Po dvoch rokoch som sa opäť vybral do Liptovského Mikuláša, aby som zistil, čo sa zmenilo vo vodách tamojšej kultúry, politiky a developerského apetítu. Napriek tomu, že dvojročné pandemické „vypnutie“ značne spomalilo mnoho projektov, zmenilo sa toho dosť – hoci viac pod povrchom ako navonok. A to na úrovni festivalu Tehláreň, v kultúrnom centre Diera do sveta, ale aj na mestskom úrade. Vďaka tejto návšteve som si uvedomil, že slogan „Liptovský Mikuláš: Miesto pre všetkých“ je vlastne aj pravdivý, resp. nik proti nemu nemôže protestovať. Stretávajú sa tu totiž nadšenci umenia, developeri i feministky z celého Slovenska i spoza jeho hraníc.
Pozostatky privatizácie
Festival Tehláreň, ktorý od roku 2018 sieťuje generáciu mladých slovenských a českých umelkýň a umelcov z oblasti hudby, literatúry, divadla, výtvarného a vizuálneho umenia, má za sebou úspešný piaty ročník. Svedčí o tom viacero faktorov, no najzásadnejší je asi ten, že pár dní pred začiatkom festivalu sa podarilo podujatie vypredať. A vypredať multižánrový umelecký festival na Liptove sa môže na prvý pohľad zdať ako nereálna fantazmagória. Hoci v priebehu piatich rokov projekt vystriedal viacero priestorov od bývalej Tehelne (2018 – 2020), po ktorej dodnes nesie názov, cez už nefunkčné autobusové depo (2021) až po Posádkový dom armády v úplnom centre Liptovského Mikuláša, jeho organizátorky po stabilnom priestore zatiaľ nepátrajú. Hoci by celá produkcia mohla byť omnoho jednoduchšia a pohodlnejšia, Nikolu Tomanovú a jej tím láka otvárať desiatky nepreskúmaných priestorov. Takým je už i spomenutý Posádkový dom armády, ktorý je istým spôsobom bizarnou reminiscenciou zašlých časov lesku a slávy z obdobia tunajšieho socializmu. Budova, ktorá má tri poschodia, kinosálu s doposiaľ funkčnou oponou, množstvo malých miestností a pivníc, pochádza z 80. rokov 20. storočia, a za tie roky sa v nej toho udialo naozaj mnoho. Istý čas fungovala ako bábkové divadlo, neskôr ako kino, jej súčasťou bolo tiež nahrávacie štúdio, klub seniorov, obchod s oblečením, no i lokálne povestný zrkadlový bar. Organizovali sa tam trhy, plesy i skupinová gymnastika, no po prirodzenom odsune všetkých týchto aktivít na iné miesto sa budova pre verejnosť uzavrela. Dostať sa však do priestorov nebolo pre organizátorky jednoduché, a vlastne ani vysnívané – šlo skôr o „z núdze cnosť“. Ich dlhodobý plán totiž kedysi spočíval v tom, aby sa dostali do budovy bývalej Hypernovy, kde by mohli časom vytvoriť akúsi obdobu ostravskej Galérie Plato. Hoci s majiteľmi aj dlhšie rokovali, budovu napokon odkúpilo OBI, ktoré tam už aj stihlo otvoriť predajňu, a údajne investovalo aj do rekonštrukcie časti priľahlej infraštruktúry. Čo však vieme určite, je, že OBI venovalo 5000 eur „na úhradu nákladov pre futbalovú mládež mesta“. Čo opäť raz dokladuje, že bližšie má obyvateľstvo Liptovského Mikuláša k športu než k čomukoľvek inému. Veľmi blízko k sebe majú i bývalá Hypernova a tohoročné dejisko Tehlárne – sú od seba vzdialené doslova niekoľko stoviek metrov. Práve pri prechádzke mestom organizátorky natrafili na plagátik na Posádkovom dome, ktorý promoval hodiny aikida. Vďaka telefonátu na uvedené číslo im hlas na druhej strane prezradil, že si priestor (dve miestnosti) v objekte tiež len prenajíma, od pána z okolia Žiliny, ktorý ju pred pár rokmi kúpil. Je to naozaj tak. V roku 2012 ju od ministerstva obrany za 781-tisíc eur kúpil Jozef Hujo, podnikateľ zo Štiavnika, ktorý sa o jej predaji vraj dozvedel z novín. Štát sa ju v prvom kole pokúšal predať za 2,6 milióna eur, no nik nejavil záujem. Ak by Hujo budovu nekúpil, získalo by ju mesto za symbolické jedno euro. Ako sa sám vlastník v minulosti vyjadril, bola to veľmi výhodná investícia, keďže suma, ktorú zaplatil, nepredstavuje ani len hodnotu pozemku v centre Liptovského Mikuláša. Čo však bude s budovou robiť, je už jedenásť rokov otázne. V Martine sa do bývalého Posádkového klubu presťahovalo detské centrum voľného času Kamarát, Posádkový klub v Trenčíne stále slúži armáde, no tiež rôznym záujmovým združeniam, napríklad filatelistom, Centru voľného času a rôznym kultúrnym podujatiam.
