Porcelán
Poézia Veroniky Kolejákovej
Fajront – víkendové čítanie na webe Kapitálu. Každú sobotu vám prinášame tú najlepšiu beletriu a poéziu, či už ide o návrat k ľavicovým klasikám, texty mladých autorov a autoriek z Medziriadkov alebo ukážky z pripravovaných slovenských diel. Oddýchnite si cez víkend od politiky, dajte si fajront.
:::
Autorské práva na výskum mu boli pridelené.
Okolnosti sú priaznivé,
ide o dokonale nevinné riešenie.
V momente súhlasí. Narýchlo sa zoznámili
a už mu nikam neutiekla.
Celý proces rozhodovania sa už nikdy
nepodarí zopakovať,
ale rozhodla sa za celý kabinet bolesti.
Zbláznená do zvláštnej príležitosti,
z ktorej sa jej zároveň
napína žalúdok.
Laboratórium
rozpustné soli a kyseliny na policiach,
presvitá sem tmavooranžové slnko,
sľudové okná nešťastne prepúšťajú viac,
než sa hodí,
okrem svetla ešte aj hudbu kučeravého
mrzutého muža.
Rovnaká situácia, ako mali tie pred ňou,
líši sa len rotáciou.
Prorocky posúdená, zatriedená
vážka
zaliata v jantári,
zlúčená so všetkým naokolo.
Skúmajte!
Posadí ju na stoličku pred troposkop.
Sedí sa vám dobre?
Pred jeho ortodoxným okom spontánna len ťažko.
Sval sa myká, oko žmúri, ruka zapisuje.
Privrite jedno oko,
teraz druhé. Aký ste farebný typ?
Západný vietor má zafírovú farbu.
Bosorky ho vždy cítia prvé,
a dajú mu hneď aj meno.
Modrý plášť si ju obdivne prezerá.
Strabizmus, pokles viečka,
exemplárny prípad.
Mozog poučene pískne,
potom stíchne.
Závity sa vlnia, praskajú.
častice sa spokojne usadia.
Ale aj tak nespokojnosť.
Smrteľníčka si zloží ochrannú zásteru.
Stiahne pás,
prehne sa ako viola,
rozhodne sa vystrie
a pevne sa zapichne do podlahy.
Vydiera ho zrýchleným tepom,
pulzuje v nej urán,
neodhadnuté množstvo.
Zle posúdené riziko.
Nezvratné zmeny na jej tele si
s hrôzou všimne až matka.
Neskôr, pri kontrole opálenia.
Hruď a tvár si to neodnesie,
rádius pôsobenia nepresiahne oblasť
nohavičiek a pása.
Nový jarný chvost,
srsť ešte zimná.
Tuje zasadené nahusto,
prsia tesne uložené blízko seba.
Skromná ako soľ sa
nechá približne o hodinu
naložiť so auta.
Hlava jemne sklonená,
lesklý vankúšik za chrbát.
Nepremokavý kabát ju prikryje celú.
Leží sa vám dobre?
Pyšná na svoju odolnosť voči tlaku,
na schopnosť zmenšiť sa
do daného priestoru.
To všetko sú veľké výhody,
zaškrieka
a zasunie hlavu pod krídlo.
:::
Dlho ho počúva. Farboslepá
zhypnotizovaná bezpečím.
Vydrží len tak ležať
a prekladať slepú škvrnu z miesta na miesto
tam, kde to bolí primerane.
Potom sa dvihne prvá.
Ihlica cinkne o podlahu
tesne vedľa jeho topánky.
Dopije, zatúži kopať na celkom inom
oddanejšom mieste.
Nechá vo vzduchu visieť preložené
všetko, čo sa práve dozvedela,
(do jeho reči).
Zajtrajšie vydanie o tom bude informovať stručne:
Základom života je uhlík.
Päsť sa už nedá nazad otvoriť,
keď sa prilepí o cudzí dotyk.
Päsť si vzdychne a putuje ďalej zavretá.
:::
Čo sa stalo s tou ženou, čo si o dvere vedľa sama,
celkom sama, postupne prerábala byt?
Druhé poschodie, pôvodný stav.
Ukladala kachličku ku kachličke,
Držali, vôbec to nečakala,
prepracovala sa od rohu k rohu bez chyby,
každý deň zopár, a keby len jednu, tak to stačí.
Ruky ju svrbeli a pálili, ale na druhý deň vstali spolu s ňou,
mohla pokračovať.
Dostala odo mňa veľkú knihu návodov
na opravy a domáce práce,
môj svadobný dar, jeden z mnohých.
Ona nemala ani svadbu ani dar.
V predstave, ktorá mi náhle vpadne do mysle,
sa zamurovala ako biela pani, vlastnoručne.
