Zaujíma ma rozklad a zapadnuté susedstvá
Rozhovor s hudobníčkou Kathryn Mohr

Audio verzia článku
Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením. Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii
Niektoré piesne Kathryn Mohr znejú, akoby boli výsledkom niekoľkohodinového nazerania do znefunkčnenej šachty. Presne to evokuje napríklad jej morbídny track Elevator. Rodáčka z Kalifornie sa počas rezidenčného pobytu v továrni na Islande zrejme udržiavala v psychickej pohode všelijakými spôsobmi. Z jej konfrontácií s prírodným a industriálnym prostredím vzišiel v roku 2025 vydarený album Waiting Room. Hudobníčka naň nadväzuje tohtoročnou nahrávkou Carve, v ktorej je tiež priestor pre abstraktné medzihry, no hlavné slovo patrí surovému grunge. Na brnianskej zastávke Kathryn Mohr v Kabinete múz sme hovorili nielen o muzike. Okrem iného mi prezradila, aké ťažké i oslobodzujúce bolo pre ňu začať hovoriť o svojich zraneniach pred ostatnými.
Vo viacerých rozhovoroch spomínaš kladný vzťah k intenzite. Do toho mi celkom zapadá i fakt, že si sa z Drážďan do Brna doviezla sama. Predpokladám, že si nemala čas na výhľady?
Nie, to vôbec. Po európskych cestách som navyše šoférovala prvýkrát, bolo to dosť chaotické. Každý sa čudoval, že som si požičala auto a idem sa v ňom sama presúvať na jednotlivé zastávky môjho turné. Presne preto som do toho ale šla. Po Berlíne sa však pripojím k Siem Reap a ďalej už budeme putovať v jeho dodávke.
Podľa všetkého šoféruješ rada.
Áno, v Kalifornii sa bez vodičáka naozaj nezaobídeš. Takže som si v šoférovaní z donútenia našla istý zdroj pokoja. Európske vlaky a iná hromadná doprava sú super, no sama by som s tou obrovskou krabicou merchu, aparatúrou a gitarami ďaleko nedošla.
Tvoj debutový album Waiting Room (2025) vznikal počas dlhšieho pobytu v islandskom Sköpunarmiðstöðin – dnes tiež známom ako The Factory. Kedysi sa tam spracúvali slede, dnes je to kultúrny priestor. Ovplyvňovala ťa pri tvorbe working class história objektu?
Americkí pracujúci naprieč nižšou a strednou triedou ma tematicky rozhodne zaujímajú. Na Islande to však bolo iné, keďže som tam šla ako turistka. Aj preto mám pocit, že mi to znemožnilo hlbšie precítiť genius loci daného priestoru. Nesporne to však bol pre mňa fascinujúci príbeh. Keď fabrika prerušila výrobu, muselo miestne obyvateľstvo cestovať za prácou každý deň dlhé hodiny.
Ako vyzerala tvoja rezidenčná denná rutina?
Žiadnu som nemala. Nesledovala som kalendár, iba slnko. Čo bolo zvláštne, lebo na môj vkus zapadalo neskoro a vychádzalo veľmi zavčasu. Takže som robila veľa hudby ráno. Keď mi to už liezlo hore krkom – najčastejšie poobede –, jednoducho som sa šla prejsť po horách, nahrať si nejaké field recordings. A takto vyzeral každý deň. V islandskej krajine neboli žiadne značené chodníky – len ma to viedlo vysokou trávou hore po skaliskách. Island má nádhernú prírodu.
Musím povedať, že na platni sa ti prostredníctvom zvuku podarilo zachytiť prechody z fabriky do islandskej krajiny.
Ďakujem. Inak, to máš na ruke vytetovaných Radiohead?
Áno a je super, že si si to všimla, lebo by som na nich úplne zabudol. Myslíš si, že niečo z Yorkovho štýlu sa odtlačilo aj do tvojej tvorby?
Už mi pár ľudí povedalo, že im môj zvuk pripomína Thoma Yorka. Má úžasné texty, a hlavne vie, ako ich prepájať s melódiami. Radiohead boli pre mňa v tínedžerskom veku formatívnou kapelou.
Kedy si prišla na to, že metodická práca sústredená na jedinom mieste je pre teba tým pravým?
Fakticky až na rezidencii. Pre mňa osobne to bol veľký experiment – vybrať sa osamote do cudziny. Netušila som, či z toho vôbec niečo vzíde. Fungujem vcelku intuitívne. Druhý album som tiež pripravovala na tvorivom pobyte, no ten bol o niečo kratší ako pobyt na Islande. Pri premýšľaní nad tretím albumom si hovorím, že by som rada šla niekam na dlhší čas. Musím ale pritom myslieť na mnoho vecí – napríklad na dovolenku z bežnej práce alebo rozpočet, ktorý si jednoducho nenafúknem.
Náš svet ako obyčajná cela
Čo pre teba znamená Flenser – nezávislé hudobné vydavateľstvo, v ktorom pôsobia aj kapely ako Have a Nice Life, Agriculture alebo Chat Pile?
Vždy som ho považovala za cestu, na ktorej môžem spoznávať ľudí s podobnými hodnotami v rámci hudby. Okolo našej temnej hudby všetko krúži ako okolo slnka. Veľmi silno vo mne rezonuje veľká porcia tvorby ostatných z katalógu vydavateľstva. Amerika, ktorú opisujú, je tá, v ktorej som vyrastala, presne tak si ju pamätám. Zaujíma ma rozklad a ľudia z periférií, na ktorých sa často zabúda. V zapadnutých susedstvách sa skrýva toľko života a úprimnosti. Snažím sa nájsť nejaké presné slovo vystihujúce ten pocit, ale je to vlastne niečo, čo je očistené od romantizovania a vyumelkovanej krásy.