Budovu v Liptovskom Mikuláši chcel majiteľ istý čas prenajímať mestu, no Tehláreň je očividne prvou stopou života v týchto priestoroch po naozaj dlhej dobe. Ak teda za stopy života nepovažujeme nástennú „fresku“ Gagarina v nadživotnej veľkosti, mávajúceho ovečkám z kozmu.
Spod sutín rovno pod murivo
Aj tak by sa dalo modifikovať známe príslovie „z dažďa pod odkvap“ smerujúce k organizátorkám Tehlárne. Všade, kam s festivalom prídu, či sa o to pokúšajú, sa totiž plánuje rekonštrukcia. Niekedy sa dokonca i naozaj uskutoční. Z budovy Posádkového domu sa podľa slov Nikoly Tomanovej má stať športovisko. Ján Mikuš z Diery do sveta mi však prezradil, že: „To bola reprezentatívna vojenská budova, je to architektonický skvost, ktorý je v takom štádiu, že športovisko je len okrajová záležitosť, ktorá ani nezasahuje do architektúry. To nebude športovisko, naopak, padli aj témy, že by sa stalo pobočkou ružomberskej katolíckej školy. S tým priestorom nikto nebude vedieť nič robiť, to nie je jednoduché, takže si myslím, že na dlho zostane, ako je.“ A v takom prípade by nešlo o práve výhodnú investíciu.
Dlho očakávaná rekonštrukcia však už prebehla v budove tehelne z roku 1906, ktorú Cyril Fogaš stihol prerobiť na zábavný park, kde si za poplatok (zďaleka nie taký ako za let vrtuľníkom nad Liptovom) môžete sadnúť do obrej varechy obrieho valacha – Liptovského obra – desaťročného chlapca, ktorý meria desať metrov. Rôzne preliezky, šmykľavky a bazén s guľôčkami sú dnes už povinnou jazdou a Liptovu detský kútik očividne chýbal… alebo nie?
Ambiciózny projekt sa však pripravuje aj v priestore bývalého autobusového depa, kde Tehláreň zožala úspech v roku 2021. Oživovanie brownfieldov v našej krajine stále nie je témou, akou by si zaslúžilo byť, preto sa dá takýto krok vítať o to viac, že podľa slov projektovej manažérky projektu Hangarpark, Zuzany Ručkovej, je projekt už spracovaný a momentálne sa usilujú o získanie stavebného povolenia na rekonštrukciu objektu. Hoci v areáli je viac stavieb, do projektu zatiaľ, vzhľadom na náročnosť, zahrnuli iba tú, ktorá slúžila na opravovanie autobusov. Cieľom je vraj „vytvoriť priestor pre zdravý rozvoj spoločnosti“ s dôrazom na ekologickú udržateľnosť (napríklad hospodárenie so zrážkovou vodou) a komunitný život. Či však na to všetko postačí realizácia lezeckej steny a multifunkčného športoviska, ťažko povedať. O projekte však podľa Ručkovej komunikovali aj so zakladateľmi nadácie Nová Cvernovka a aliancie Stará tržnica. Hoci v prezentácii projektu tvrdia, že medzi sférami, ktoré chcú prepájať, je i kultúra, stopy po nej de facto nevidno. Možno sa však začne odzrkadľovať v potenciálnej spolupráci s inými subjektami – napríklad komunitou Bystriny, ktorú už tiež oslovili. Dúfajme, že to neskončí len lezeckou stenou týčiacou sa uprostred mesta. Organizátorky Tehlárne boli so správcami objektu v kontakte i po minulom ročníku, kvôli sumarizácii priebehu, no bolo im povedané, že sa začína nakupovať stavebný materiál na realizáciu rekonštrukcie. Napriek tomu, že to aj z pohľadu Nikoly Tomanovej vyzerá tak, že prednosť dostane skôr športová komunita, ani zďaleka neočakáva, že by šlo o projekt komerčných rozmerov ako v budove bývalej tehelne.
