi a mohutnými dlaňami na sochách zo sorely. Vráskavé obličaje a baňaté nosy z čiernobielych fotografií nového realizmu. Zúbožené filmové postavy z deväťdesiatok komunikujúce mizernými dialógmi alebo šulíkovským tichom. Sociálno nás socializovalo.
…
„Toto je síce pravda, ale takto to nemôžete napísať.“ Niekedy je ťažké odolať portrétovaniu ľudí, zapracúvaniu postrehov aj kritiky z ich okolia. Avšak toto nie je Timravina zbierka poviedok, ale prostredie, do ktorého sa zobrazení a popýtaní ľudia vrátia. Nie vždy sa to podarí utrafiť, ale autocenzúra nie je vždy len zlá.
…
Nedala sa odfotiť. Možno keby sme sa spýtali ešte raz. Alebo použili iné slová. Prípadne požiadali starostu, aby ju skúsil presvedčiť. Nie, vlastne som starostu prosila. Povedal, že sa nikdy nechce fotiť. A taká obálka to mohla byť, teraz máme ako hlavnú fotografiu zaprášené rázcestie, tam na juhu je sucho, a čoraz suchšie. Odmietla sa dať odfotiť, a tým celú sériu portrétov ovládla. Zrazu jej bolo viac, trčala nad ostatnými. Vedomá si toho, že môže povedať nie. Lebo môže a my napokon musíme poslúchnuť.
…
„Á, tak už ste tu, vitajte,“ starosta sa zvláštne skrútil, mal postavu diskotékového vyhadzovača, prehol sa v páse ako čašník, už mu len zavesiť utierku na predlaktie. Myslel si, že sme z ministerstva, čakal takú návštevu. Neboli sme. Znovu sa vystrel, lebo veď ani noviny nie sú celkom na zahodenie.
…
Najprv sa pozerajú cez bráničku, potom sa rozhodnú a otvoria ju. Vyberú stoličky na priedomie a ponúknu kávu. Teraz to príde, vymenia príbeh za čosi nejasné. Možno čakajú zmenu, nápravu, alebo len vkladajú správu do fľaše. Nevedia to ani tí, čo dajú slová na papier a posunú ich čitateľom. Niekedy žiadajú priamo v texte zmenu, nápravu, alebo len vkladajú správu do fľaše. A čitateľstvo tak isto.
…
Občas je záväzok splnený už vtedy, keď príbeh vyjde von. Vtedy začne pôsobiť zvláštnou silou, ktorá donúti starostu spratať rumovisko bývalej osady spod okien obyvateľov. Výsledný text je kus verejného priestoru, kus pozornosti odtrhnutý politikom a celebritám. Požiadavka na zmenu dokonca nemusí byť zapísaná v samotnom článku, vyplynie dodatočne.
…
Pre majiteľa penziónu som jediná osoba z novín, ktorú stretol, a tak predstavujem médiá ako také. Vytrvalo mi posiela linky na správy, obrázky či videá, s otázkou: Pravda či hoax? Alebo: Toto prečo neriešite? Vedľa videa údajného znásilnenia z frontu fotografia: Pozrite, vnučka bola na karnevale!
Sociálna reportáž sa dnes deje aj na „tajmlajnách“ druhých ľudí. Vo svete bez súvislostí a s málom dôvery, kde sa ťaží ich pozornosť a dáta.
…
Autorka je komentátorka denníka SME a prozaička
