Jeden z mojich obľúbených mémov je o človeku, ktorý načahuje ruku, pretože sa topí. Tá ruka predstavuje mužské duševné zdravie. V ďalších políčkach obrázku ruka spoločnosti muža nevytiahne na povrch, ale tľapne mu povzbudivé high five a poradí mu, nech sa pochlapí…
Poznáme to z popkultúry, štatistík aj vlastných životov – prežívanie mužov je v mnohých ohľadoch stále tabuizované. Verejnú debatu a patričné adresovanie problémov, ktorým dnes čelí mužská psychika, napriek pokroku v diskusii o duševnom zdraví, všeobecne naďalej zväzujú rodové stereotypy. Jedným z mála miest, kde sa diskusia o vnútornom svete mužov a ich zraniteľnosti otvára, je hudba.
Tma, modrá a ružová
Samozrejme, zdieľanie svetabôľu je súčasťou hudobnej tvorby odnepamäti, pozoruhodné však sú práve momenty, v ktorých hudba narúša spoločenské konvencie. Dnes to sledujeme najmä v hiphope, ktorého stereotypne maskulínna podoba prechádza premenou, podobne ako v deväťdesiatych rokoch hrdinský mačizmus rocku narušili svojimi drásavými výpoveďami grungeové kapely. Od Kanyeho Westa a The Weeknd až po soundcloudové hity sa rap stáva priestorom pre opis autentického mužského prežívania vrátane duševných problémov. Rodové stereotypy mužom vnucujú potláčanie emócií či ich prejav len prostredníctvom agresivity. Prispievajú tak aj k neochote mužov vyhľadať odbornú pomoc v prípade duševných či emočných ťažkostí. A kým ženy celkovo vo výraznejšej miere trpia duševnými problémami (aj z dôvodu diskriminácie, ohrozenia chudobou či rodovo podmieneného násilia), muži podľa údajov Európskej únie spáchajú samovraždu s až päťnásobne väčšou pravdepodobnosťou než ženy. Tiež sa s väčšou pravdepodobnosťou stanú závislými na alkohole, častejšie zneužívajú nelegálne drogy a zomierajú na predávkovanie. Kvalitný banger nič z toho nevyrieši, ale v posledných rokoch sa stáva médiom na reflexiu problémov, ktorým muži čelia. Fascinujúci je práve kontrast otvárania intímnych tém osobných bolestí, zlyhaní a pochybností v žánri, v ktorom historicky prevažuje naratív o neohrozenej drsnej maskulinite, kde každý zápas rapujúceho končí suverénnym úspechom. Rapové klišé o sláve, autách a ženách strieda introspekcia a drsný súboj o prežitie sa presúva z ulice do mužského vnútra.
Sami proti sebe
V slovenskom prostredí sú lyrickejšie sebareflexívne prúdy rapu prítomné už dlhšie, dnes však je citeľný nástup novej generácie, pre ktorú je duševná ťažoba jedným z ústredných námetov. Kým komerčné využitie melanchólie predstavuje napríklad Saul zo skupiny Khans, aj nováčikovia ako osemnásťročný Oskar svoj debut uvádzajú so slovami „musel som zažiť veľa strachu, aby som sa dostal k tomu, kde som teraz“. Medzi najzaujímavejších (a najproduktívnejších) „smutných chlapcov“ patria Edúv syn a Fvck_Kvlt. Svojimi debutmi v roku 2019 ukázali možnosti domáceho trapu, ktoré prekračujú rutinné preberanie zahraničných trendov. Ťažisko ich tvorby predstavuje opisovanie vnútorných stavov, ktoré prináša život pod tlakom kapitalizmu vrátane úzkostných a depresívnych porúch.
Podobne ako spomínaný grunge, aj trap možno vnímať ako reakciu na vyhrotenú spoločenskú situáciu, vzdor voči nárokom konzumného a na výkon orientovaného systému.1 Širší spoločenský kontext trendov depresívnej hudby približuje podcast Černé slunce či texty Karla Veselého. V ich hudbe, ale aj u košického Dude The Wolf, cítiť korene raperov, ktoré siahajú do undergroundovej punkovej/HC scény, kde je dlhodobo prítomná spoločenská kritika aj ťaživé emócie. Ostrie svojich slov však nemieria len na spoločenský systém, ale aj sami proti sebe. V skladbách dostávajú výdatný priestor samovražedné myšlienky, opisy zneužívania liekov a psychické choroby. Čiastočne tieto témy predstavujú umelecké prostriedky, ktorými autori dosahujú želanú mieru kontroverzie a generačného vymedzenia sa, no zároveň prinášajú aj ojedinelo otvorené opisy vlastnej slabosti. „Len sa skrývam za mikrák, tvárim sa, že som ok, každý trpí po svojom a nikto to tu nevyhrá,“ konštatuje Fvck_Kvlt v skladbe Divočina. Onedlho vydáva svoj druhý album, na ktorom vo výborne vypointovaných skladbách dostávajú štedrý priestor práve utrpenie a vnútorní démoni. („Neviem popísať, čo sa deje, som zlý básnik, mojím umením je každé ráno vstať a sa nezblázniť.“) V skladbe Neni cool byť cool hudobník kritizuje materializmus a podliehanie masovému vkusu, zároveň sa však otvára otázka, či náhodou dnes práve depresívny (či tzv. xanaxový) rap nie je cool pózou. So stúpajúcou popularitou tohto žánru sa zahmlieva hranica medzi osvetou a romantizáciou, snahou o autentickú generačnú výpoveď a nebezpečným hazardom so sebadeštruktívnym správaním pri budovaní imidžu trpiaceho umelca. Nastupujúca generácia raperov síce prináša nebývalo otvorené opisy mužského prežívania, zatiaľ však tiež potvrdzuje vyššie spomínané štatistiky o maskulínnom sebadeštruktívnom (ne)riešení problémov.
