Tretí týždeň vojny. Život vstupuje na novú koľaj normálnosti. Wi-Fi je k dispozícii v kyjevských protileteckých krytoch. V Černoviciach, kde sa momentálne nachádzame s rodinou, je povolený predaj piva. Navrhujú mi, aby som začal opäť prednášať. Ale nemôžem. Z tejto vojny vyjdeme ako iní ľudia. Všetky moje doterajšie skúsenosti – teda okrem písania – sa mi zdajú nepotrebné a zbytočné. Pre jazyk vojny sa zdajú mená režisérok a spisovateľov, názvy literárnych techník a umeleckých diel príliš komplikované a zbytočné. Pamäť vymaže vrstvy vedomostí a konceptov omnoho zložitejších, než je taký vskutku hlboký filozofický koncept, akým je „skazenosť“. Pre domáce ukrajinské čitateľstvo nemôžem nič napísať ani komentovať, pretože sa neviem zbaviť presvedčenia, že im je všetko jasné. Tu nie sú potrebné slová. Lebo my tu potrebujeme pracovať až do úplného vyčerpania. Každá a každý vo svojej oblasti. Nemôžem počúvať hudbu. Spúšťa vo mne spomienky na minulý život. Tak mi ostáva len uspávajúci album akustickej kapely Odyn v kanoe, z ktorého ma vždy prebudí iba ďalšie upozornenie budíka. Dvadsaťpäť skladieb v sedemdesiatich ôsmych minútach. Nakoniec sa nám podarí evakuovať mojich rodičov – profesora a profesorku literatúry – po tom, čo strávili viac ako dva týždne pod paľbou v pekle zvanom Buča. [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
Predchádzajúci
Hľadanie bezpečnejších alternatív pre mladých ľudí
Ďalší
