2. kapitola: Vzájomná kontrola
(…)
Neskoro do noci sedel obchodník Hannes Schweiger v kancelárii a venoval sa účtovníctvu. Namiesto elektrického svetla tam sliepňala stará zdobená petrolejka, začmudená od sadzí. Úrady mu dali odstaviť prúd, pretože nezaplatil účet za posledný mesiac. Hoci tam sedel zababušený do hrubého, čudne tuhého a dokrčeného kabáta, mrzol až do špiku kostí. Pracoval celkom nehlučne. Vedľa dôležitých účtovných kníh mal položený malý ostrý nôž, ktorý používal na zoškrabávanie. Sprvoti sa opatrne pokúšal vykonať zmeny v riadnych radoch čísel. Ale papier bol nanič, a jemu nezostávalo nič iné, len aby celú účtovnú knihu nanovo prepísal. S čelom opretým o ľavú dlaň pracoval maximálne sústredene, keď robil tie dôležité zmeny.
Silné a úprimné črty mužovej tváre v tejto chvíli jednoznačne kontrastovali s jeho činnosťou. Bolo to pred piatimi rokmi, čo Hannes Schweiger, syn zakladateľa firmy Schweiger & Co., prebral koloniálny obchod s čajom, kávou a kakaom. Až do čias, keď krátko po svadbe so sesternicou Elsou nastúpil Hannes do podniku, bol študentom a športovcom. Ako lyžiara ho poznali v celej krajine, a jeho opálená pokožka vypovedala viac o dobe minulej než o súčasnosti, ktorá naňho evidentne doliehala ako ťažké bremeno. Obchodník Schweiger vyzeral skôr ako južan či dokonca ako Žid. V našom okruhu človek často narazí na typ človeka s takouto tmavou pleťou, čiernymi očami a dlhým zakriveným nosom. Predtým, než mohol Hannes Schweiger predložiť nespochybniteľný doklad o svojom árijskom pôvode, ktorý siahal do stredoveku, mal kvôli svojmu výzoru nepríjemnosti. Na ulici za ním chlapci pokrikovali „židovská sviňa“ a krivo sa naňho dívalo nejedno „veľké zviera“.
To bola, našťastie, minulosť. Teraz však mal iné starosti. Jeho úprimná tvár sa vôbec nehodila k Hannesovej terajšej činnosti. Lebo veď zjavne „upravoval“ účtovné knihy a svoje príjmy „zrezával“, aby platil menej daní. Nemohol, preboha, vydávať menej, a dať štátu, čo mu patrí? Aký veľký bol jeho podvod? Akú sumu sťahoval zo svojich príjmov?
Neobyčajné, ba dokonca znepokojujúce na celej veci bolo, že on vôbec nič nesťahoval. Švindľoval presne naopak. Vymieňal menšie čísla za väčšie. V jeho vlastnej účtovnej knihe, ktorú teraz menil, boli zapísané ročné príjmy vo výške 8456 mariek. Túto sumu zväčšil na 10 216 mariek. S námahou zvyšoval každý zápis o pár fenigov. Tu a tam pridal nejaké fantazijné hodnoty. Naštudoval si k tomu množstvo kníh, novín a návodov. Neodvážil si totiž priznať, že predával tovar za vyššie ceny, než predpisoval naceňujúci komisár. Tovar so zvláštnou hodnotou, ktorý sa nekontroloval a obchodník ho mohol kúpiť či predať na voľnom trhu, bolo dovolené zapisovať do účtovných kníh voľnejšie.
Prišiel azda Hannes Schweiger o rozum? Tak to vyzeralo, lebo zatiaľ čo prevracal listy, rátal, spočítaval a písal, ustavične zúfalo potriasal hlavou. „Tie dane jednoducho nedokážem zaplatiť,“ šomral si. „Nič z toho nemá zmysel, ani pri vyššom obrate. Obchod budem musieť zatvoriť aj vtedy, keď presiahnem najnižšiu hranicu o 216 mariek.“
To teda bolo riešenie hádanky! Hrozilo mu, že ho budú kvalifikovať ako „nerentabilný podnik“, ktorý „príde o podporu národného spoločenstva“. Mal vykázať ročný príjem minimálne 10 000 mariek a preto sa rozhodol, že oklame sám seba.
„Vyčesanie“ samostatného podniku, to bol pojem, ktorý si zvolila administratíva pre ťaženie proti malým nezávislým obchodníkom a remeselníkom. Opäť to bol Das Schwarze Korps, ktorý sa procesu „vyčesania“ venoval so zvláštnym zápalom.
