Umenie, ktoré vychádza z transgresie noriem a konvencií, z vytvárania autonómnych časopriestorov a experimentovania s limitmi tela a skúsenosti, má silného konkurenta v opatreniach výnimočného stavu, ktoré využívajú rovnaké princípy. Nie je v súčasnosti ohraničenie výnimočného stavu naliehavejšou otázkou ako prekračovanie hraníc?
V dystopickej eseji Europe 2050 načrtáva turecký umelec Can Altay víziu budúcnosti, v ktorej sa Európa snaží vyrovnať s náporom imigrácie, no zároveň si musí dávať pozor na to, aby nestratila svoju pestovanú, humanistickú tvár. Ponúka preto niekoľko cynických architektonicko-inžinierskych riešení, ktoré by umožnili udržať nápor nových obyvateľov za hranicami starého kontinentu, a zároveň by túto neprístupnosť umožnili prezentovať ako civilizačnú misiu: Altay necháva v severnej Afrike vyrásť súkromné komerčné reedukačné centrá, cez ktoré musia prejsť všetci žiadatelia o azyl, aby sa tu naučili jesť príborom a jazdiť na bicykli. Z ostrovov na rozhraní medzi Európou a zvyškom sveta vytvára centrá sebakritického turizmu pre Európanov. Konečné hranice Európy necháva obohnať obrovským diaľničným obchvatom, ktorý svoju funkciu plní lepšie ako ostnatý drôt.
Hyperbola ako zdrojový kód
V Európe 2050 je infraštruktúra politickej segregácie využitá súkromnými iniciatívami, ktoré jej násilie dokážu prekryť tým, že na ňu nanášajú rôzne pridané hodnoty a buzzwords – integráciu, edukáciu, sebakritiku, cirkuláciu. Aj keď v texte z roku 2008 Altay úmyselne dovádza svoje príklady až do absurdity, v Európe 2018 sa zdajú viac vizionárske než absurdné. Segregačné múry na východnom Slovensku vznikajú pod zámienkou športového využitia. Záchytné tábory v severnej Afrike sú prezentované ako nástroje, ktorými sa dá zabrániť obchodovaniu s ľuďmi, takže z potápaných lodí sú načisto vytesnení utečenci a ich ľudské práva a vidno len pašerákov a ich špinavé zisky.
Tieto nedávne príklady robia stratégiu kritickej hyperboly neúčinnou, pretože to vyzerá, akoby ju používali ako zdroj inšpirácie a scenár, alebo ju už aj prekonávajú a nechávajú zahanbenú kdesi medzi riadkami. Hyperbola doháňa do extrému princípy nenápadne využívané v každodennosti a tým ukazuje ich zvrátenosť a nezmyselnosť. Vytvára teda špecifický priestor odstupu od normálu a z neho pôsobí. Segregačné múry, protiteroristické opatrenia a podobné nedemokratické politické intervencie však túto odchýlku od normálu legitimizujú tým, že na scénu uvádzajú výnimočný stav. Ten je takisto formou hyperboly, extenzie „normálneho“ práva, ktorá sa odvoláva na externú hrozbu. Efekt hyperboly sa tým zásadne mení. To, čo by v štandardnom právnom, spoločenskom, politickom systéme pôsobilo ako diskreditácia jeho absurdít, využíva výnimočný stav ako svoj zdrojový kód. V nekonečných replikách vytvára doslovné realizácie toho, čo malo doslovnosť spochybniť. Čím sa teda stáva kritické umenie v čase neustále expandujúceho a postupne normalizovaného výnimočného stavu?