Späť k pesničkám
Ako môže vyzerať výpoveď o duševnom stave bez hiphopového siláctva ukazuje tohtoročný experiment z dielne Miša Ormoša. Umelec, ktorý ako Prezident Lourajder tiež opisuje rôzne temné stavy duše, v marci pod svojím alter egom Ujko vydal pesničkový album Lo-Fi Noci. Súbor deviatich skladieb je naliehavou výpoveďou, ktorá vznikla spontánne počas náročného obdobia jarnej karantény. Kým pri Prezidentovi Lourajderovi možno považovať prebdené noci a temnotu za istý swag, v piesňach Ujka je utrpenie zachytené v neprikrášlenej boľavej surovosti. Hoci niektoré sú len o niečo viac než naliehavým vymenovaním prežívaného zúfalstva („nap*iču marec, začína vyj*baný apríl, máj bude tiež nap*ču…“), ako celok nahrávka podáva plastický obraz človeka s narušeným vnímaním reality. Rozostrené, šumivé skladby postavené primárne na gitare a letargickom hlase vystihujú depresívne prežívanie, v ktorom akoby sa bežný život odohrával niekde za sklom. Odvážne otvorené opisy približujú nekonečné nočné mory, bezútešné vyhliadky a márnu snahu utlmiť bolesť. Atmosféra miestami pripomína pesničkársku polohu Andreja Šebana, ktorá však namiesto zenového odstupu vychádza z čistej depresie – v Ujkovom bezvetrí bolí každý nádych.
Menej depresívnu pesničkársku tvorbu predstavuje Peter Kolárčik, ktorý sa (podobne ako Ujko/Prezident Lourajder a Edúv syn) venuje aj vizuálnemu umeniu. Jeho debutové EP Ťažký život napriek názvu nepredstavuje ani zďaleka takú temnú nálož ako tvorba doteraz spomínaných hudobníkov. Kolárčik vo svojich lo-fi pesničkách využíva ironický odstup, no tiež trefne opisuje úzkostné pocity a melancholické prežívanie. Nielen miestom pôvodu a prízvukom pripomína tvorbu Džumelca, hoci sa venuje opačnému emočnému spektru než je Sikorove tešenie. Pocity generačného nihilizmu vystihujú skladby reflektujúce otázky ambícií a produktivity, v ktorých je hudobník osviežujúco sebakritický a pomenúva vlastné privilégiá. S humorom a svižnými melódiami opisuje neistotu ohľadom vlastnej budúcnosti, neschopnosť zaradiť sa a celkový pocit stratenosti. Bezradnosť nie je u Kolárčika existenciálnym zúfalstvom, ale skôr jeho počiatočným štádiom – znepokojujúcou neistotou, čo si počať so životom, v ktorom dnes máme nekonečno možností. Nenapĺňa predstavu o mužovi činu, naopak: nech už ide o tvorbu, prekonanie lenivosti alebo oslovenie dievčaťa, cyklí sa vo vlastnej neschopnosti.
Podať pomocnú ruku
Samozrejme, množstvo výpovedí o odvrátenej stránke citového prežívania nájdeme naprieč žánrami a ambíciou tohto textu nie je ich vyčerpať. Uvedené príklady však predstavujú nový spôsob ich spracovávania – otvorenú a odvážnu artikuláciu bez príkras. Napriek emočnej otvorenosti je však obraz súčasného muža, ktorý dnes hudobníci vytvárajú, v mnohom ešte stále stereotypný. Opakujú sa v ňom trópy o nevyhnutnom spojení kreativity a trpiteľstva, alebo o mužovi, ktorý svoje emócie rieši agresivitou, hoci aj obrátenou voči sebe samému. Depresia nemôže byť len ďalším aspektom potvrdzovania predstavy o drsnej maskulinite, že správny muž všetko unesie. To však je skôr úloha spoločnosti – muži prostredníctvom hudby zdieľajú svoje autentické prežívanie a je na nás, aby sme ich vedeli vypočuť a poskytnúť adekvátnu pomoc.
Autorka je fanynkou smutnej hudby a terapie