Na základe „triezvych národohospodárskych úvah“ požadovali noviny nútené rozpustenie všetkých „neproduktívnych“ podnikov a konštatovali: „Čisté udržiavanie nezávislej existencie nemá pre národ nijaký význam.“ „Dlhodobým cieľom“ malo byť, ako priznávali, „hlboké prevrstvenie“ a „odkramárčenie“ nemeckého národa. Pre „liberalistický svet predstáv“, považujúci takýto spôsob správania za „brutálny zásah do ,osobných práv´ jednotlivca“, mali len výsmech a pohŕdanie. „Národnosocialistický štát“, pokračoval Das Schwarze Korps, „nemá dôvod zabezpečovať ,slobodu výkonu povolania´ ani tým, čo si zvolili neproduktívne povolanie len preto, lebo pre lenivých ľudí – ktorí sú všade – je pohodlnejšie než nejaké iné.“
Štát sa ale nijako necíti povinný ručiť za slobodnú voľbu povolania. Ide to však ešte ďalej. Ani dlho po tom, čo si človek zvolil životnú cestu a vo svojej profesii získal dlhoročné skúsenosti, štát stále nepociťuje povinnosť, aby ho nechal pracovať ďalej tam, kde je.
Hannes Schweiger o sebe vedel, že je usilovným, korektným a schopným obchodníkom. Teraz ho označili za „lenivého“. Zvolil si „neproduktívne“ povolanie a výsledok je ten, že teraz sa stal „pre národ nepotrebným“.
Popri všetkých účtovných knihách a papieroch mal na stole dve fotografie. Na jednej sa naňho zo strieborného rámu usmievala jeho žena. V náručí držala ich najmladšie dieťa, zatiaľ čo obe staršie sa jej držali za šaty. Aká bola vtedy pekná, a akú mala okrúhlu tvár! Potom mu pohľad padol na druhú fotografiu, na ktorej bol jeho otec. Hannes Schweiger starší mal tú istú hlavu ako jeho syn a ten istý dlhý, silne zakrivený nos. Len čelo mal o čosi nižšie a širšie, tvrdšiu bradu a lebku ako sedliak. Pohľad jeho hnedých očí pôsobil vyzývavejšie.
Syn láskyplne a smutne kývol smerom k dôverne známej tvári; spoly nevedome ju oslovil. „Aké to bolo za tvojich čias?“ pýtal sa. „V časoch republiky, keď bolo všetko zlé a my sme dúfali, že nás zachráni Führer? Všetky veľké spoločnosti sa mali zlikvidovať, pravda? Všetky veľké firmy a obchodné domy, v prospech ,zdravej strednej vrstvy´? Koľkokrát som počúval tie tvoje modlitby, otče, a verili sme tomu. Isteže sme tomu verili! Nebola to azda súčasť národnosocialistického programu? Nebolo to vari čierne na bielom v našej ,biblii´, ktorou bol Mein Kampf? Dostatočne často si nám tie miesta predčítaval. Občas sa sám seba pýtam,“ pokračoval a pritiahol si fotografiu k sebe, „prečo sme si predčítavali stále tie miesta so sľubmi, a nie iné, vďaka ktorým nám malo byť jasné, čo nás v skutočnosti očakáva. Prečo sme si nikdy nevšimli všetky tie protirečenia, vďaka ktorým tu teraz sedím a falšujem moje účtovné knihy.“
Vstal, prešiel ku knižnému regálu oproti a vybral z neho knihu s obrazom božského vodcu ríše; bola na nej temná a zároveň slabošská tvár.
„Aha!“ povedal Hannes Schweiger a nalistoval stranu, ktorú hľadal. „Tu! Ako sa to znáša s pasážami, ktoré si nás učil?“ Odložil knihu na stôl, aby na ňu dopadalo svetlo. Otcovu fotografiu znovu od seba odsunul.
Čítal: „Ako mladého divocha ma počas mojich nespútaných rokov nič nezarmucovalo viac ako práve to, že som sa narodil v dobe, ktorá svoje chrámy slávy stavala zjavne čoraz viac len pre kramárov a štátnych úradníkov. Vlny dejinných udalostí akoby už nadobudli smer, v ktorom budúcnosť mala patriť len ,mierumilovnej súťaži národov´, teda pokojnému vzájomnému okrádaniu s vylúčením násilných metód obrany. (…) Tento vývoj akoby sa nezastavil, ale mal podľa všeobecného odporúčania prebudovať celý svet na jeden jediný veľký obchodný dom, s bustami tých najprefíkanejších kšeftárov v predných halách. (…) Prečo sa človek nemohol narodiť pred sto rokmi? Napríklad počas protinapoleonských vojen (…)?! Často som sa hneval na moju púť, na ktorú, ako sa mi zdalo, som nastúpil príliš neskoro a časy ,pokoja a poriadku´, ktoré som mal pred sebou, som považoval za nezaslúžený biedny osud. Už ako chlapec som teda nebol nijaký ,pacifista´, a všetky výchovné pokusy v tomto smere vychádzali navnivoč.“
Hannes Schweiger rýchlym rozhnevaným gestom zatvoril knihu a zadíval sa na autorovu nevľúdnu tvár na obálke.