Na Bandcampe som pri tvojom novom albume Carve (2026) našiel celkom vtipný komentár, ktorý iný labelový projekt – Midwife – a teba prirovnal k dvojici postavičiek zo známej videohry: kladnému Super Mariovi a jeho antagonistickému Wariovi. Pomáhala ti Madeline Johnston, skrývajúca sa za zmieneným pseudonymom, nachádzať tvorivú identitu?
OK, tak to som nevidela (smiech). Ale neviem, ako by som ja mohla byť jej záporom, keďže Midwife je sama o sebe dosť temná. Práca s Madeline bola pre mňa veľmi podstatná, bez nej by som, pravdepodobne, nič nevydala.
Teda jednu vec som nahrala, ale bola som si istá, že som to spravila zle. Ona ma však naučila, že nič „zlé“ pri tvorbe hudby neexistuje. Zo začiatku ťa môže pri tvorbe hudby brzdiť množstvo vecí. Hovoríš si „nemôžem si dovoliť nahrávať v takomto štúdiu, nemôžem predsa spraviť toto a ono“, ale ono to tak nie je. Vieš si to celé urobiť aj na GarageBande. Madeline ma to všetko naučila a moje prvé nahrávky vznikali v koprodukcii s ňou.
Pri práci na albume Carve si sa odviezla niekam doprostred Mohavskej púšte a cez AirBnB si si zabookovala väzenskú celu. Prečo?
Nebola za tým symbolika. Šla som do toho s tým, že to bolo najlacnejšie ubytovanie v Kalifornii. Malo betónovú podlahu a netiekla tam voda. Je celkom vtipné, že tú budovu prerobili na väznicu, pôvodne to malo byť family friendly westernové mestečko. Niekomu z Flenseru sa ten príbeh s mrežami asi natoľko zapáčil, že na tom vystaval anotáciu k albumu.
Dobre vedieť, lebo som sa už chcel venovať väzenskému nastaveniu…
V tom čase som prežívala emočne vypäté obdobie. Skončilo sa mi dlhé turné a vyčerpanie z neho sa stretlo s osobným trápením. Veľa sa toho okolo mňa menilo. Bolo pre mňa veľmi nepríjemné prejsť z obdobia totálnej izolácie do stavu, keď som sa musela otvoriť ľuďom. Som veľká samotárka aj vtedy, keď som obklopená ľuďmi. No vycítila som, že by som sa s tým celým mala konečne konfrontovať. Je pre mňa veľmi ťažké otvoriť sa tak, aby to príliš nebolelo. Som však vďačná, že som sa úplne neodizolovala.
Môžeš porovnať prácu na jednom a druhom albume?
Boli to odlišné projekty. Mám však pocit, že ide o dve strany jednej mince. Kým pri albume Waiting Room som sa sústredila na každý detail, album Carve je skôr o explozívnom hneve. Znie tak, akoby zo mňa zrazu vyleteli všetky nahromadené emócie.
Grunge je ženského rodu
Prepáč mi taký plytký prímer, no tvoje riffovanie a náboj mi dosť pripomenuli PJ Harvey. Počúvaš pri tvorbe vlastnej hudby aj iných hudobníkov a hudobníčky?
Zvyčajne ma začne hrozne otravovať, keď znova a znova počúvam to, na čom robím. Z neustáleho puntičkárskeho prerábania maličkostí ma priam bolia uši. Takže keď sa chcem prestať týrať sama sebou, púšťam si pri šoférovaní hudbu iných. Takto som si veľa fičala práve na spomínanej Polly Jean, ale aj kapele Nirvana či veciach od Jasona Molinu. Rada sa tiež vraciam ku krajanke Cat Power.
Je pre teba náročné nachádzať ženskosť v grunge?
To je zaujímavé, pretože keď sa zamýšľam nad grunge, napadne mi hlavne Courtney Love a jej kapela Hole. Alebo Sonic Youth, čo teda nie je úplne tento žáner, ale príliš z neho nevybočuje. Iste, ľúbim Kurta Cobaina alebo Alice in Chains, hoci svojou charizmou grungerky úplne zatienili. Jednoznačne si však myslím, že za ich chlapáctvom cítiť feminizmus. Tie najzásadnejšie deväťdesiatkové nahrávky mi prídu silné hlavne v emocionálnom náboji a expresivite citlivých, uvedomelých mužov.
V piesni Angle of Repose spievaš refrén „Who cares?“. Aj táto apatia mi pripadá skôr mužská ako ženská doména.
No, pravdou je, že I care. Inak ale asi neviem zhodnotiť, či je to tak. No nebudem sa sporiť, gender v mojom živote skutočne zohráva dôležitú úlohu. Reflektujem cezeň všetko hrozivé, čo sa deje vo svete.
Na akom mieste by si nebola schopná nahrávať ďalší album?
V mojej práci, pretože robím s deťmi. Nebolo by to možné preto, že by sa o ne musel niekto starať namiesto mňa. Za vhodnú na nahrávanie nepovažujem ani samotnú budovu špeciálnej škôlky… Ak by však bola niekoľko rokov opustená a ja by som sa do nej vracala, ok, možno by to šlo.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.