Do 30. júla si v galérii tranzit.sk v Bratislave môžete pozrieť výstavu s názvom Ekológie krajín duchov. Jej kurátorkou je Borbála Soós. Vystavené diela sú pokusom vyvolať duchov vyhynutých alebo takmer vyhynutých druhov. Pripomínajú nám, že títo duchovia sú predsa duchmi stratených a strácajúcich sa svetov, ktoré znamenajú stratu sveta ako takého. Môžu mať duchovia politickú moc?
Nemáte pocit, že vás niekto či niečo prenasleduje? Necítite niekedy prítomnosť niečoho, čo tam nepatrí? Neobzeráte sa cez plece s pocitom, že sa na vás niekto pozerá? Nezacítite občas na svojom tele dotyk, ktorého pôvod si neviete vysvetliť?
Mátanie môže byť formou rezistencie. Duch je výkrikom proti akejkoľvek snahe vyhladiť, umlčať a vymazať. Duchovia nemajú žiadny politický vplyv, no ich moc spočíva v schopnosti zostať a nikdy neodísť. Nikdy nie sme sami, pretože nás stále prenasledujú. Duchovia ľudí, ktorí dávno zomreli; druhov, ktoré vyhynuli, a ktoré v dôsledku nášho konania ešte len vyhynú. Už teraz nás strašia duchovia minulosti našej budúcnosti. Tušíme ich. Nedávajú nám spať. Len cez deň sme sa ich naučili ignorovať.
Výstava Ekológie krajín duchov s podtitulom Svet je les, les je svet (The Word for World is Forest) odkazuje na sci-fi novelu spisovateľky Ursuly K. Le Guin, ktorá vyšla v roku 1972, no vznikla už v roku 1968 ako priama reakcia na vojnu vo Vietname. Samotný príbeh novely je príbehom planetárnej kolonizácie, vyčerpania zdrojov a zotročovania, v ktorom šovinistická a rasistická populácia jednej planéty – odlesnenej, nahej Zeme – dobýva ďalšiu planétu bohatú na biodiverzitu a obývanú nenásilnými lesnými ľuďmi schopnými lucidného snívania. Ich dekolonizačný boj je úspešný, ale cena, ktorú musia zaplatiť, je vysoká: do ich myslí boli zasiate pojmy ako moc, krviprelievanie a vraždenie.
S prehlbujúcou sa klimatickou krízou čoraz väčšie množstvo umelcov a umelkýň, kurátorov a kurátoriek povoláva do svojich služieb koncepty dekolonizácie prírody; znovu uvažuje o vzťahu mesta a lesa, prírody a prírodného, či kriticky nahliada na procesy renaturalizácie a „navracania divočiny“. Podobný názov The Word for World is Still Forest s odkazom na tú istú novelu nesie aj jedna z publikácií spoluvydaná nakladateľstvom K. Verlag v roku 2017 v rámci série The intercalations: paginated exhibition series. Tá je projektom medzinárodnej siete kurátorov a kurátoriek v Haus der Kulturen der Welt v Berlíne – SYNAPSE. Táto nezvyčajná publikácia je pozvaním vnímať jednotlivé dvojdimenzionálne strany ako výstavný priestor. Jej tematické zameranie je veľmi blízke tomu, ktoré nám prezentuje výstava Ekológie krajín duchov. Zďaleka však nie sú jediné svojho druhu.
Mesto a les
Dejiny západných myšlienkových smerov nám priniesli opisy prostredí z pohľadu dialektických opozícií: domestikovaný a divoký, civilizovaný a necivilizovaný, umelý a prírodný. Tie zároveň naznačujú vzťah nadvlády jedného nad druhým. Prostredníctvom týchto kategórií sme vytvorili predstavu lesa ako hranice mesta. Lesy tak začali symbolizovať protiklad, či priam nepriateľa mestských priestorov. Zobrazovanie týchto „nedotknutých“ prostredí bez ľudí, ktorí by v nich prebývali, slúžilo a do dnešných dní slúži ako argument oprávňujúci politiku likvidácie, vysídľovania pôvodného obyvateľstva a ničenia akýchkoľvek svedectiev o jeho existencii. Myšlienky dekolonizovania prírody sa tak stali zásadným zdrojom poznania a nástrojom boja proti klimatickej kríze, ktorú práve takéto vnímanie prírody a sveta umožňuje. To sa nakoniec stalo aj inšpiráciou pre moderné teórie spoločenskej zmluvy. Tie zo svojich debát však vylúčili práve entitu, vďaka ktorej vôbec môže akákoľvek spoločenská zmluva a aktivity v nej popisované existovať: Zem.
Vstúpením do Ekológie krajín duchov stretnete stromy ako svojich druhov a spoločníkov, ako svojich predkov, zdroje príbehov a rôznych druhov poznania, ako svojich spolupútnikov. Ocitnete sa pred výzvou začať vnímať les ako jednotlivé plochy kryštálu, skôr kaleidoskop, než jeden obraz. Cestou sa možno na chvíľu stratíte v dystopickej predstave budúcnosti Ota Hudeca alebo zacítite pach vlčieho moču šíriaceho sa z Álavy v Baskicku, v severnom Španielsku, kde vlčia populácia drasticky klesá, ako nám pripomína vo svojom diele Rezerva (Reserve – ďalší význam tohto slova je rezervácia) umelec Gerard Ortin Castellvi.
