Na triede záleží – alebo nie? O mobilizácii pracujúcej triedy poľskou pravicou

Píše sa rok 2011, obdobie hegemónie poľských neoliberálov pod vedením Donalda Tuska. Chudoba je téma, ktorá sa vo verejnom diskurze prakticky nevyskytuje. Všetky politické strany, vrátane stredoľavých (platí to pre väčšinu ich členov), sú šťastné, že sa Poľsko vyhlo kríze z roku 2008. Dominantným diskurzom je chvála neoliberalizmu.

„Mohli by sme ísť do Biedronky (jeden z poľských supermarketov, pozn. aut.), ale Biedronka je obchod pre najchudobnejších. Išli sme do obchodu blízko sídliska, lebo je to pohodlné. To musia ľudia, ktorí sa ponáhľajú, využiť,“ povedal v tom istom roku šéf najvýznamnejšej poľskej pravicovej strany Jaroslaw Kaczyński.

Zlom nastal v roku 2015, keď jedno z najvýznamnejších ľavicových vydavateľstiev Krytyka Polityczna  (hoci v súčasnosti sa čoraz viac obracia k stredu) vydáva knihu profesora Henryka Domańského Existujú v Poľsku spoločenské triedy? (Czy w Polsce istnieją klasy społeczne?). Najdôležitejšou tézou knihy je, že áno, spoločenské triedy v Poľsku existujú, rovnako, ako reálne bytosti, ale vo všeobecnosti fungujú v „slabej forme“. Domański je skôr konzervatívec so sociálnym zameraním.

Číta Kaczyński Bourdieua?

Rok 2015 je tiež prelomovým rokom v oblasti politických zmien v Poľsku. Po rokoch dominancie pravicových neoliberálov sa k moci dostáva populistická pravica na čele s Jaroslawom Kaczyńským. Beata Szydło sa stáva premiérkou, Andrzej Duda prezidentom. V uliciach sa konajú protesty na obranu ústavy, na ktorých sa schádzajú skôr zástupcovia strednej triedy z veľkých miest. V Poľsku sa skutočne porušuje princíp právneho štátu – a Kaczyński hovorí, že sníva o „druhej Budapešti“ vo Varšave, hlavnom meste krajiny. Ľuďom je to však jedno. Sociológ a aktivista, hoci pre mnohých veľmi kontroverzný, Jan Śpiewak, napísal, že krajná pravica má v úmysle vybudovať úplne novú spoločenskú triedu, ktorá bude za svoj spoločenský vzostup vďačiť PiS. Právo a spravodlivosť však bolo v neoliberálnych, „proeurópskych“ médiách okamžite spájané s ľudovou vrstvou, s „hominoideou“, s vidiekom (všetky tieto výrazy boli použité na Twitteri alebo v niektorých serióznych médiách). Útok prišiel práve z liberálnej strany, ktorá stále nepochopila svoje zlyhanie. Zrazu sa v poľskom diskurze opäť začala objavovať diskusia o spoločenských triedach. Ten istý Jarosław Kaczyński, autor výrokov, ako bol ten o Biedronke, teraz hovorí o jednote Poliakov, o „boji proti elitám“.

„V parlamentných voľbách v roku 2018,“ napísal Piotr Pacewicz v liberálno-ľavicovom OKO.press, „demokratická opozícia nedokázala naplniť túžby nižších vrstiev. Prehlbovali sa triedne a kultúrne rozdiely, čo recipročne podnecuje populizmus.“ V Poľsku, podobne ako napríklad v Španielsku, neexistujú prieskumy, ktoré by ukazovali príslušnosť k sociálnej triede a spájali tento ukazovateľ so straníckymi preferenciami. Pri pohľade na výsledky volieb v roku 2018 však možno skutočne nadobudnúť dojem, že „na triedach záleží“.

