Vaše fotografie aktuálne visia v bratislavskej Flatgallery, čo je galéria v byte. Aké to je, vidieť ich tak trochu v pozícii bytovej dekorácie?
Svoje fotografie som videla inštalované v rôznych kontextoch. Miesto, kde fotografia visí, jej vždy dodá nový rozmer, človek si môže uvedomiť iné súvislosti, je to zábavné. Vlastne si ani nie som istá, nakoľko moje fotografie patria do galérie. To však neznamená, že po výstavách v galérii netúžim. Ale teraz sa mi napríklad ponúkajú samé punkové priestory.
Keď fotografie v 70. – 80. rokoch vznikali, mali ste predstavu, ako ich budete finalizovať a vystavovať?
Absolútne nie. Vtedy to bolo trochu science-fiction. Nemala som ani veľmi komu fotky ukazovať. Potrebu fotografovať to ale nezmenšovalo, lebo to pre mňa bolo vždy aj o vnútornej sebareflexii a hľadaní sa. Nevýhodou bezcieľneho fotografovania bolo, že som nedokončovala cykly. Ak máte na svoju prácu spätnú reakciu, viete, že vo finále to bude kniha alebo výstava, v istom momente projekt ukončíte a idete zas ďalej. Tak sa mi nahromadilo veľké množstvo nespracovaného materiálu, ktorý sme naozaj rozplietli až v knihe Černé roky – hoci čiastočne tento proces začal už v roku 2012 pri príprave výstavy Anamnesis pre Galériu 1. patro v Prahe s kurátorkou Luciou F. Fišerovou. To bol pre mňa moment, keď som veci po prvýkrát začala dávať dokopy. Nevedela som celkom presne, o čom to všetko je, a pravdupovediac, neviem to poriadne dodnes.
Vyštudovali ste FAMU, kam ste sa z politických dôvodov dostali až na tretí pokus. Ako tam bola prijímaná vaša nie práve uhladená estetika?
V tom čase z mojej práce nikto na FAMU nadšený nebol. Možno boli očakávania väčšie, než aká potom bola skutočnosť. Niektoré práce boli klasickými čistými dokumentmi, ako napríklad séria o Rómoch Obyčajný život. Stále viac sa mi však páčili veci netechnické alebo s technickou chybou, obdivovala som Roberta Franka, ťahalo ma to k subjektívnemu dokumentu. Pravdou tiež je, že som sa na školu veľmi nesústredila, viedla som nedisciplinovaný život a dokončila som ju s ťažkosťami – súborom o Vietnamcoch, ktorý úplne prepadol. Cítila som, že nikoho nezaujímalo, čo robím. Navyše som ťažko znášala kritiku.
A na FAMU som študovala v takom medziobdobí – generácia Dušana Šimánka, Jana Malého, Iren Stehli a Ivana Lutterera tam už nebola a Slovenská nová vlna len prichádzala. Zároveň som si sama naordinovala určitú vyčlenenosť, keďže som nepočula, čo som chcela počuť.
V denníkoch spomínate, že na FAMU ste sa hlásili, aby ste sa naučili premýšľať. Splnili sa vaše očakávania? Cítili ste sa súčasťou vtedajšej výtvarnej komunity, intelektuálneho undergroundu?
Určitá komunita existovala. V krčme na Žižkove sa napríklad stretávali ľudia združení okolo Plasov, viedli sa diskusie, človek si musel obhajovať svoje práce. Istý čas som tam tiež dochádzala. Intelektuálne debaty som viedla aj so spolužiakom Pavlom Hečkom. Dôležitá pre mňa bola knižnica, prekladala som si texty o Robertovi Frankovi, texty Susan Sontag, bibliou bol pre mňa švajčiarsky časopis Camera, ktorého jedno číslo bolo venované napríklad Diane Arbus. Prezerala som si ho každý deň a skúmala, čo a ako vie táto fotografka z ľudí dostať. Na druhej strane, pomerne rýchlo ma to opäť vypudilo do menej intelektuálnych prostredí.
