Až do môjho odchodu do Británie, kam som išla študovať na University of Warwick, som odmietala nazývať sa feministkou. Mojím dôvodom bolo, že slovo feministka sa v tom čase v Ugande netešilo veľkej obľube. Podľa väčšiny ľudí, feministky boli nebezpečné, desivé ženy. Stačilo vysloviť to slovo a dištancovali sa od vás. „Vydala sa nesprávnym smerom,“ hovorili a nedalo sa im to vysvetliť. Jedným z dôvodov, prečo feminizmus považovali za nebezpečný, bol ten, že pochádzal zo Západu. Je zaujímavé, že v Ugande sa mužom a ľuďom všeobecne podsúvajú myšlienky a inovácie zo Západu ako pozitívne. Kopec vecí zo Západu sa považuje za pokrokové. Ale patriarchálna spoločnosť sa cíti natoľko ohrozená, že označí nové (pokrokové) myšlienky o rodových vzťahoch ako „cudzie“ a „nevhodné“ pre Afričanov. Kým najnovšie poznatky o kvantovej fyzike, astronómii, informačných technológiách a podobne sú vítané, myšlienka rodovej rovnosti je odsudzovaná. V takomto prostredí som sa nechcela nazývať feministkou. Ženy ako ja, ktoré sa angažovali v politickom aktivizme, vedeli, že nazývať sa feministkami, by bolo kontraproduktívne. Zbytočne by nám to uškodilo. A okrem toho som mala vlastnú definíciu svojej identity. Každý vedel, že bojujem za ženy, a tak som hovorila: „Ja? Ja nie som feministka. Ja som obhajkyňa ženských práv.“ [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