Tak či onak, Tehláreň buď ostane v priestoroch Posádkového domu armády i o rok, alebo sa bude viac decentralizovať. Okrem priestorov je totiž náročná aj finančne. Združeniu veľmi pomáha podpora FPU, Fondu Lita či Nadácie Tesco, no ani po piatich rokoch nedokážu adekvátne ohodnotiť realizačný tím. To je spôsobené najmä cenami ubytovania: „Každý deň ubytúvame sedemdesiat ľudí, už len tie ceny ubytovania sú tu turistické. Všetci sa potom čudujú, že turisti sem nechodia a idú radšej do Chorvátska, ale to už je iná téma. Čiže dať symbolický honorár účinkujúcim, zaplatiť techniku a ubytovanie… a sme tam. Všetci, ktorých ubytúvame, sú dobrovoľníci a účinkujúci. Sme v centre, nemáme trávnatú plochu, stanovať sa tu nedá. Finančne je to šialené,“ prezradila ešte Tomanová, podľa ktorej je priam nereálne nadviazať finančné partnerstvo so súkromným sektorom, najmä preto, že Liptovský Mikuláš je športové mesto, a teda dotovanie kultúry tu nie je také atraktívne. Napriek tomu sa im darí udržiavať aspoň nefinančné partnerstvá, subjekty im poskytujú napríklad knihy a ďalšie hmotné dary, ktoré môžu spolu so symbolickým honorárom poskytnúť účinkujúcim a vystavujúcim. Aj vďaka tomu sa neustále zväčšuje komunita, ktorá pomáha živej kultúre v regióne nezaniknúť.
Kam až smeruje Diera do sveta?
Tehláreň som tento rok zastihol v období príprav, no v Diere do sveta počas mojej návštevy už naplno prebiehal feministický festival ArtWife. Hoci toto kultúrne centrum je na tom, čo sa financovania týka, zdanlivo lepšie, ich existenčný boj nekončí. Podľa slov Jána Mikuša by radi prešli nejakou transformáciou, keďže v organizačnom tíme sú len štyria a záväzky voči poskytovateľom finančnej podpory sú pomerne veľké, najmä čo do počtu podujatí, čo vidno aj na ich nabitom programe. Radi by sa tiež oslobodili od závislosti od verejných zdrojov a intenzívne začali pracovať na fundraisingu, čomu sa doposiaľ nevenovali. Hoci okrem hlavného partnera celého KC, Fondu na podporu umenia, sa stali aj súčasťou projektu Nadácie Orange, paradoxne im to v niečom viac uškodilo, než pomohlo. Podľa Mikušových slov sa totiž v očiach vedenia mesta stali bohatými, a tak po novom platia úplne za všetko, dokonca i za to, čo mali predtým zadarmo. Sponzorské príspevky sa pritom v dôsledku celoeurópskej krízy budú pravdepodobne zmenšovať i v ich prípade, nehovoriac o závratne rastúcich cenách energií. Napriek tomu platia za dvor Župného domu, kde pôsobia, no tiež za priestory galérie či základnej umeleckej školy. Diera do sveta o peniaze od mesta nestojí, bohato by jej stačilo neplatiť za to, že robí nie málo pre mesto, jeho obyvateľov a v konečnom dôsledku i turistický ruch. I na festivale ArtWife bola totiž drvivá časť publika z iných častí republiky. Vymaniť za z mestských okov však nie je zďaleka také jednoduché.