Prečo? Čo vás fascinovalo na gay kluboch a krčmách, kde ste v tom čase fotografovali najviac?
Boli to pre mňa iné planéty. Rodinný život. Zábava. Bavilo ma pohybovať sa rôznymi vrstvami, nočným životom. Ja si vlastne sám akt fotografovania z toho obdobia ani veľmi nepamätám. Ale mala som foťák stále na krku a fotila som. Bolo to pre mňa prirodzené.
Asi najdôležitejším momentom pre váš umelecký vývoj bolo stretnutie s historičkou fotografie Annou Fárovou.
Zavolala som jej v roku 1978, pretože som hľadala odpoveď na to, čo robím. Jej prístup bol veľmi analytický, za krátky čas vedela vypreparovať, čo dávalo zmysel, vedela povedať, čo tam vidí, a upozorniť na určité motívy a prvky, na ktorých rozvíjaní potom človek mohol systematicky pracovať. Na fotografiách z krčiem sa mi napríklad v určitých variantoch opakovali gestá rúk, odporučila mi všímať si to. Alebo mi povedala: Keď chceš fotiť Cigánov, choď do Levoče na štrnásť dní s nimi bývať.
Spätne sa aj potvrdilo, že určitý koncept bol v mojej práci prítomný od začiatku. Skúmam samu seba, nastavujem si zrkadlo, odrazy medzi sebou lietajú. Od začiatku som kašlala na estetiku. Úplne vedomé to nebolo, keď sa však dnes pozriem na to, čo som vtedy zväčšovala a schovávala si, neboli to veci veľmi vzdialené od toho, čo fotím dnes.
Anna Fárová bola signatárkou Charty 77.
To spôsobilo, že sa náš kontakt trochu vytratil, pretože vedela o mojom pláne odísť do západného Berlína a vnútorne to odmietala. Moje fotky zo zahraničia ju nezaujímali, a tak som aj postupne vypadla z jej okruhu. Ale to už som viac-menej vedela, čo chcem robiť.
Vy ste nikdy nemali ambíciu viac sa angažovať proti vtedajšiemu režimu? Mnohí vtedajší fotografi neoficiálnej scény reagovali vo svojich prácach na komunistickú totalitu a jej absurdnosť alebo dokumentovali disidentov z okruhu Havla, domáce nepovolené bytové stretnutia, underground hudobný, výtvarný…
Mala som jasno v tom, že stojím v opozícii. Prípadné štátne zákazky som odmietala. Ale nerevoltovala som programovo, nepotrebovala som to deklarovať napríklad podpisom Charty. Nebolo to zo strachu, len som na to nemala kapacitu. Pre mňa to nebola téma. Žila som svoj život čo najviac poctivo v duchu, ktorý som si predsavzala, so všetkými dôsledkami. Keď bolo treba, pracovala som aj ako upratovačka.
Prečo ste sa rozhodli odísť do západného Berlína?
Cítila som, že som sa ocitla vo víre, z ktorého sa neviem posunúť ďalej. Chcela som rásť. V Prahe som mala prácu, učila som Vietnamcov češtinu, zarábala som slušné peniaze, čo mi doprialo relatívnu slobodu, ale nevyvíjala som sa. Potreba učiť sa a vidieť nové veci bola silná. Odsťahovanie sa do Berlína tak nebolo ekonomickou ani politickou voľbou. Pre mňa to nebola emigrácia, chcela som sa raz vrátiť.
A naplnili sa v Berlíne vaše predsavzatia?