Ako na základe prieskumu IPSOS v tom istom texte upozornil Pacewicz, robotníci dvakrát častejšie než vedúci pracovníci volia stranu Právo a spravodlivosť a dvakrát zriedkavejšie Tuskovu stranu; dôchodcovia volia Kaczyńského stranu dvakrát častejšie ako majitelia podnikov; poľnohospodári volia opozíciu oveľa menej ako napríklad podnikatelia. Kaczyńskému sa nepodarilo, podobne ako napríklad Erdoğanovi, vytvoriť vlastnú sociálnu triedu, ktorá by ho podporovala. Podarilo sa mu však to, čo sa ľavici doteraz nepodarilo, a to získať hlasy pracujúcej triedy. Napriek silnému neoliberálnemu prvku v strane (o ktorom poviem viac o chvíľu) mu táto trieda mnohé odpustila. Nejde však o samotnú pracujúcu triedu, proletariát alebo prekariát. Práve tí, ktorí boli v poľskej spoločnosti utláčaní, volili krajnú pravicu – teda stranu, ktorá donedávna „vylúčenými“ vyslovene pohŕdala. „Čítal Jarosław Kaczyński Pierra Bourdieua?“ opýtal sa vlani vo svojom rozhlasovom programe poľský filozof Tomasz Stawiszyński.

Všetko nasvedčuje tomu, že krajná pravica sa „zmocnila“ pracujúcej triedy. Tento naratív zdôrazňovala tak pravica, ktorá sa tým chválila, ako aj neoliberálna strana, ktorá „menejcennými“ voličmi PiS opovrhovala. Vec je však zložitejšia.

Voliči – klienti

Nemožno poprieť, že každá politika, vrátane parlamentnej, je založená na triednom boji. V Poľsku sa však situácia zdá byť zložitejšia, nedá sa zredukovať len na ekonomické parametre. V prípade Poľska – podobne ako v prípade Českej republiky alebo Slovinska – máme do činenia s krajinou, ktorej občania nie sú až tak ohrození chudobou (ukazovateľ AROPE z tohto roka patrí k najnižším v EÚ). Takže ani pracujúce vrstvy nie sú hnané do extrémov, ako napríklad v Spojených štátoch alebo na európskom zadnom dvorčeku, v Bulharsku. Čo má však Poľsko spoločné s Bulharskom, je nedostatočné triedne povedomie vylúčených. Ako už spomínaný Henryk Domański napísal v roku 2017 vo svojej eseji pre časopis Kultura Liberalna, spoločenské triedy v Poľsku sú „odtrhnuté od politického systému“ – robotníci volia pravicu a metropolitná stredná trieda ľavicu. Viditeľnejšie sú národnostné alebo náboženské spory, ktoré udržiava krajná pravica. V tomto zmysle možno povedať, že pokiaľ ide o pracujúce vrstvy, triedne záujmy skutočne nesledujú.

Domański má však pravdu, keď píše o tom, že od roku 1989 (prvé demokratické voľby v Poľsku) triedne záujmy vyjadrujú len vyšší manažéri, odborníci a poľnohospodári. Treba však dodať, že poľská politika bola vždy založená na hovorcoch privilegovaných alebo utláčaných – pričom vždy hovorili tí, ktorí boli privilegovaní. To siaha dokonca až k samotným začiatkom ľavice v tejto krajine, ktorá nepochádzala ani tak z ľudových vrstiev, ako skôr z inteligencie alebo buržoázie. Aj počas Solidarity alebo politickej transformácie mali politici tohto pôvodu (ako Jacek Kuroń alebo Aleksander Małachowski) tendenciu hovoriť v mene pracujúcich. Ak teda Právo a spravodlivosť urobilo akýkoľvek obrat smerom k etatizmu, bolo logické, že ľudová vrstva ho volila. Prispeli k tomu aj finančné dotácie pre rodiny alebo dôchodcov.

Z toho okrem iného vyplýva aj v poľskej publicistike populárna téza Przemysława Saduru a Sławomira Sierakowského, že možno hovoriť o „klientelizme“ voliča PiS, teda o tom, že volí z dôvodu svojho ekonomicky racionálneho záujmu (pretože takýto človek dostáva peniaze od štátu bez toho, aby podporoval jeho autoritársku ideológiu). A hoci v interpretácii Saduru a Sierakowského možno nájsť isté nedostatky, istá téma sa zdá byť veľmi zaujímavá: a to individualizácia poľskej spoločnosti a odtrhnutie sa od skupinových triednych problémov. Podpora krajnej pravice teda nebola výsledkom mobilizácie ľudovej triedy, ale jej snahy uniknúť pred Tuskovým bezohľadným neoliberalizmom.