Malou výhodou je snáď aspoň skutočnosť, že po tom, ako sa v roku 2020 rozbehla petícia za záchranu Diery do sveta, dostalo KC priestor v Župnom dome do výpožičky – zatiaľ však len na dva roky. Ako to bude ďalej, sa bude rozhodovať čoskoro. V konečnom dôsledku to však vyzerá, že aktívna „vojna“ miestnych úradov a najvýraznejších kultúrnych aktérov regiónu je relatívne zažehnaná. I keď je možno skôr istou rezignáciou na boj s veternými mlynmi. „Povedali sme si, že nemôžeme dovoliť, aby nás zlikvidovali, lebo tu dochádza naozaj už k psychologickým ťahom, ako za boľševika, a na to sa musíš vykašľať, lebo ťa to zomelie,“ dodáva Mikuš. Momentálne sa v Diere okrem doplnenia organizačného tímu musia sústrediť aj na sanovanie výpadkov z príjmov z terasy kaviarne. Tú vonku nemohli otvoriť, pre omietku opadávajúcu z budovy, pričom prichádzajú o peniaze, ktorými musia spolufinancovať realizované projekty. Aj keď si mesto už voči kultúrnemu centru nemôže dovoliť taký dešpekt ako kedysi, nádej na riešenie v podobe vyhovujúcejšieho priestoru je podľa Mikuša pomerne malá. „Dlhodobo hľadáme priestory, ktoré by vyhovovali, ale v Liptovskom Mikuláši to nie je jednoduché, pretože tu nie sú priestory, ktoré by mohli byť atraktívne. A tým nemám na mysli ani tak to, že by mali byť v centre mesta. Mikuláš skrátka nie je architektonicky zaujímavý. Nikdy to nebol ten typ mesta. Ak sa nemýlim, hlavným mestom Liptova bol aj v minulosti Ružomberok, ten je zaujímavý, no toto je len zastávka medzi horami. A s tým neurobíme nič. Mám vo vyhliadke niečo obskúrnejšie, možno nájsť historickú alebo kultúrnu pamiatku, tu niekde v regióne; že by sme sa skôr pustili do takejto rekonštrukcie nie úplne industriálneho objektu. Zatiaľ ale nebudem hovoriť viac, keďže to vôbec nie je isté.“
Angažované témy = angažované publikum
Keď k tomu všetkému pripočítame dopady dvoch rokov ochromenia kultúry, spoločenskej izolácie a prirodzeného dopytu väčšinového publika po odpočinkovejších témach, znie to ako recept na kultúrnu krízu. Napriek tomu, že ľudia dnes potrebujú, pod tlakom vojny na Ukrajine, nedostatku financií a stúpajúcej inflácii, skôr vypnúť a užiť si zábavu, v Liptovskom Mikuláši je, podľa Mikušových slov, veľmi dobré divácke zázemie. I keď divácky nezáujem a boj o návštevnosť trhá rekordy, v Liptovskom Mikuláši je, podľa všetkého, dosť ľudí, ktorí majú veľmi úzky vzťah k umeniu, sú vzdelanými, skúsenými a dobrými diváčkami a divákmi, najmä vo výtvarnej oblasti, vďaka aktivitám tamojšej galérie. Napomáha však aj občiansky aktivizmus, ktorého vysoká miera sa neukázala len pri snahe o záchranu Diery do sveta, no aj pri účasti na antifašistickom pochode počas mítingu Milana Mazureka, či pri pochode za rešpektovanie reprodukčných práv „Nebudeme ticho!“, no aktivizovali sa aj študentky a študenti miestneho gymnázia, keď Diera do sveta organizovala environmentálne podujatie pred mestským úradom. Dôkazom občianskej vyspelosti je aj feministický a rodovo orientovaný festival ArtWife, ktorý sa tento rok hemžil ľuďmi aj vďaka vynikajúcemu programu. Medzi mnohými debatami a prezentáciami najviac zarezonovala azda diskusia v galerijnej záhrade „Sú veľké, vedia, čo robia, #meetoo na VŠ“, no i silný divadelný program ponúkajúci odvážnu dramaturgiu od inscenácie Pravidla úklidu, koprodukcie pražského A studia Rubín a olomouckého Divadla na cucky cez hudobno-tanečnú performanciu Vnorená banskobystrického divadla Odivo až po produkciu platformy T.I.T.S. pod názvom Badman v podaní Nely H. Kornetovej, ktorá striedavo pôsobí najmä vo Švédsku a v Česku. Zatiaľ čo Pravidlá úklidu sa formou dokudrámy venujú téme práce v domácnostiach, práce na čierno, starostlivosti a rodičovstva na diaľku, Vnorená sa snaží spolu s obecenstvom examinovať, aké formy a podoby môže mať starostlivosť o blízkeho človeka, a Badman je oslavou pokrivenej mužnosti a otázkou „Čo s toxickou maskulinitou a silou?“ visiacou vo vzduchu. Všetky tri odlišné, no napriek tomu katarzné a primerané vo vzťahu k viacerým leitmotívom súčasného života, ktorý nastolila stále trvajúca vojna na Ukrajine. Živé umenie však aspoň na chvíľu pomohlo zabudnúť na strasti každodennosti, čo bolo cítiť aj na všetkých, ktoré pravidelne sedeli v publiku. „Takže to publikum tu je. My to celé vlastne robíme preto, aby sme sa tu nenudili. Tak ako to robia všetci. Každý robí niečo, čo by sám chcel vidieť a zažiť. Odjakživa si užívame to, že sme tu za tých osem rokov mohli kolektívne stráviť večery s ľuďmi, ktorých považujeme za najväčšie slovenské osobnosti divadla, literatúry či hudby,“ dodáva Mikuš.