„Aha!“ zopakoval dôrazne. „Tu to máme!“ A zamyslene k tomu dodal: „Ako sa môže človek, ktorý ,časy pokoja a poriadku´ pripisuje nízkemu osudu a ,mierumilovnú súťaž národov´ a ,vylúčenie násilných prostriedkov´ považuje za nočnú moru – ako sa môže taký človek stať záchranou malého majiteľa obchodu, keď sa dostane k moci? Obchodníci a štátnici sú preňho ,prefíkaní profitéri´ a ,nevinní správcovia´ – a slovo ,nevinný´ vyslovuje s najväčším pohŕdaním.“
Takže takto to je. Führer opovrhuje obchodom takisto ako „mierumilovnou súťažou národov“ a mierom všeobecne. Morálka, demokracia, náboženstvo – tým všetkým Führer pohŕda; z jeho vlastného hľadiska je to celkom logické, lebo veď toto všetko slúži jednému cieľu, totiž viesť pokrokovo zmýšľajúce ľudstvo k lepšej a mierumilovnejšej budúcnosti. To znamená, že Führer je vlastne génius, pretože súčasnosti vtlačil svoj punc, zatiaľ čo bežne nadaný človek sa usiluje len slúžiť duchu svojej doby. Myslím si však, že génius mení ducha svojej doby tým, že ho urýchľuje. A génius, ktorý chce ducha doby zahnať späť do barbarskej minulosti, je asi mimoriadne čudný génius.
Takéto temné myšlienky sa hnali Hannesovi Schweigerovi hlavou; už sa stali jeho každodenným spôsobom myslenia. Napriek všetkým rozporuplným nádejam po Führerovom uchopení moci sa národnosocialistický program uberal smerom k likvidačnej vojne proti strednej vrstve. Program totalitného znovuvyzbrojovania a hospodárskej samostatnosti v spojení s permanentným vojnovým stavom v časoch mieru sa neznáša s odbúravaním veľkých podnikov v prospech zdravej strednej vrstvy. Rozhýbanie nemeckého hospodárstva, odstránenie nezamestnanosti a posilnenie nemeckej sebaúcty kráčali ruka v ruke s miznutím Nemecka z hospodárskej mapy sveta, s miznutím všetkých produktov, dôležitých pre vojnu, z vnútorného trhu a s postupujúcim nedostatkom potravín a surovín.
Hannes Schweiger, okradnutý obchodník a bezbranný odborník hospodárskych vied, si zaboril tvár do dlaní.
„Nie som Žid,“ mumlal si a strhol sa, keď sa mu pery dotkli zápästia, „a nie som ani komunista či zradca vlasti, no aj tak ma chcú zničiť. Prečo?“
Nevyslovil to, ale rozum mu na to odpovedal: Pretože racionalizácia nemeckého priemyslu, ktorá sa uskutočňuje podľa pravidiel znovuvyzbrojovania, posudzuje priemyselné odvetvia len podľa ich vojenskej hodnoty, a preto treba bezohľadne potlačiť také hospodárske odvetvia, čo bezprostredne neslúžia militarizácii krajiny a úplnej hospodárskej samostatnosti.
Schweiger vedel, že vojnové hospodárstvo postupuje pri produkcii podľa dvoch základných zásad, ktorými sú rozsah a rýchlosť. Pri rapídnom urýchlení masovej produkcie nebolo miesta pre malé, samostatne vedené podniky. A pokiaľ ide o „distribúciu“ – teda o zaopatrenie obyvateľstva najnevyhnutnejšími potravinami a iným spotrebným tovarom –, musela vládnuť silná centralizácia a kontrola. To znamenalo diktát cien, spojenie menších hospodárskych jednotiek do kartelov a trustov a najmä „prečistenie“ toho, čo sa v „presýtenom“ maloobchode považovalo za prebytočné. Tak sa zabili dve muchy jednou ranou: zvýšil sa tlak na početných majiteľov obchodov, pretože údajne narušovali štátnu reglementáciu zásobovania, a bojovalo sa aj proti nezamestnanosti. V horúčkovito forsírovanom vojenskom priemysle bol totiž nedostatok pracovných síl. Vďaka „odmerkantilizovaniu národa“ a likvidácii státisícov malých, nezávislých podnikov mohli prúdiť státisíce robotníkov do tovární.
