Do školy som začal chodiť na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, takže bolo prirodzené, že v ponovembrových učebniciach literatúry sa akíkoľvek ľavicoví, socialistickí či nebodaj komunistickí autori a autorky objavovali len na konci kapitol, ako nechcený dodatok, ktorý treba spomenúť len pre úplnosť, ale netreba sa mu príliš venovať. A v žiadnom prípade tieto knihy netreba čítať. Dobre si pamätám tú zmes pohŕdania a posmechu, s akou sa o tejto literatúre referovalo. Nikto príčetný by predsa ideologickú agitku nečítal.
Medzi týchto autorov patril aj Peter Jilemnický. Učiteľ, novinár, spisovateľ, presvedčený komunista dávno predtým, než z toho mohli vykvitnúť nejaké spoločenské výhody. Práve naopak. Ako antifašistický bojovník strávil časť vojny v nemeckom pracovnom tábore, po vojne začal pracovať ako kultúrny atašé v Moskve, kde aj nečakane zomiera na infarkt. Jeho najznámejší román Pole neorané bol dlhé roky postrachom povinného čítania. Prednedávnom som sa o ňom rozprával s jedným slovenským literárnym vedcom, ktorý mi povedal, že i po desiatkach rokov cíti pri tomto titule pachuť, nie však kvôli samotnej knihe, ale preto, čo preňho v mladosti reprezentovala. Nečudujem sa mu. A určite v tom nie je sám.
Preto ma zaujímala skúsenosť s čítaním Jilemnického kníh dnes, keď to nie je povinnosť a nehrozí ani ideologická ostrakizácia. Prečítal som si romány Pole neorané (1932) a Kus cukru (1934). Obe knihy spája takmer dokumentárny štýl opisov sociálnych problémov doby, či už na dedine na Kysuciach a v továrňach v Ostrave (Pole neorané), alebo v prostredí chudobných repárov a robotníkov v cukrovaroch (Kus cukru). Jilemnický je veľmi presný a detailný pozorovateľ, ktorý svoje príbehy o triednych konfliktoch zasadil do dobre naštudovaného prostredia.
Pri jeho diele sa však treba konfrontovať s niekoľkými otázkami. Sú jeho knihy didaktické a agitačné? Áno, miestami sú. Mne to neprekáža, ale viem si predstaviť, že mnohým ľuďom bude. Sú jeho knihy obrazom ideológie, ktorej veril? Samozrejme. Aj keď v dobe svojho vzniku sú viac zbožným prianím, než odrazom skutočnosti. Tu opäť záleží od preferencií čitateľa, či s tým bude alebo nebude sympatizovať. Najdôležitejšia otázka však znie: Oplatí sa jeho knihy čítať aj dnes? Bezpochyby. Okrem toho, že nám osvetľujú zaujímavé sociálne otázky (Kus cukru by bol napríklad dobrým sprievodným čítaním k nedávnej výstave Ilony Németh Eastern Sugar), sú to aj kvalitne vystavané texty s živými a autentickými postavami. Najmä Pole neorané patrí medzi silné slovenské romány, ktoré by bola škoda nečítať. Či už s autorovým politickým presvedčením súhlasíme, alebo nie.
Tomáš Hučko
