Môže mať reálna politická moc metaforický základ? Pri pohľade na silu a vplyv českého prezidenta v porovnaní so Slovenskom je ťažké ubrániť sa dojmu, že metafora “Hradu” má v jeho postavení zásadný význam.
Povaha politickej moci je veľká a ťažká téma. Moc niektorých ľudí nad inými je zvláštnym a nie jednoducho uchopiteľným vzťahom, o ktorý sa stáročia vedú komplexné filozofické spory. Thomas Hobbes napríklad tvrdí, že moc vychádza zo spoločenskej zmluvy. Machiavelli vyzdvihuje schopnosť vládnuť strachom. Liberáli hovoria o legitimite moci, pokiaľ vychádza z rešpektovania práv. Títo všetci sa však mýlia – aspoň čiastočne.
Varys, môj obľúbený fiktívny politický teoretik, raz povedal Tyrionovi Lannistrovi, že „moc sídli tam, kde si ľudia myslia, že sídli. Je to podvod, tieň na stene.“ Moc je to, čo prichádza „zhora“. Je to niečo, čo „máme rešpektovať“. Ako taká je preto vždy v oku adresáta. Práve tým sa líši od sily či priameho fyzického donútenia. Moc so sebou nesie istú autoritu. Preto platí, že ľudia majú moc práve vtedy, keď o tom presvedčia ostatných.
Okrem legitimity, demokracie, stability a ďalších tém spojených s politickou mocou je preto dôležitou a málo spracovanou otázkou forma, akou sa moc prezentuje. Forma je totiž dôležitým predpokladom toho, aby sme moc brali vážne. Sudcovia nosia talár. Formulár pre daňové priznanie nepoužíva font Comic Sans. To všetko preto, aby sa nám tieto veci javili v určitom svetle: aby bolo zrejmé, že si zaslúžia vážnosť a máme ich rešpektovať, pretože reprezentujú moc.
Tým sa dostávame k českému prezidentovi. Téza, ktorú chcem hájiť, je, že zdrojom moci a autority českého prezidenta nie sú nutne jeho ústavné právomoci či demokratický mandát. Jeho skutočnou politickou silou je jeho adresa – okolnosť, že sídli „na Hrade“. Český prezident totiž architektonicky dominuje Prahe, kým vláda, senát a parlament sa krčia v rôznych palácoch v podhradí. Výškové metre v prípade tohoto úradu hrajú mimoriadne dôležitú úlohu, pretože sú tradičným symbolom moci. Objektívne samozrejme na výškových metroch a architektonických dominantách nezáleží. Nie sú súčasťou ústavy ani zákonov. Napriek tomu však majú mimoriadny symbolický význam, pretože prezidentove vyjadrenia prichádzajú „zhora“. Český prezident teda vládne metaforou.
Možno najlepšie pochopíme dramatický význam metaforickej výšky práve porovnaním so Slovenskom. Oba politické systémy sa totiž (i z dôvodu spoločnej histórie) veľmi podobajú. Česko aj Slovensko sú parlamentné režimy so slabou hlavou štátu, ktorá bola pôvodne volená poslancami, ale zhodou politických okolností a bez zásadného posilnenia právomocí začala byť volená priamo. „Papierovo“ sú preto na tom obe hlavy štátov bývalej federácie dosť podobne.
Prax je však zásadne iná. Význam českého prezidenta je omnoho väčší. V zahraničnej politike, pri zostavovaní vlády a celkovo pri výkone funkcie je český prezident neustále prítomným faktorom na politickej scéne. V porovnaní s ním je slovenský prezident vlastne okrajovou figúrou. Okrem reprezentácie totiž náš prezident zohráva iba úlohu akéhosi angažovaného komentátora, ktorý môže vládu a politické špičky maximálne napomínať či im ukazovať smer. Vo vzťahu medzi stranami v parlamente a vo vláde však nehrá žiadnu úlohu.
