Už teraz je jasné, že sezóna 2017/2018 je dôležitá pre kultúru menšín tmavej pleti. Do kín prichádza Čierny panter, prvý kritikmi ocenený komiksový film s čiernym superhrdinom. Nemecko sa dočkalo podobnej udalosti, ale na divadelnej scéne. Mladá afronemecká režisérka Anta Helena Recke sa v Mníchove rozhodla priviesť na javisko už existujúcu inscenáciu – tentokrát však s hercami tmavej pleti. Spielart, Radikal jung, Theatertreffen… Pozvánky na prestížne nemecké festivaly sa jej odvtedy len tak hrnú.
Na javisku stojí známa krémová miestnosť, ktorá pripomína kulturák v hlbokej provincii. Na pozadí pohnutých udalostí 20. storočia sa odohráva viacgeneračný príbeh stredostavovskej krčmárskej rodiny z bavorského vidieka. Nechýbajú známe postavy, chór a hudobníci. Na javisko Münchner Kammerspiele sa vracia Mittelreich, hudobno-činoherný „kameršpíl“, ktorý pred dvomi rokmi patril k tomu najlepšiemu z divadelnej tvorby nemeckojazyčných krajín. Alebo predsa nie?
Čierna kópia
Zmena je síce len jedna, no iba ťažko by sa dala prehliadnuť. V novom naštudovaní chýbajú známe tváre z ansámblu divadla. Za nástrojmi sedia iní hudobníci a vedie ich nová dirigentka. Aj chór je zložený nanovo. Účinkujúcich a vôbec celý inscenačný tím totiž nahradili hostia tmavej pleti. A napriek tomu, že je inscenácia identická s tou spred dvoch rokov, zmenilo sa i meno režisérky. Miesto Anny-Sophie Mahler, renomovanej inovátorky hudobného divadla, je pod titulom podpísaná neznáma Anta Helena Recke. Právom. Mittelreich je na jeseň v roku 2017 už iná inscenácia. A Recke má pre svoj neobvyklý počin vlastný názov: čierna kópia.
Nemeckojazyčnú divadelnú kultúru dodnes charakterizuje predovšetkým fascinácia výraznými režisérskymi osobnosťami, kde má originálny režijný rukopis cenu zlata. Replika ako umelecký princíp, ktorý predstavuje skôr konceptuálne chápanie réžie, tu zatiaľ nemá obdoby. Režiséri ako divadelný dokumentarista Milo Rau už síce niekoľko rokov experimentujú s divadelnými rekonštrukciami historických udalostí (tzv. reenactmentmi), no kopírovanie už existujúcich inscenácií je novinka. Jej predobraz možno vidieť v avantgardnom smere výtvarného umenia, tzv. appropriation art. Christoph Zuschlag ho vo svojom článku Kópia je originál (Die Kopie ist das Original) popisuje ako umenie, ktoré sa pokúša čo najexaktnejšie zopakovať formát, techniku, motív a štýl hotového diela. Cieľom však nie je plagiát, ale nový, samostatný výtvor. Appropriation art vychádza z myšlienok francúzskeho postštrukturalizmu a pokúša sa napádať zaužívané koncepty o autorstve a originalite diela. Na druhej strane však jeho priekopníci ako Elaine Sturtevant či Sherrie Levine vždy využívali i princípy odchýlky a dielu tak dali vlastnú výpoveď.
Biela bašta nemeckého divadla
Pred časom sa metóda kopírovania stala prominentnou práve v súvislosti s rasovou otázkou. Viacerí umelci vytvorili repliky kanonických malieb, kde sa spravidla biele postavy nahradili postavami tmavej pleti. Podobne funguje u Recke i nápad čierneho obsadenia, v ktorom rozhodne nejde len o hommage pre úspešnú inscenáciu režisérky Mahler.
Začínajúca režisérka Recke o inscenácii vždy opakuje jedno. Podnet na netradičný repertoárový titul vychádza priamo z útrob štruktúr divadelných scén. Napriek tomu, že je Nemecko multikultúrna krajina, realita v mestských a štátnych divadlách vyzerá inak. Má pravdu. V hereckých ansámbloch skutočne dominujú bieli herci a herečky. Umelci tmavej pleti sú stále len výnimkami. Veľké množstvo nemeckého obyvateľstva tak na javisku nemá zastúpenie.
Známou výnimkou je akurát berlínske Maxim Gorki Theater. Intendantka tohto divadla, nemecká Turkyňa Shermin Langhoff, hovorí o nemeckom repertoárovom divadle ako o „poslednej bielej bašte“. Sama zo svojej scény v mestskej časti Berlín-Mitte spravila pioniera tzv. „postmigrantského divadla“ a programovo angažuje tvorcov a hercov s migrantskými koreňmi alebo migrantskou skúsenosťou. V prípade divadla Gorki však už nejde len o sociálny projekt à la divadlo s utečencami, ale o divadlo, v ktorom sú (post)migranti chápaní ako rovnocenní tvorcovia a v ktorom sa utvára obraz Nemecka ako diverznej krajiny.
