Kríza dôvery na Slovensku? Ešte sa nám ju ani nepodarilo vybudovať
Vo verejnom a v mediálnom diskurze čoraz častejšie zaznieva, že na Slovensku máme bezprecedentnú krízu dôvery medzi ľuďmi navzájom, ale aj voči inštitúciám, politickým stranám a celkovo verejnému priestoru. A že sa nám bezvýhradne oslabuje sociálna súdržnosť.
Je pravdou, že sme momentálne svedkami snáh o potláčanie demokratických procesov, oslabovania fungujúcich inštitúcií a výrazného nárastu konšpiračných a dezinformačných naratívov, ktoré ovplyvňujú pocit bezpečia, istoty a možnosti spoľahnúť sa na verejný sektor. Postupne prechádzame z krízy do krízy a spoločnosť sa tak stáva výrazne zraniteľnou a obyvateľstvo krajiny môže mať pocit, že sa v dnešnej dobe nedá veriť už vôbec ničomu.
Avšak, ak by sme chceli tvrdiť, že kríza dôvery je bezprecedentná, nemali by sme pravdu. Výskumy dôvery, ktoré sa na Slovensku, ale aj v iných európskych krajinách realizujú už desiatky rokov, poukazujú na to, že už od deväťdesiatych rokov 20. storočia je dôvera na Slovensku nízka a príliš sa nemení. Dlhodobo si len okolo 20 percent ľudí myslí, že ostatným možno vo všeobecnosti dôverovať. Ako uvádza DEKK inštitút vo svojej publikácii o dôvere, oproti roku 1990 sa miera dôvery prakticky nijako nezmenila
Podobne je to aj s dôverou v rôzne inštitúcie – dôvera k nim samozrejme v priebehu rokov vzhľadom na spoločenské situácie rôzne kolíše, ale v porovnaní s inými, najmä západoeurópskymi krajinami je na Slovensku dlhodobo pomerne nízka. To znamená, že sa nám na Slovensku doposiaľ vôbec nepodarilo vybudovať horizontálnu či vertikálnu dôveru, a nie že by sme ju závratným spôsobom strácali.
Ak hovoríme o zraniteľnosti demokracie, komplikovanej geopolitickej situácii, rôznych krízach (covid, vojna na Ukrajine, inflácia a mnohé iné), týmto javom zďaleka nečelí len Slovensko, ale aj iné európske krajiny. Napríklad v škandinávskych krajinách ostáva dôvera k inštitúciám na pomerne vysokej úrovni. Zdá sa, že tieto štáty sú voči rôznym spoločenským otrasom odolnejšie a odolnejšími sú aj ich obyvatelia.
Ukazuje sa, že krajiny, ktoré majú vyššiu dôveru (opäť najmä škandinávske štáty) sa vyznačujú aj rôznymi ďalšími charakteristikami, ktoré nám viac prezrádzajú o tom, čo potrebujeme aj na Slovensku na to, aby sme posilňovali súdržnosť, zvyšovali dôveru a odolnosť voči rôznym hrozbám.
Predovšetkým ide o krajiny, kde ľudia majú pomerne vysokú subjektívnu spokojnosť s vlastným životom (well-being). Tá sa prejavuje dostatočným sociálnym zabezpečením, kvalitným príjmom, dobrým subjektívnym aj objektívnym zdravím (napríklad vyššou očakávanou dĺžkou života).
Zároveň ide o krajiny, v ktorých inštitúcie skutočne fungujú, dá sa na ne spoľahnúť a ich efektivita sa nemení pod vplyvom politických otrasov. Existujú v nich aj záchranné sociálne siete, ktoré sú pre ľudí k dispozícii v situáciách, keď si nevedia alebo nemôžu pomôcť sami. Sú to krajiny, kde sa ochraňujú ľudské práva a štát cielene podporuje začleňovanie menšín, ľudí s migračným pôvodom a vplýva na pozitívne vzťahy medzi väčšinou a menšinami.
Ak teda chceme budovať odolnejšiu spoločnosť, potrebujeme začať intenzívne pracovať na tom, aby sa zlepšili tieto štrukturálne faktory. Nemá zmysel obviňovať ľudí, že podliehajú konšpiráciám a nedôverujú inštitúciám. Ľudia im nezačnú dôverovať len preto, že ich k tomu budeme vyzývať, ale preto, že ich budeme dôsledne a poctivo budovať, vystužovať a zabezpečovať ich demokratické fungovanie.
Zároveň potrebujeme dbať o vytváranie pocitu „spoločenstva“ – akéhosi spoločného my, kde menšiny a zraniteľné skupiny nebudú vnímané ako ohrozenie spoločnosti či slabé články. A celkovú pohodu – well-being vieme dosiahnuť len efektívnymi a spravodlivými sociálnymi politikami. Nehovoriac o transparentnej, dôslednej a otvorenej komunikácii zo strany politikov či političiek voči obyvateľstvu pri akejkoľvek krízovej situácii.
Autorka je sociologička a riaditeľka Centra pre výskum etnicity a kultúry (CVEK)