Prikryla sa omietkou.
Do bytu sa potom nasťahoval niekto iný.
Pozorovala ho, ako sedí, chodí, spí.
Neviditeľná prítomná nudná nevesta.
Prehltla ho celého.
Porcelán
:::
Na začiatku len chudé dievča.
Otvorilo ti oblečené vo včerajšom,
tričko tesne nad zadok, odstrihnuté nohavice.
Dvere pritlmili hlasnú hudbu.
Ty – celkom nové šaty, vlastné prezuvky –
niečo známe na tom čudnom mieste.
Mala si chuť všetko poukladať,
jemne odkopávať pomiešané páry topánok,
aby si sa dostala ďalej dnu.
Ležali všade, ale môj neporiadok
sa ťa ešte netýkal.
Preplnený byt, neznámych nepočítaš,
okrem nich tu nik nie je.
Sadneš si na jednu z dvoch stoličiek
v malom jedálenskom kúte.
„Čo ti to pripomína?“
Podáš mi niečo zabalené v mäkkom papieri,
úlomok bielej sošky.
Prerezala ho na jedinom mieste
kde nebol mokrý od krvi.
:::
Nemusela si to robiť, a predsa je postlané.
Každú chvíľu je nemožnejšie ustúpiť,
zelené tiene sa rozpadajú ,
rozochvená ruka chytí niečo iné – listy amarylis.
Okolo postele po každej strane pás koberca.
Všetkého je tu málo,
aspoň ústa máme na mieste, tam,
kde sa na povrchu vytvorili praskliny,
tenké, nič nimi neprejde
Nikdy sa nedotkli, ešte na to nebol čas.
Studenou hrubou dekou si prikryješ zvyšok tela,
ktorý sa ešte chce objímať.
Biele okná vrhajú tvrdé svetlo
na naše odlomené ruky.
:::
Auto necháme blízko, chvíľu pôjdeme pešo.
Opatrne, v tme je ťažko odhadnúť,
aby si sa na cestičke pomedzi stromy nepotkla.
Je zima a biela strieda bielu,
až z toho oslepneš.
Aj keby všetko zastavené v čase
zavislo na mrazivých nitiach vzduchu
a oči sa nestratili v klzkom vodnom závoji,
ani keby sme sa zomleli na porcelán
a zmiešali sa so všetkým,
čo je hladšie ako koža,
biele v tvári,
ani vtedy by sme nemohli byť spolu.
Nemusíme nosiť iné farby,
len sa dívať, ako sa glazúra vypáli do kože.
Nedať sa rozbiť
neprijať na povrch žiadne vzory,
ostanú len sochy, ktoré si to za nás dovolia.
Nezmäknú, zlejú sa
do jednej ženy.
:::
Mesto sa stále rozširovalo,
už dávno sa nedalo prejsť celé v ohraničení minút,
ale mali sme pocit, že sme tu.
Na poslednú chvíľu sa nám podarilo
spojiť prázdne časti do väčšieho úlomku.
Nikam nezapadal, ale zarezal sa o to viac
pod niektoré naše telo
do zbytočnej dlane.
:::
Srdce ti prudko bije,
keď otvoríš náhodnú stranu:
„Musíme robiť všetko pre to
aby sa nestretli žiadne z našich rúk“
Hodíš nové biele dni doprostred.
Ovládaš sa, aby si nenasadla do vlaku
pristaveného v protismere.
Rozmýšľaš svalmi, ktoré inak nepoužiješ.
Biela hmota je plná neznámych miest,
ale kde je bolesť,
to vieš najpresnejšie.
Posledný spoj vedie už len domov.
Rozmýšľaš plytkým dychom,
z diaľky je podľa sklonu tela
a slabých pohybov hrude je vidieť,
že neveríš.
Vypáliš, rozbiješ, odhodíš
a znovu načrieš do starej hliny.
Veronika Kolejáková (*1978) vyštudovala psychológiu a divadelnú dramaturgiu. Popri autorskej a dramaturgickej činnosti sa venuje prekladom odbornej literatúry a drámy. Je víťazkou súťaže Básne 2016. Pôsobí ako Gestalt terapeutka v slobodnom povolaní. Žije v Bratislave. Texty sú súčasťou pripravovanej zbierky Porcelán (BRAK, 2025).
Občianske združenie literarnyklub.sk vyhlásilo 29. apríla 2025 už 15. ročník literárnej súťaže Básne SK/CZ, ktorého sa môžu zúčastniť autori/*ky so slovenskými alebo českými príspevkami.
Príspevky sa prijímajú elektronicky prostredníctvom jednoduchého formulára na webovej stránke basne.literarnyklub.sk.