Všetko toto obchodník Schweiger dobre vedel. Bolo mu to jasné už dávno. Ale až teraz, keď sám prehral, si to priznal. „Kam mám teraz ísť? Z čoho budem žiť? Na akú prácu ma nasadia, keď mi zatvoria obchod a ,prečistia´ môj prípad? Kam ma pošlú?“
Jeho mudrovanie nikam neviedlo, lebo nebol človekom, ktorý by vyvodil zo svojej beznádejnej situácie radikálne závery. Cítil len bezmocnosť a vytriezvenie. A hoci práve rozriešil hádanku vlastného osudu, nechápal, prečo mu na um schádzali také myšlienky počas nemého rozhovoru s obrazom svojho otca.
Bolo už po jednej hodine v noci, keď odložil Mein Kampf naspäť do regálu, skryl starú účtovnú knihu do zásuvky, novú položil na regál a urobil si poriadok na písacom stole. Práve chcel odísť, keď zrazu začul vonku pred dverami kroky. Od zdesenia zostal stáť ako prikovaný. Hodil pohľad na petrolejku a hútal, či sa neprezradil pásom svetla pod dverami. Podľa krokov boli na schodoch dve osoby.
Strážca obytného bloku, pomyslel si. Samozrejme, že tu znovu čmuchá on. Ale kto je s ním? Nejaké dievča? Kroky tej druhej osoby patrili podľa všetkého žene. Keď sa priblížili, Schweiger počul zreteľne na linoleu tvrdý zvuk vysokých opätkov.
Keď zaklope, budem musieť otvoriť, pomyslel si a zvesil hlavu. A vtedy so mnou bude koniec.
Kroky dozneli na hornom poschodí. Schweiger sa opäť vrátil k písaciemu stolu a posadil sa zaň úplne vyčerpaný. Kdesi sa otvorili dvere. Opäť kroky; dievča sa vrátilo. Istotne odprevadilo strážcu späť a teraz sa vrátilo. Schweiger sa usmial, keď počul, ako sa rýchle kroky približujú. Zrazu mu úsmev zmrzol na tvári, pretože kroky zastali a on si pomyslel: Čo bude? Čo teraz? Nedokázal myslieť na nič iné.
Ozvalo sa zaklopanie. Schweiger bol ako ochrnutý.
„Otvor!“ počul hlas svojej ženy. Bola to celkom iste ona. Muž za stolom sa ani nepohol.
„Otvor, vravím,“ hovorila žena netrpezlivo. „Viem, že si tam.“ Potom stíšila hlas: „A vie to aj strážca.“
Hannes Schweiger otvoril. Jeho žena vošla rýchlo dnu; mala na sebe trenčkot a baskickú baretku. Ukázal na jediné pohodlné kreslo v miestnosti. Žena sa však neposadila. Stála uprostred miestnosti a ňuchala, akoby jej mal čuch napovedať, že niečo nie je v poriadku.
„Smiem sa spýtať, čo tu robíš?“ spýtala sa napokon.
Hannes Schweiger svoju ženu miloval. Vyrastali spolu takmer ako brat so sestrou. Nikdy nemali jeden pred druhým tajomstvá a on bol presvedčený, že ich vzájomná tichá dôvera bola oveľa lepšia ako vášnivosť, ktorá v ich manželstve nikdy nezohrávala zvláštnu rolu.
V tomto okamihu si však Schweiger pomyslel, že by to mal byť on, kto tu kladie otázky. A hoci svoju ženu ani v najmenšom neupodozrieval z nevery, zdalo sa mu zvláštne, že sa tu ponevierala so strážcom, namiesto aby bola doma pri deťoch.
Ustarostene pozrel na účtovné knihy a už-už by žene povedal, čo robil, no zrazu si to rozmyslel: Rozpovie všetko nášmu chlapcovi, a chlapec nemá pred vedúcim Hitlerjugend nijaké tajomstvá.
Namiesto toho, aby odpovedal na jej otázku, sám sa napokon spýtal: „Bol k tebe milý?“
Žena sa zasmiala: „Veľmi ma poučoval,“ povedala. „Aha…“ a ukázala mu akýsi úradný papier s množstvom pečiatok.