Zmena obsadenia môže zmeniť význam scén
Ani Münchner Kammerspiele, domovská scéna oboch inscenácií Mittelreichu, v tomto smere nešla práve príkladom. Popredné mníchovské divadlo pod vedením „pankáčskeho networkera“ Matthiasa Lilienthala sa pritom vyslovene usiluje o diverzný imidž. Jeho herecký súbor je síce medzinárodný, ale stále biely. Všimla si to i mladá Mníchovčanka Recke, ktorá na Kammerspiele rok a pol pôsobila ako asistentka réžie. Sama patrila k hŕstke zamestnancov divadla s tmavou pleťou. Práve zo skúsenosti z každodennej divadelnej prevádzky sa zrodil nápad na afronemeckú verziu Mittelreichu a vôbec pohľad na čierne obsadenie ako umeleckej stratégie.
Začínajúca režisérka vysvetľuje proces vzniku myšlienky takto: „Viackrát som myslela na to, že by scény určitých inscenácií odrazu vyznievali inak, ak by v nich vystupovali čierni herci.“ Môže menovať príklad? „V kammerspielovej inscenácii Caspar Western Friedrich (réžia Philippe Quesne, pozn. red.) je scéna, v ktorej skupina kovbojov sedí pri vatre a jeden z nich drží stráž. Sedím v divadle a pýtam sa samej seba: pred kým ale skupinu stráži? Pravdepodobne pred americkými pôvodnými obyvateľmi. Ak by však len niektorí z hercov boli tmavej pleti, scéna by už nemohla vyznievať rovnako.“
Ako pôsobí radikálne čierne obsadenie v novej verzii Mittelreichu? Stal sa z neho prostriedok, ako adresovať štrukturálny problém divadelnej inštitúcie. Keď sa totiž na začiatku predstavenia nového Mittelreichu na javisku objavia tmaví herci a na stranách na balkóne sa rozostúpi čierny chór, viac nie je treba. Ide o obraz, ktorý sa v nemeckom divadle objavuje po prvýkrát. Čierna komunita vystupuje z tieňa do svetla a podáva smutnú správu o „belosti“ divadelnej kultúry a o stave nemeckej spoločnosti ako takej. Za absenciou čiernych predstaviteľov v každodennej divadelnej prevádzke sa totiž kopí celý komplex spoločensko-politických dôvodov, prečo je to tak.
Nacionalizmus ako tradícia
Afronemecké obyvateľstvo je často v sociálne znevýhodnenej pozícii a v porovnaní s bielou populáciou zápasí s nerovnosťou príležitostí. Majorita má mnohokrát dobre situované meštianske pozadie, ale aj predobrazy, ktoré môže nasledovať. Aj o tom je Mittelreich vol. 2, ktorý získava s čiernym obsadením nové významy. Hostinský Pankraz, postava románu Josefa Bierbichlera, sa na začiatku rozprávania učí profesionálne spievať a sníva o kariére speváka. Nakoniec však u neho víťazí „zdravý rozum“ na úrok osobnej realizácie a rozhodne sa prebrať po otcovi dedinský hostinec. Názov Mittelreich (z nemčiny „stredne bohatý“, „priemerne bohatý“) odkazuje práve na tento sociálny determinizmus strednej triedy. Práve s ním bojujú i mnohí dnešní Afronemci.
Pankraz napokon po vojne ako hostinský stúpa na spoločenskom rebríčku a podarí sa mu dostať za hranicu materiálnej núdze. Aj tu sa čiernym obsadením búrajú stereotypy. Recke už predtým pre časopis Theater heute napísala: „Jedným z problémov je i nezvyk prezentovať čierne obyvateľstvo mimo obrazov utečenectva, chudoby a exotiky.“ V Mittelreichu vol. 2 si bavorský žaket hostinského oblieka Ernest Allan Hausmann, rodený Hamburčan s africkými koreňmi. Práve toto pestré Bavorsko sa s novým naštudovaním Mittelreichu dostáva na javisko. Je to dôležité. Nielen preto, že je odrazom sociálnej reality. Netreba zabúdať, že liberálna bavorská metropola sídli v srdci jedného z najkonzervatívnejších krajín Nemecka, kde nacionalistický populizmus nie je len nová hrozba, ale aj historická tradícia.
Plánuje teda Recke s čiernymi kópiami pokračovať? Určite, princíp sa jej ešte nevyčerpal. Najbližšie však chce vyskúšať iné médiá. „S divadlom žiaľ vždy zasiahnem len malé publikum,“ konštatuje.
Skopírovať epizódu kriminálky Miesta činu by bolo určite efektívnejšie.
Dominika Široká
Autorka je divadelná kritička
