Modernizmus verzus ľudové tradície?
Článok je dostupný aj ako longread – v audio verzii
Hoci každý vie, že podľa princípu modernej demokracie má vládnuť ľud, vo sfére estetickej tvorivosti to vnímame akosi inak. Ľudová kultúra sa nám javí ako vec minulosti a kultúra moderná sa zdá byť tvorbou skúsených profesionálov, umelkýň, vzdelancov alebo výnimočných géniov, nie ľudu. Keďže ľavicový modernizmus sa postavil proti tradicionalizmu, dalo by sa predpokladať, že sa postavil tiež proti staromódnemu folklóru. Pre dnešného človeka môže byť teda ťažko pochopiteľné, že sa k ľudovej kultúre ostentatívne hlásili vedúce postavy avantgardy. Patril medzi ne aj vášnivý zástanca „nového umenia“ Karel Teige. Bol Teige tak nedôsledný vo svojej modernosti? Či my sme až príliš dôslední svojím typicky úzkym chápaním folklóru?
Pravdou je, že ľavica si dlho zachovávala odstup od ľudových tradícií. Aj keď sa romantici, ktorí sa zaujímali o folklór, hlásili bežne k ľavicovým kauzám, organizované socialistické hnutie druhej polovice dvadsiateho storočia vidieckym folklórom zväčša pohŕdalo. Nielen z hľadiska mestských socialistických intelektuálov, ale tiež z hľadiska mnohých robotníkov, novoprisťahovaných do priemyselných periférií miest, socializmus mal napomáhať prekonaniu konzervatívnej kultúry roľníckeho prostredia. Socializmus znamenal pre nich prístup ku vzdelaniu, straníckym časopisom a odborárskym knižniciam, teda k teoretickému chápaniu sveta a morálnemu odkazu vysokej literatúry.
Nie je to však celý príbeh. Bola to tiež doba, keď socialisti pod vplyvom Johna Ruskina a Williama Morrisa videli výrobný proces stredovekých umeleckých cechov a vidieckych remeselníkov a remeselníčok ako vzor budúceho, krajšieho a humánnejšieho systému práce. Bola to doba, keď ruskí „národníci“ vkladali podobnú nádej v roľnícku „obščinu“, a hoci len zriedkavo prejavili explicitný záujem o folklór, ich estetické vízie socialistickej budúcnosti sa v mnohom prekrývali s romantickou predstavou ľudovej komunity. Síce vtedy ešte nenastala doba, keď si severoamerickí komunisti obľúbili ľudové piesne baníkov, vandrákov, poľnohospodárov a kovbojov, ale radikálni odborári už rozšírili klasický repertoár európskych revolučných hymnických piesní o nové agitačné piesne zložené na základe populárnych a ľudových nápevov.
Aj vo svete moderného výtvarného umenia vidíme prejavy záujmu o ľudovú kultúru. Nejde len o známy folkloristický záujem umelcov ako Marc Chagall, ktorí pracovali s rozprávkovou estetikou blízkou magickému realizmu; ide tiež o predstaviteľov umeleckých smerov, ktoré hľadali najostrejší možný odklon od tradícií. Kazimir Malevič sa cestou k svojim jednofarebným štvorcom inšpiroval jednoduchosťou ľudových maľovaných ikon a obchodných vývesných štítov. V Československu čerpal z podobných zdrojov Josef Čapek, a na rozdiel od Maleviča o tom napísal celú knihu, Nejskromnější umění z roku 1920, v ktorej vzdal hold nevzdelaným maliarom a remeselníkom z ľudu, ktorých tvorba predstavovala „prostředník mezi věcmi denní spotřeby a člověkem“. Šlo mu nielen o humanistický súcit s jednoduchými ľuďmi, ale tiež o modernistickú výzvu na prekročenie hraníc umeleckých akadémií, galérií a časopisov, na hľadanie krásy každodennej funkčnosti.
Skromné proletárske umenie
Čapkova náklonnosť k ľudovému umeniu však nebola politicky programová. Programovosť pridali mladí revolucionári zo zväzu Devětsil. Predovšetkým Karel Teige reagoval priamo na Čapkovu výzvu, napríklad v článku Nové umění a lidová tvorba z roku 1921, kde píše, že „malá knížka Jos. Čapka o Nejskromnějším umění ukazuje nám, že lidové umění je stále živo“ a že v knihe „mimo výtvarně uměleckou krásu shledáváme krásu práce a obecné krásy světa“. Podľa vzoru ľudového umenia sa „nové umenie“, ktoré práve vznikalo, malo tiež vrátiť do „sveta“. Maliari mali začať maľovať „ne už jen pro umění, ale pro život“, básne mali byť básňami „svobodného a pospolitého života“, a keď pracujúci nasadia svojho ducha pri budovaní nového sveta, „budou moci býti opět lidovými umělci“.
Ak Čapek koncipoval umenie ako niečo, čo prepája ľudí s vecami, Teige ho situoval medzi prítomnosťou a budúcnosťou, t. j. medzi ľuďmi a ich víziami. V inom článku krátko predtým písal Teige, že umelecké dielo tvorí „predobraz“ nového sveta a že nový svet je budovaný z „túžby“ a zo „sna“. K tomu, aby umenie našlo túto stavebnú látku, mohlo čerpať zo zdrojov „primérních tvořivých sil“. Ako príklady Teige uvádza, popri detskej kresbe a „výtvarných projevech přírodních kmenů“, práve ľudové umenie. Hoci toto porovnanie nevzdelaných umelcov, tobôž prírodných kmeňov, s deťmi je krajne problematické, je tu zaujímavé, že Teige nevníma detskosť ako znak zaostalosti, ale naopak, ako dôkaz mladosti a aktuálnosti. Ľudové umenie nielenže preňho nestratilo hodnotu v modernom svete, ale získalo mimoriadny význam práve v čase rýchlej zmeny: keď umenie prežívalo „kritické mezisměrové a mezislohové interregnum“, ľudová tvorba ponúkala inšpiratívny opomenutý materiál.