Nekonečný príbeh? (Jána Blcháča)
Pomerne komickým prvkom vo vestibule Župného domu v srdci Liptovského Mikuláša je rolovací banner ministerstva vnútra zameraný na boj proti korupcii. Hoci je naň azda i trocha neskoro (viď môj predošlý text o Liptovskom Mikuláši v Kapitáli 09/2020), malá nádej sa na moment predsa len ukázala. V jednom z miest, ktoré už ako keby zo zvyku pôsobí v rozpočtovom provizóriu, sa odrazu objavil silne pôsobiaci občiansky kandidát. Nezávislý Ján Laco, bývalý hokejový brankár, ktorý pôsobil ako nádej na pozitívnu zmenu, však napokon v tomto volebnom dueli s Jánom Blcháčom (Hlas, SMER-SD) napokon prehral o tesných 57 hlasov, v percentuálnom pomere Blcháč 40,78 % a Ján Laco 40,27 %. Hoci Laco avizoval, že požiada o prepočítanie hlasov, veľkú nádej, že Blcháč už nebude paralelne sedieť aj na stoličke poslanca Národnej rady SR aj na stoličke primátora, nemá azda nikto. Férového partnera by pritom v lokálnej politike potrebovala mať i miestna kultúra. Hoci v predvolebnom čase sa miestny úrad i k jej zástupcom správal korektne, na staré bolesti sa asi nezabudne. Menej nepríjemnú skúsenosť s dlhoročným primátorom má rozhodne festival Tehláreň. Jeho návštevu pôvodne avizoval tak Ján Blcháč, v tom čase kandidát na znovuzvolenie, ako i predsedníčka Žilinského samosprávneho kraja, Erika Jurinová, no obaja sa napokon ospravedlnili. Napriek tomu, že Liptovský Mikuláš je stále vo finančnom provizóriu, Tehlárni sa od mesta podarilo získať finančnú podporu, v ktorú festival dúfal. Ide skôr o svetlú výnimku než pravidlo. Či o výsledkoch tohoročných volieb rozhodla slabá volebná účasť, nie je dôležité. Rozmach živej kultúry však pravdepodobne ani naďalej nebude prioritou mesta. Na základe doterajších skúseností bude tak v predvolebnom čase, ako bezprostredne po ňom, v týchto časoch rozhodovať skôr populizmus a „istoty“, čo je dôsledkom aj politických ambícií predstaviteľov moci. V konečnom dôsledku sa totiž Liptovský Mikuláš stále zmieta medzi chúťkami developerov, bytovou krízou a prekliatím v podobe nálepky „športové centrum“. Predpokladané priority napokon celkom jasne pomenoval i Ján Mikuš: „Developeri stále pokračujú, pretože to je ich práca. Potrebujú sa rozširovať, pretože ak generuješ peniaze, musíš ich zasa niekam vkladať. Verím však, že sa podarí aspoň to, že sa urobí vlaková trať z Liptovského Mikuláša do Jasnej. To by mohla byť triezva budúcnosť, že sa obmedzí automobilová doprava a začne prekvitať iný typ turistiky. A že to bude prístupnejšie aj pre miestnych. Navyše si myslím, že okrem toho a mestských bytov bude veľkou témou i nedostatok dreva. Veľa ľudí ním v domoch stále kúri. A drevo sa míňa.“ Spolu s drevom sa ale míňa i čas. Nenápadné devastačné zmeny v regióne, v Liptovskom Mikuláši, ale aj spomínanej Jasnej, kde vyrástol údajne najekologickejší hotel v strednej Európe s kapacitou asi tisíc miest, no i unimobunkové chatky priamo pod lesom môžu viesť k oveľa väčšej katastrofe, než sa na prvý pohľad môže zdať. Tak dávajme dobrý pozor, aby sme v hanbe neostali.
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.