Áno, pamätám si okamih, keď som v blatistom decembri prechádzala cez hranice a išla do úplného neznáma. Predtým už som v Berlíne strávila tri mesiace na pozvanie, no to ma akurát stihlo zraziť auto a veľmi som sa kvôli tomu zadlžila. Keď som odchádzala teraz, pripadala som si, že som sa musela zblázniť. Že opúšťam vyhriatu horskú chatu a idem do víchrice s holými rukami a v tričku. A ono to tak trochu aj bolo. Na druhej strane som v Berlíne našla ticho, samotu, zastavenie a možnosť začať od nuly. A že som v tomto procese urobila množstvo chýb, to k tomu tiež patrí, pretože človek je hlúpy, neinformovaný. Nevyužila som napríklad možnosť za pár mariek lietať po celom Ostbloku. Mohla som ísť do Rumunska alebo niekam a fotiť, ale neurobila som to.
Vnímali ste vtedy rozdiely medzi Východom a Západom? Medzi socializmom a kapitalizmom?
Časť Kreuzberg, kde som bývala, to bola anarchia, miesto, kam sa sťahovali všetci alternatívci. Bola to turecká štvrť a napríklad v dome, kde som bývala ja, nežil jediný Nemec. Vďaka tomu to bolo veľmi výživné prostredie. Šokovalo ma však, že životná úroveň tam bola nižšia ako v Prahe. Zámožný kapitalizmus bol prítomný tiež, napríklad v KaDeWe (Kaufhaus des Westens – známy obchodný dom v Berlíne, ktorý mal slúžiť ako výkladná skriňa Západu) a podobných supermarketoch, alebo v stredostavovských vrstvách, ktoré bývali v bielych štvrtiach. Istý čas som pracovala ako fotografka v obchodnom dome – ja som odmietala stredostavovský Berlín, on odmietal mňa. Nerozumela som ani tomu, že sa človek zrazu musí postarať sám o seba, nájsť si inštitúcie, ktoré mu pomôžu. Západ v tom pravom slova zmysle som zažila až v Tokiu – veľký svet biznisu, marketing, ten pravý kapitalizmus. Oproti tomu bol Berlín vlastne chudobný.
Ako to bolo v Berlíne s prácou?
Tam som vtedy nemala skoro žiadne pracovné príležitosti. Jedna z prvých vecí bola, že som sa stretla so senátorom pre kultúrne záležitosti v Berlíne, ktorý mal na starosti aj granty. Ukázala som mu nejaké fotky a odišla s pocitom, že o ne absolútne nemá záujem. A po rokoch som sa vo svojich denníkoch dočítala, že mi vtedy vlastne povedal, že tie veci sú výborné, ale nevie ich teraz použiť a ja sa mám ohlásiť, až budem mať nejaké fotografie z Berlína. Myslíte, že som si to zapamätala? Ja som to úplne vytesnila a zapamätala som si len to, že ma v podstate vyhodil. Ako keby človek mal v sebe zakorenený sebadeštruktívny proces a hľadal vždy ťažšiu cestu. Aj sa hovorí, že najväčší nepriateľ nie je ten vonku, ale ten, ktorého máme v sebe.
Do Prahy ste sa definitívne vrátili v roku 1990, o dva roky neskôr ste začali učiť fotografiu na „Hellichovce“ – grafickej strednej škole na Hellichovej ulici.
Zareagovala som na inzerát a hneď sa mi ozvali. Prvých desať rokov som tam spôsobila trochu revolúciu – podarilo sa mi nadviazať úžasné zahraničné styky a urobiť plno projektov za Českú republiku už ako za pridruženú krajinu EÚ, takže sme so študentmi veľa cestovali, vyhrávali súťaže… Neskôr sa to začalo zhoršovať, rapídne narastala administratívna záťaž, u mňa to vyústilo až do vyhorenia. Na invalidnom dôchodku som však začala novú životnú etapu a získala opäť priestor pre seba.
Svojim študentom ste pomáhali hľadať vlastný výraz. V dnešnej ére toľkých vizuálnych stimulov sa zdá, že je to ťažšie ako kedysi.
Sama dlhodobo hľadám svoj jazyk. Vôbec neviem, či sa mi ešte podarí urobiť nejakú veľkú novú vec. Mám niekoľko tém, okolo ktorých krúžim, no neodvažujem sa do nich pustiť. Stále ma však držia, a tak dúfam, že sa tak stane. Čoraz viac smerujem aj k prepájaniu textu a fotografie.