Trumpov land–art
Práve prebiehajúci a búrlivo diskutovaný projekt švajčiarsko-islandského umelca Christopha Bϋchela uvažuje o tejto základnej otázke. Je rovnako kritický voči aktuálnemu politickému dianiu ako sebakritický voči možnostiam umenia poskytnúť k nemu zmysluplný komentár. Bϋchel založil neziskovú organizáciu MAGA (akronym Trumpovho predvolebného hesla „Make America Great Again“). Pod jej hlavičkou vedie kampaň a online petíciu, v ktorej navrhuje vyhlásiť prototypy múrov na mexicko-americkej hranici za land–art a národnú kultúrnu pamiatku. Okrem toho organizuje autobusové zájazdy, na ktorých môžu americkí návštevníci za dvadsať dolárov spoznať múry z mexickej strany hranice. Osem prototypov bolo postavených v roku 2017 v bezprostrednej blízkosti Tijuany. Na ich realizáciu vyčlenila americká vláda dvadsať miliónov dolárov a stavbu zabezpečovalo šesť rôznych súkromných spoločností. V krajine prototypy vytvárajú líniu s pravidelnými odstupmi: Sú to 9 metrov vysoké objekty z rôznych kombinácií betónu, ocele, kovových tyčí, ostnatého drôtu. V púštnej krajine pôsobia minimalisticky a monumentálne – bez znalosti kontextu by bolo ľahké uveriť, že ide o dielo Donalda Judda alebo Richarda Serru. Masívne hraničné múry sa v Büchelovom projekte pohrávajú presne s touto krehkou, nejasnou hranicou: medzi umením a politickými intervenciami, ktoré umenie kritizuje. A to je najcitlivejšie miesto MAGA projektu.
Kampaň za vyhlásenie prototypov za land–art a národnú kultúrnu pamiatku je zjavným odkazom na ready made Marcela Duchampa: Vystavené v galérii by identické industriálne objekty už ťažko niekoho provokovali. Naopak, v inštitúciách súčasného umenia ich už podvedome očakávame. Na mexicko-americkej hranici, s Donaldom Trumpom ako hlavným realizátorom kolektívneho diela jeho voličov, sú však pre určitú časť umeleckého sveta neprípustné. Paralelne s MAGA petíciou tak od začiatku februára 2018 prebieha petícia umelcov, kurátorov, umeleckých kritikov a kultúrnych aktivistov, žiadajúca bojkot Christiana Bϋchela a galérie Hauser & Wirth, ktorá projekt zastrešuje.
Imunitné reakcie a kozmetické intervencie umenia
Asi žiadny separačný múr na svete nevydržal dlho bez kritickej umeleckej intervencie: JR, Banksy, Tomáš Rafa, Joel Artista a ďalší a ďalší umelci nanášajú na nepeknú šeď múrov farby, vzory, portréty obyvateľov, odkazy. Manifestujú svoj nesúhlas a rozhorčenie nad násilím a primitívnou brutalitou infraštruktúry separácie, ale nakoniec na nej prevádzajú len kozmetické úpravy, eufemizujú a estetizujú ju. Zo separačných múrov sa tak môžu stať pozadia pre selfie turizmus.
Naproti tomu projekty, ktoré na vyjadrenie kritiky využívajú exploatáciu ako svoj rámec, nielen ako scudzený objekt (Ausländer raus! Christopha Schlingensiefa, Exhibit B Bretta Baileyho, projekty Santiaga Sierru či Enjoy Poverty Renza Martensa), čelia pravidelne vlne protestov. Projekt MAGA dráždi imunitný systém umeleckej komunity hlavne tým, že otvára možnosť uznať explicitne xenofóbnu, nacionalistickú architektúru za umenie. Zrušenie hranice medzi umením a Trumpovými hraničnými múrmi potom vyvoláva prskanie a zvýšenú teplotu, pretože sa ukazuje, že zázračná membrána, ktorá oddeľuje umenie od zvyšku sveta, presakuje. V jedinom rozhovore pre New York Times, ktorý Bϋchel doteraz k projektu poskytol, pritom zámerne vynecháva politický kontext prototypov a zdôrazňuje ich formálne kvality: impozantný minimalizmus, záujem o materialitu, zasadenie do prostredia. Prvoplánovo a krikľavo ignoruje niečo, čo sa ignorovať nedá. Okrem Trumpovho šovinistického nacionalizmu tak nepriamo upozorňuje aj na zamlčané vedľajšie produkty prevádzky umeleckých inštitúcií: politické tlaky, utopené dane, artwashing, etnobranding, sebaexploatáciu a ďalšie poetické novotvary, ktoré síce kolujú v prostredí súčasného umenia ako témy, ale sú bezpečne vytesnené za okraje bielych kociek aj raw industriálnych hál.