„To je najnovšie nariadenie, dostali ho všetci strážcovia.“
Schweiger čítal:
„DOTAZNÍK PRE VŠETKÝCH STRÁŽCOV OBYTNÝCH BLOKOV
Prísne tajné
Dôvod vypočutia:
Vyžiadané informácie o:
Bydlisko:
Členstvo v NSDAP:
Člen iných organizácií a zväzov:
Oficiálne aktívny:
Predchádzajúci politický postoj:
Ako sa prejavoval:
(… atď.)“
Žena sa napokon posadila. Z hlbokého kresla v kúte hľadela na čítajúceho muža.
„Hotovo?“ spýtala sa, keď odložil papier.
Zasmial sa, znelo to takmer veselo. Zacitoval: „,Za žiadnych okolností neslobodno informovať dotyčného súdruha či súkmeňovca o vypočutí.´ So strážcom musíš byť veľmi zadobre, keď to zariadi tak, aby si bola ,informovaná o vypočutí´.“
Žena pokrčí plecami.
„Prosím, daj si dolu tú baretku. Vieš predsa, že ju neznášam.“
Pani Schweigerová si baretku poslušne zložila, vstala a prešla k písaciemu stolu.
„Zadobre?“ spýtala sa. „Má ma celkom rád a včas ma varuje, keď hrozia nejaké nepríjemnosti. Keby ma nemal rád, určite by šiel za tebou do kancelárie, aby zistil, čo tu robíš.“
Schweiger si povzdychol. Bolo mu zle z toho, že jeho žena sa so strážcom potĺka kdesi ešte neskoro v noci; že tu sedí a falšuje účtovné knihy; že jej o tom nedokázal nič povedať; že dôvodom jeho mlčania je jeho vlastný syn, ktorý by to vyzradil svojmu vedúcemu; že ho žena ochránila pred strážcovou návštevou, lebo „Ju má rád!“. Nenávidel kanceláriu, účtovné knihy, seba samého, hrubý tuhý kabát a trenčkot svojej ženy, nenávidel ho tak ako jej baskickú baretku, ktorú teraz húžve. Zároveň ho dojímalo, že tam vedľa neho stojí. Vedel, že aj jej je to nepríjemné. Poznal ju príliš dobre, pred ním nemohla nič predstierať.
Pokračovala: „Chcem sa pozrieť do účtovnej knihy, na ktorej si pracoval. Nie do tej starej, ale tohoročnej. Chcem vedieť, aký bol naozajstný obrat.“
Schweiger jej podal knihu.
„Takže to teda bolo 10 216 mariek; ale ty si mi povedal, že to bolo 8456 mariek. Prečo mi klameš?“ zvolala, a v jej inak jemnom hlase zaznel zrazu hysterický tón. „Bál si sa azda, že by som si kúpila nové šaty alebo nejaký darček pre strážnika, keby som vedela, že sme bohatí? Bohatí!“ Takmer to vykríkla. „Sme bohatí a ty mi klameš a najnehanebnejším spôsobom ma podvádzaš!“
Schweiger si hrýzol pery.
Jeho žena sa nedala upokojiť.
„Som unavená,“ zvolala. „A vieš prečo? Lebo musím hrdlačiť ako kôň a deti takmer nemajú čo jesť, chlapcovi nemôžem zaobstarať uniformu Hitlerjugend, a ty v noci odchádzaš z domu a máš predo mnou tajomstvá – a ja už toho mám dosť, mám už dosť tohto života!“
Schweiger si pomyslel: Možno je naozaj niečo medzi ňou a tým strážcom bloku. Odkiaľ to mám vedieť? Možno jej niečo sľúbil, peniaze, miesto, postup. Možno by som jej mal povedať o tých markách. Ale neodvážim sa. Neodvážim sa.
Hlava mu horela. Pomaly vstal.
„Poďme,“ povedal a zhasol petrolejku. Zatiaľ čo jeho žena habkavo kráčala ku dverám, on vytiahol zo zásuvky starú účtovnú knihu. Opatrne si ju ukryl pod kabát. Musím ju spáliť, pomyslel si.
Zišli bok po boku dolu schodmi. Neodvážil sa objať ju okolo pliec. Rástla medzi nimi nedôvera – bol to špinavý a paralyzujúci pocit. Kráčal s nimi ulicami a prišiel s nimi domov, vstúpil do ich bytu, vliezol do širokej postele, kde ležali od seba tak ďaleko, akoby ich oddeľovala priepasť.
Preložil Adam Bžoch, krátené.
Copyright der deutschsprachigen Ausgabe © 2005 by Rowohlt Verlag GmbH, Reinbek bei Hamburg «The Lights Go Down» © 1940 by Farrar & Rinehart, Inc.