Takto zásadný rozdiel v povahe faktickej moci pri takmer totožnom inštitucionálnom nastavení si jednoznačne žiada vysvetlenie. Ja osobne sa prikláňam práve k tomu „architektonickému“. Český prezident sídli na hrade, v sídle českých kráľov. Na ostatných sa pozerá zvrchu. Jeho pomyslená výška (či výsosť) mu v očiach druhých ľudí, (ale tiež v jeho vlastných) prepožičiava moc, ktorá sa nedá vtesnať do stránok ústavy. Český prezident si preto môže dovoliť oveľa viac než iný bežný smrteľník.
Slovenský prezident sídli v Grasalkovičovom paláci. Napriek tomu, že jeho rokoková krása je nepopierateľná, samotný palác nemá ani symbolickú hodnotu, ani dôležité výškové metre. Sídlom hlavy štátu sa stal až koncom prvej polovice 20. storočia – a treba dodať, že jeho prvý štátnický obyvateľ bol za svoje zásluhy o rozvoj národa spravodlivo obesený. Táto budova preto slovenskému prezidentovi nedodáva žiadny punc moci či autority. Veta „prichádzam z Grasalkovočovho paláca“ má jednoducho oveľa menšiu silu než „prichádzam z Hradu“. Metafora tu hrá obrovskú a nedocenenú úlohu.
Čitateľ môže s týmto záverom samozrejme polemizovať. Alternatívne vysvetlenie, prečo českí prezidenti majú na rozdiel od slovenských výrazne väčšiu autoritu, môžeme tiež hľadať v rozdielnych osobnostiach, ktoré obývali Pražský hrad a Grasalkovičov palác posledných 20 rokov. Minulí českí a slovenskí prezidenti sa svojimi osobnosťami – a najmä svojimi nedostatkami – zásadne líšili. Ak by som mal hrubo generalizovať, dvaja slovenskí prezidenti, ktorí zastávali úrad väčšinu slovenskej samostatnosti (Gašparovič s Schuster) sa nevyznačovali brilantnou inteligenciou a politickým umom. Tento osobnostný nedostatok ich v komplikovanej politickej hre predurčoval k pasívnejšej úlohe, čím utrpel aj úrad prezidenta. Ak použijeme podobnú generalizáciu na druhej strane, tak poslední dvaja českí prezidenti (Zeman a Klaus) vyznievajú ako vlastným egom posadnuté bezškrupulózne a morálne vysoko problematické ľudské bytosti. To ich zase predurčuje k asertivite a umožňuje im byť efektívnymi v politickom boji. A to sa naplno ukázalo aj v nedávnych voľbách.
Toto vysvetlenie však má svoje limity. Osobnostné predpoklady českých prezidentov nie sú dostatočným dôvodom ich vplyvu na politickú scénu. Ako som už spomenul vyššie, moc je vždy v oku „adresáta“. Aj bezohľadní ľudia môžu disponovať mocou, avšak iba vtedy, keď ich skutky a slová ľudia berú ako niečo, čo je potrebné rešpektovať. Ich činy môžu mať jedine taký účinok, aký im pripíšu ostatní. A v tom spočíva kľúčová výhoda českého prezidenta. Kým sídli na hrade a vládne metaforou, tak jeho vplyv bude vždy rádovo väčší než Ústava či zákony stanovujú. Bezškrupulózni ľudia, ako napríklad Miloš Zeman, to následne môžu využívať v politickom boji, ale aj v predvolebnej kampani, ako ukázali posledné týždne.
Článok by som chcel ukončiť praktickou radou. Mnoho mojich českých priateľov je totiž z aktivít svojich prezidentov mimoriadne znechutených a rozmýšľajú, ako upraviť ich právomoci tak, aby už nemohli “trolovať “celú politickú scénu (čo je, zdá sa, hlavná náplň práce českých prezidentov posledných 15 rokov). Podľa mňa to je zlý smer uvažovania. Problém s metaforou má jedine metaforické riešenie. Českého prezidenta je potrebné akurát presťahovať, a je vlastne jedno kam (aj keď Karlštejn by nebol ideálny). Nuž a podobná úvaha platí v opačnom garde aj o Slovensku. Zástancovia silnejšieho prezidenta by sa mali usilovať o jednu zdanlivo nepodstatnú zmenu – dostať prezidenta na hrad.
Autor je filozof