Dvojitá bezmocnosť
Kampaň MAGA je pre umenie nepríjemná ešte v jednom ohľade: implicitne hovorí, že žiadne umelecké dielo by nedokázalo vytvoriť taký presný pamätník Trumpovej éry ako osem prototypov postavených na hranici s Mexikom. Majú byť emblémom moci, ale MAGA zverejňuje hneď dve vrstvy bezmocnosti: politickú impotenciu krajiny, ktorá buduje múry, a neschopnosť umenia zmysluplne reagovať. V knihe Walled States, Waning Sovereignty z roku 2010 spája americká politologička Wendy Brown konštrukciu separačných múrov na rôznych geopoliticky konfliktných územiach s úpadkom suverenity štátov. Múry na Západnom brehu Jordánu, na americko-mexickej hranici, na hranici Indie s Pakistanom, Saudskej Arábie a Jemenu, elektrifikovaný plot na hranici Juhoafrickej republiky so Zimbabwe sprítomňujú moc, ktorú neoliberalizmom oslabené štáty stratili. Heslo „Make America Great Again“ je toho dokonalým príkladom, pretože ohlasuje predovšetkým aktuálny úpadok a smútenie za niekdajšou hegemóniou.
Múry nemajú žiadnu šancu zastaviť ilegálnu imigráciu, akurát ju posúvajú do riskantnejších teritórií – na more, do hôr, do tunelov. Nie sú efektívnymi nástrojmi, skôr performatívnymi gestami vymedzenia sa voči najslabším, keďže štáty dokážu prezentovať svoju moc jedine voči nim. Bϋchelov projekt vyhlasuje múry za umenie a tým zdôrazňuje ich dystopický rozmer, kontrastujúci s politickou impotenciou. Vytvára pamätník niečoho, čo práve prebieha, a tým vlastne proces umŕtvuje, predbieha jeho pád, zabezpečuje dôkazy na mieste činu. Čo ale so všetkými ostatnými nedemokratickými politickými intervenciami, ktoré vznikli pod zámienkou výnimočného stavu? Majú byť neustále osobné prehliadky obyvateľov parížskych predmestí vyhlásené za body-art? Anexia Krymu za apropriáciu? Bezpečnostné opatrenia na letiskách za imerzívne divadlo? Športové múry na východnom Slovensku premenované na umelecké?
Táto vrstva Bϋchelovho projektu je obzvlášť znepokojivá. Ukazuje, že expanzia umenia za múry inštitúcií sa zvrtla. Ak sa niekedy umenie snažilo vyhlásiť „realitu“ za umenie alebo ju chcelo šokovať, dnes sa zubami-nechtami bráni, aby ho nepohltila. Politické intervencie sa vysmievajú radikálnej rétorike umenia. Nerešpektovanie noriem a konvencií, nabúravanie každodenného stereotypu, vytváranie autonómnych časopriestorov, experimentovanie s limitmi tela a skúsenosti, to sú stratégie, ktoré nevyužívajú len happeningy, performancie a inštalácie, ale aj opatrenia výnimočného stavu.
Zážitky z prekračovania hraníc, ktoré umelecké inštitúcie divákom ponúkajú ako produkt, strácajú na exkluzivite. Bϋchelove autobusové zájazdy na mexicko-americkú hranicu kapitalizujú prekračovanie hraníc v doslovnom zmysle a vozia divákov spoznávať produkt výnimočného stavu, rovnako ako múzeá a galérie, ktoré v duchu avantgárd prezentujú umenie ako stav mimo bežných pravidiel. Umelecká scéna sa od prototypov separačného múra dištancuje ako od nízkeho, brutálneho, primitívneho, ale tým len reprodukuje argumentačnú logiku človeka, ktorý ich nechal postaviť. Umenie neustále zdôrazňuje prekračovanie hraníc, ale v podmienkach neohraničeného výnimočného stavu sú to skôr kroky naslepo. Možno sa tak čoskoro dočkáme novej umeleckej stratégie spočívajúcej v rekonštrukcii nevýnimočného stavu, lebo ten je v súčasnosti skutočnou, neustále odďaľovanou utópiou.
Autorka je kultúrna antropologička
