Mestská symfónia je pôvodne žánrom z čias ranej kinematografie, ktorý pomocou avantgardnej montáže obrazov a rôznych audiovizuálnych kontrapunkcií vyskladával obraz pulzujúceho mestského života expandujúceho pod tlakom výdobytkov modernity na počiatku 20. storočia. Tento mozaikovo-kolážový štýl práce s urbánnymi obrazmi často pripomína počiny undergroundovej rapovej scény, kde sa ešte nepretrhlo puto s civilnosťou, obrazmi bežného života a lyrika sa naplno nepustila do heslovitých take-ov na rock-star život a hyperrealistickú nôtu. Dobrým príkladom tohto mestsko-symfonického javu na česko-slovenskom hernom poli môže byť posledný (a v poradí už tretí!) album mladého českého rapera Loudz1 – 24 (2024).
Loudz1, ktorý podľa dostupných informácií na začiatku tohto leta maturoval, prekvapuje najmä vyspelosťou svojho lyrického subjektu. V textoch sa mixuje Calvin Klein (kto pozná, ten chápe), Loudz1 je občas numb a občas high, inokedy zasa ani nestíha spať, chvíle s partiou strieda samota, kladie si otázky ohľadom svojej identity (či identít), žije ako rockstar, aj keď ňou nie je… Stručný výber impresií skladá veľmi dôveryhodný obraz života mladého dospelého v súčasnom mestskom prostredí.
Charizme a konečnému efektu albumu však pomáha v prvom rade skutočnosť, že Loudzove tracky nie sú komponované ako dramatické rollercoastery motívov a flowov. Nesú sa naopak v ležérnych, miestami až narkotických polohách. Rapový prejav pláva na prevažne letargickej hladine a prechádza do mierneho spevu, dopĺňaný hlbokými basami a hypnotickým výberom samplov. Jedným z vrcholov albumu je minimalistický saxofónový sampel v skladbe Ruzyňe či uspávankový syntetizátor v skladbe Yuh.
Loudz1 a jeho producenti sa nikam neponáhľajú (neraz pripomínajú štýl rakúskej rapovej scény – Yung Hurn a spol) a 24 až fyzicky evokuje neskoré večerné/nočné ponevieranie sa mestom, jeho zaľudnenými epicentrami aj vyľudnenými zákutiami. Občas narazíme na párty, inokedy zavítame na zašitý byt alebo sa ocitneme úplne sami. Toto vírenie a cyklenie sa dočahuje až na prvé lúče skorého rána, len aby sme sa opakovane dostali do toho istého sledu udalostí. Prechodne príde čas aj na tvrší banger (Super Trooper), aj silno euforické momenty (Rewind). Spomenutá narkotickosť a repetitívnosť Loudzovho zvuku nie je otupujúca. Vo svojej schopnosti spomaľovať ponúka zvláštny priestor pre regeneráciu.
Album 24 svojím rozsahom (24 minút a pomerne osekaný výrazový rozsah) možno nie je vyslovene „symfóniou“ mesta, ale pomyselnou sériou skladieb pre komorný orchester mesta je určite. A táto metafora funguje na viacerých úrovniach. Loudzova výpoveď vie byť poslucháčovi naozaj blízka, skladby nie sú megalomanské, aj preto tak dobre vystihujú a hodia sa do klubov, podchodov, nočných ulíc či panelákových izieb, rozunujú na sedadlách taxíkov aj MHD. Je to pulz života. A vôbec nevadí, že je underground, že ho ostatní hľadajú ako geocachku (netušil som, že táto aktivita ešte rezonuje, pozn. autora). Aj v tom (alebo najmä v tom?) aktuálne spočíva Loudzovo čaro. Ostáva veriť, že oň nepríde počas ďalšieho rastu.
Michael Papcun
Loudz1: 24. 2024, self-release/Virgin (distribúcia)