V tomto zmysle poľská parlamentná politika dokonale oslabuje triedny konflikt. Nepomáha tomu ani polarizácia, ktorá znemožňuje vytváranie spojenectiev. Pravica sa nebojí extrémov a pokúša sa nadväzovať podivné spolupráce – o čom svedčí napríklad krajne pravicový časopis Tygodnik Solidarność, ktorý nedávno prizval k spolupráci kontroverzného alternatívno/ľavicového publicistu Rafała Wośa (ktorý je teraz jeho šéfredaktorom) alebo veľmi dobrého analytika Mareka Nowaka. Jeden výrok samotného Nowaka z jeho nedávnych textov, že „liberálna strana stráca monopol na to, že je predstaviteľom tzv. občianskych spoločností“, sa zdá byť dobrým zhrnutím jeho úvah o možnosti emancipácie ľudovej triedy v Poľsku. Z toho vyplýva, že krajná pravica – ktorá má v Poľsku tendenciu častejšie hovoriť o „utláčaných“ – nemá monopol, ani ideologický, na žiadnu z tried.

Aby som to zhrnul: triedy v Poľsku skutočne existujú, ale sú natoľko atomizované, že nedochádza k žiadnym významným spoločenským zmenám; často volia z marazmu, a nie z dôvodu sociálnej emancipácie. Ak nejaká strana – vedená vyššou triedou a inteligenciou – navrhne niečo individuálne výhodné pre jej predstaviteľa, ten ju bude voliť. To sa však nepremietne do triedneho boja. Záujmy existujú ako atomizované a poháňajú poľskú politiku – často nezávisle od náboženských alebo národných otázok, ktoré vlastne nie sú v konečnom hlasovaní také dôležité.

Budovanie medzitriednej solidarity

Na triedach teda záleží – ale nie úplne. Neviedli a pravdepodobne ani nepovedú k žiadnej revolúcii. V tomto zmysle môžeme byť pesimistickí, pokiaľ ide o boj proti poľskému kapitalizmu. Pretože krajnej pravici – ako napríklad Kaczyńského strane – sa úspešne darí bojom proti liberálnemu mýtu „triednej dohody“ v rámci národného štátu zmocňovať hlasov utláčaných. To však neznamená, že majú posledné slovo.

Samozrejme, klišé, ktoré v strednej a východnej Európe opakujeme už roky, je snaha vybudovať „nekomunistickú ľavicu, ktorá by zjednotila hlasy metropolitnej ľavice aj ľudovej triedy“. Je to však jednoduché tvrdenie, ktoré k ničomu nevedie; je to teorém bez praxe. Zdá sa, že v spoločnosti, ktorá je taká atomizovaná, a predsa sa tak usiluje riešiť podobné ekonomické či ľudskoprávne otázky (ide najmä o práva žien, ktoré sa vymykajú triednemu rozdeleniu), sú medzitriedne spojenectvá nevyhnutné. V Poľsku totiž sociálne triedy nezmizli, no politika založená na nich by bola veľmi ťažká . A to aj preto, že robotníci majú vždy tendenciu voliť strany, ktoré sú prinajmenšom konzervatívne.

Na záver treba spomenúť dve iniciatívy, ktoré sa o to pokúšajú. V oboch prípadoch majú korene v mládežníckych alebo študentských hnutiach.

V prvom rade ide o IP – Iniciatívu pracujúcich (v poľštine Inicjatywa Pracownicza). Toto hnutie, ktoré v súčasnosti vedú študenti, uskutočnilo už dve úspešné okupácie univerzitných internátov určených na odpredaj. Účinne protestuje aj na viacerých univerzitách, pričom jeho predstavitelia nedávno preložili a publikovali texty o možnostiach prepojenia environmentálnych a robotníckych bojov.

Po druhé, ide o hnutia, ktorých cieľom je získať právo na interrupciu pre poľské ženy. V tomto prípade ide o ďalšie mládežnícke hnutie, Iniciatívu Východ (Wschód), ktorá s dôrazom na sociálne problémy spája ľudí z rôznych sociálnych skupín v boji za ekologické práva alebo práva žien. Okrem iného organizuje diskusie s protestujúcimi farmármi. Z hľadiska sociálnych hnutí je hlavným ideovým dedičom protestov za právo na interrupciu z roku 2022 – ktoré boli medzitriednymi protestmi.

Krzysztof Katkowski je publicista, sociológ, básnik. Spolupracuje s OKO.press, Kultura Liberalna a Dziennik Gazeta Prawna. Jeho texty vyšli okrem iného aj v periodikách Gazeta Wyborcza, The Guardian, Semanario Brecha, la diaria, El Salto alebo na CTXT.es. a Jacobine. Spolupracuje s Centrom figuratívnych štúdií na Varšavskej univerzite.

Preložil Tomáš Hučko

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.