V texte Situated Knowledge (Situované poznanie) z roku 1988 jeho autorka Donna Haraway veľmi jasne píše, že musíme odmietnuť ideu „božského triku“: ideu, že existuje objektívny pohľad odinakiaľ. Zároveň však trvá na tom, že musíme niektoré veci prijať ako objektívne pravdivé. Nie všetko je sociálny konštrukt. Klimatická kríza je realita. Riešenie, ktoré nám Haraway ponúka, je trvať na situovanom poznaní, ktoré si je vedomé, z akého miesta nahliada a zároveň pozná svoje slepé miesta a nedostatky. V tomto zmysle je každé z vystavených diel reprezentáciou situovaných poznaní ekológií naprieč rôznymi geografiami.
Pred umelecko-výskumným projektom Marie Therezy Alves s názvom Vidieť les stáť (To See the Forest Standing), zachytávajúcim na štyroch obrazovkách rozhovory so zástupcami a zástupkyňami agrolesníctva z rôznych častí Brazílie, by som vedela stráviť hodiny a učiť sa tak o realite niekoľkých skupín pôvodného obyvateľstva obývajúcich amazonský prales. Je nepochybne intelektuálne uspokojujúca, no predsa mi nedá netúžiť po akejsi čudnosti, väčšom estetickom stimule, silnejšom pocite vyrušenia – po okultnej atmosfére duchárstva.
Prostredníctvom displeja sa ocitám v prírodovednom múzeu. Všetko je priestorovo roztriedené, čisté, upravené. Hudecov model skleníka, pôvodne postaveného vedľa drevenej chaty v Košiciach, sa v tomto prostredí stal len akousi ilustráciou, artefaktom zbaveným estetiky domáceho majstrovania. Dielo Petry Feriancovej Nájdené a darované. Skamenelý les pozostávajúce z inštalácie nájdeného geologického archívu ma vracia späť do čias, keď som fascinovane navštevovala geologické výstavy. Takéto nekritické prijímanie a obdivovanie múzejníctva a jeho estetiky je však zároveň tým, čo je nutné v našom vnímaní zmeniť.
Múzeá nie sú objektívne miesta dejín
Múzeá spolu s muzeálnou formou reprezentácie nie sú neutrálne a objektívne miesta dejín historických právd, ale politické a sociálne konštrukcie sveta založené na konkrétnych uhloch pohľadu a presvedčeniach. Sú to problematické miesta. Rôzne spoločenstvá vedú diskusie o tom, čo je kultúra, ako by mala byť zastúpená a kto má moc o jej reprezentácii rozhodovať. Múzeá majú potenciál podporovať snahy o dekolonizáciu, ich história sa však zároveň prelína s históriou kolonializmu, invázie a útlaku. Držia vo svojich rukách epistemickú a estetickú moc. Prispievajú k artikulácii moderny ako dominantného poriadku reprezentácie, a to tým, že určujú kánon a históriu estetiky ako primárne dejiny západnej kultúry. Rámec moderny a koloniality nám umožňuje skúmať úlohu múzeí v ustanovovaní estetických a epistemických kánonov moderny a zároveň si všímať ich kolonialitu – teda úlohu, ktorú zohrávajú pri vymazávaní iných svetov, iných foriem cítenia, vnímania a významu. Kolonialita múzea teda funguje ako nástroj vylúčenia.
Múzeá nie sú len strážnymi baštami kánonu umenia, ale tiež kontrolujú možnosti prežívania sveta. Dekoloniálna estetika sa nezameriava len na umelecké inštitúcie, umelkyne a kurátorov, ale tiež na pochopenie toho, ako nás muzeálna estetika určuje a formuje našu skúsenosť sveta. Muzeálna estetika vystavovania oddeľuje ľudí od iných svetov. Iné svety sa prostredníctvom nej stávajú objektmi, sú konzumované a často zobrazované ako akési predstavenie. Estetika, aj keď je ústredným predmetom umenia a múzeí, siaha ďaleko za ich hranice. Osvetľuje, ako moderna a kolonialita prispievajú k prežívaniu skutočného a k formovaniu našich zmyslov. Učia nás, ako sa pozerať, hovoriť, počúvať a vnímať svet. Tieto spôsoby nazerania, počúvania a rozprávania opakujeme tak často, že sme sa stali pozorovateľkami a pozorovateľmi, ktorí neustále performujú model dominantného vnímania. Cez túto prevládajúcu reprezentáciu dochádza k neustálemu vymazávaniu svetov.
Práve muzeálna forma reprezentácie je súčasťou systému, ktorý podrobuje ako ľudí, tak prírodu. Nastolenie konfliktu medzi spôsobom zobrazovania a obsahom toho, čo je zobrazované, je bežnou kurátorskou stratégiou. Pokiaľ však v rámci výstavy nie je tento konflikt predmetom reflexie, potom môže zostať nevidený a forma zobrazovania sa môže javiť ako neutrálna. Akú alternatívnu estetiku môžeme použiť na podrytie údajnej neutrality archívu?
Autorka je umelkyňa
