Vkusná grafická úprava a názov prepožičaný z hudobnej terminológie zakladá v čitateľke či čitateľovi, ktorí siahnu po „nerománe“ Veroniky Šikulovej, predpoklad kontaktu s „vysokým“ umením. Ten je opodstatnený aj vzhľadom na to, že próza, či skôr súbor próz, Tremolo ostinato sa dostala do aktuálneho výberu literárnej ceny Anasoft Litera. Po prečítaní knihy sa však vnucuje otázka, či artistný prvý dojem korešponduje so spontánnou skladbou „kapitol“ a koloritom malokarpatského prostredia, ktorý autorka sprostredkúva. Alebo skôr vytvára.
Svojráz Dubovej a okolia tu totiž nadobúda až rozprávkové charakteristiky: v Šikulovej nostalgickej krajine rastúca fazuľa dvíha balvan do nebies, a keď Borgesov syn položí ruky na stôl, nadskakujú fľaše. Prezentovaný svet je estétskym pôžitkom prekypujúcim zmyslovými podnetmi, zároveň však takmer bezproblémovou idylou. Spomienková poetizácia sa kde-tu dostáva na hranicu gýča: „Sneh je už vyjazdený, miestami čierna zem, večery na dedine, topia sa sviečky a vosk steká na okraj, sneh v šparinách okien sa topí tiež, vo vnútri kúria dychom a drevom, topí sa ako na maštaľke betlehemskej, na detských premoknutých topánkach, toto je romance pro křídlovku, mosadzný zvuk má naozaj modré krídla, a potom znovu sneží a nad komínmi lieta jej modrý vtáčik.“
Neodborne názov knihy azda možno preložiť ako opakujúce sa chvenie: návratné kolísanie okolo otca a jeho smrti. Práve v tejto téme je kniha najsilnejšia, intímna a dojemná – aj bez hypermetaforizácie príznačnej pre iné časti „nerománu“ autorka živo a bez pátosu evokuje zármutok na pomedzí túžby po vlastnej smrti a vzájomnosti s tými, ktorí ostávajú. Práve dvojica vzťahov – k otcovi a prostrediu – je pre knihu nosná a vyjadruje nepriamu, sympatickú snahu „trochu sa sporiť so svetom, ktorý si zamieňa slobodu s nihilizmom, ničím sa k ničomu neviaže“. I keď – nejde ani tak o spor, ako o únik pred ním do harmonickej krajiny vyňatej zo skúsenostného času, priestoru a spoločnosti.
Tvorivá práca s jazykom a zmyslová sýtosť patria k najvýraznejším črtám knihy a Šikulovej autorského štýlu vôbec. Parafrázujúc klasika – chválabohu, a niekedy je to aj žiaľbohu, že chválabohu –, je Tremolo ostinato vystavané na spojení impresívneho a expresívneho princípu. V najslabších polohách je výsledkom selanka, do ktorej ktosi úplne zbytočne kľaje, v najlepších polohách je však výsledkom skutočné jemné, opakujúce sa chvenie rezonujúce prostredníctvom pevného človeka.
Veronika Šikulová: Tremolo ostinato. Slovart, 2020.
Martin Makara
Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