Vaše práce sú dnes oceňované aj vďaka tomu, že ste každodennosť a banalitu dokázali zachytiť pravdivo, autenticky. V posledných rokoch sa banalita vo fotografii stala fenoménom.
Byť autentický a robiť veci, ktoré sú vo svojej podstate vlastne veľmi obyčajné, nie je jednoduché. Osloviť bezprostrednosťou a obyčajnosťou je vlastne úplne najťažšie. Veľa ľudí však dnes túži po rýchlom uznaní a úspechu a za každú cenu chcú byť originálni. Rýchly úspech je však pre autora aj pascou. Motor vyhasne. Ja som nikdy nemala čo očakávať, preto to bolo iné. Stále sa mi vracala vnútorná potreba fotiť. Dôležitým životným objavom pre mňa bolo aj to, ako sa na prvý pohľad banálne veci stanú s odstupom času dôležité. Dnes sa sama seba pýtam, prečo som nefotila oveľa viac na ulici. Vtedy mi to pripadalo nevizuálne, ale fotka má úžasnú vlastnosť historického činiteľa. Pozrite sa na to, ako dnes vnímame obyčajné rodinné fotografie.
Dnes veľa fotíte mobilným telefónom, na Facebooku a Instagrame zverejňujete svoj vizuálny denník. Ak ste kedysi boli vnímaná ako človek, ktorý ide skôr proti prúdu, neplávate dnes vlastne s ním?
Jeden študent mi raz povedal: Vy máte vlastne smolu. Keď ste boli mladá, vaše fotky nikoho nezaujímali, a teraz už zase nie. To, čo robím teraz, robí vlastne každý. Ale uvedomujem si, že čím menej o tom premýšľam a čím menej sa tým stresujem, tým lepšie. Niekedy sa sama seba pýtam, či nie som blbá, keď na Instagram zavesím fotku upršaného okna. Veď ľudia si pomyslia, že neviem fotiť. Ale vlastne je to úplne jedno. Fotka ma udržuje bdelú a v prítomnosti. Karel Čapek v jednom rozhovore Otakarovi Březinovi povedal: Majstre, to je geniálne, čo hovoríte, to sú úžasné myšlienky, to sa musí všetko zapísať. A Březina mu na to odpovedal: Ale nemusí. Ono sa to do toho kozmu aj tak dostane.
Autorka rozhovoru je estetička
PROFIL:
Fotografie Libuše Jarcovjákovej (1952) sú vizuálnym svedectvom z mikrosvetov z obdobia Československa 70. a 80. rokov – krčiem, bistier, gay klubov. Namiesto čistého dokumentu uprednostňovala Jarcovjáková surovú estetiku, technické chyby a neštylizované kompozície. Veľmi otvorená bola vo svojich autoportrétoch. Fotografovala aj rómsku komunitu a Vietnamcov či Kubáncov, ktorých učila češtinu. Napriek komunizmu viackrát vycestovala na tvorivý pobyt do Tokia, v roku 1985 sa po fiktívnej svadbe presťahovala do západného Berlína. Krátko po revolúcii sa definitívne vrátila do Prahy a od roku 1992 učila fotografiu na VOŠ a SPŠ grafickej v Prahe. Hoci vyštudovala FAMU a vďaka historičke fotografie Anne Fárovej sa zúčastnila napríklad aj slávnej výstavy 9&9 v Kláštore Plasy, samu seba vždy vnímala skôr ako outsiderku. Kurátorka Lucia L. Fišerová v doslove knihy Černé roky (wo-men, 2016) píše, že Jarcovjákova sa potrebovala „prefotografovať k sebe samej“. Spomínaná publikácia je prvou knihou, ktorá mapuje Jarcovjákovej dielo z rokov 1971 – 1987 v ucelenej podobe. Doplnená je zápiskami z jej denníkov.