Nové umenie, ktoré z tohto interregna vychádzalo, malo byť umením proletariátu. Teige však neoddeľoval proletárske umenie od umenia ľudového. Napriek tomu, že oponoval starým umeleckým smerom a starému spoločenskému poriadku, nehľadal nový sloh iba v negácii minulosti, ale vyhlásil, že ho máme hľadať „v lidu a davu“. Nové umenie malo vychádzať z kultúrnych prejavov už existujúcich v šťastnejších momentoch života pracujúcich, a keďže proletariát bol súčasťou ľudu, jeho umenie sa malo stať „novým uměním lidovým“.
Podobne ako širšia ľudová kultúra, kultúra proletárska sa vyznačovala kolektívnosťou, zrozumiteľnosťou a zábavnosťou. Mala byť tvorená v kolektívnom duchu, síce nie nutne ako kolektívne dielo, ale dielo vznikajúce vo víre skupinovej činnosti, a mala reflektovať spoločnú situáciu ľudí, ich biedu aj ich spoločné túžby a sny. Na to, aby takýto kolektívny prejav mohol vznikať, umenie malo byť prístupné širokým masám, a preto malo byť zábavné, malo človeka zaujímať nielen intelektuálne, ale aj citovo, a malo sa zbaviť estetických predsudkov proti tzv. nízkej kultúre.
Folklór nového sveta
Teigeho koncepcia proletárskeho umenia otvára veľa otázok, na ktoré Teige neposkytol jasnú odpoveď. Ako malo nové umenie byť prístupné masám, ktoré si už zvykli na staré estetické formy, ak malo byť zároveň avantgardou objavujúcou dovtedy neznáme formy? Ako malo rozvíjať populárne žánre, ktoré často obsahovali neprogresívne posolstvo, ak malo zároveň cielene prejavovať revolučnosť smerujúcu k spravodlivej beztriednej spoločnosti? Ako malo reflektovať zhubnosť moderného kapitalizmu (čo viedlo k fascinácii primitivizmom a predpriemyselnou spoločnosťou), a zároveň reflektovať energiu novovznikajúcich životných foriem veľkomestského davu (čo viedlo k nastupujúcej fascinácii technológiou a vedou)? Teige neposkytol detailného sprievodcu s jasnými inštrukciami, ale artikuloval výzvu na novú tvorbu. Umelec, ktorý sa pridal k projektu nového umenia, mohol hľadať svoju vlastnú syntézu, v ktorej okrem radikálne nových foriem nemali chýbať ani elementy populárnej kultúry, hoci rozvinuté a prepracované do novej podoby.
Stojí však za pozornosť, že z okolia modernizmu vzišla celkom inovatívna koncepcia ľudovej kultúry. A Teige si bol vedomý polemického rozmeru svojho modernistického prístupu k ľudovosti. Takto uvádza článok Nové umění a lidová tvorba:
„Lidové umění? Ach ano, naše nádherné národní kroje (…) nejvlastnější výtěžek výtvarné práce československého lidu! Jaká pastva očí, když vlají národní a slovanské prapory (…). Za výkladní skříní pražského velkoobchodu s nábytkem vidíme zařízení ložnice ‚moderně praktické‘ façony a kde se vzal, tu se vzal, z pod římsy na skříni, na pelesti lůžka a opěradle židle směje se na nás slovácký výšivkový ornament! Tam až vede moda a vlastenčící, zcela protiumělecká horečka! Vskutku svérázová manie znechutila mnoha lidem zdobu našich krojů.“
Avšak práve vtedy, v dobe, keď bola ľudová tvorba nadužívaná a zneužívaná, bola veľmi potrebná. Bola potrebná v inej podobe. Bola tu potreba niečoho, čo by reflektovalo novú podobu ľudu, ľud v podobe proletariátu.
Ľudová kultúra proletariátu sa predstavovala na novej priestorovej rovine. Nepatrila podľa Teigeho ani miestnemu spoločenstvu, ani národu, ale celému svetu. Mala byť internacionálna a predstaviť „úplní repertoár života na glóbu.“ Prejavila sa v nových žánroch. Teige v článku Nové umění proletářské spomína napríklad spev z revolučných barikád a letákové karikatúry reflektujúce ducha prevratných okamihov triedy, ale oveľa väčšiu pozornosť venuje ľahšiemu umeleckému prejavu, ktorým robotníci dennodenne a dlhé roky žijú – westernom a verneovkám, cirkusu a varieté. Tu vidíme tú radosť zo života, tie dobrodružné túžby a sny, ktoré majú tvoriť látku novobudovaného sveta.
Sú to „proskribované“ žánre zo spodku vtedajšej kultúrnej hierarchie. Avšak na rozdiel od staršej ľudovej kultúry, kultúra proletariátu nemala ostať naspodku. Vďaka revolúcii „bude lidové umění uměním vládnoucím“. Nešlo zrejme o to, že by všetci po revolúcii mali napodobniť dovtedajší vkus robotníkov – v inom texte, ktorý mal vyjadriť kolektívnu pozíciu zväzu Devětsil, sa tvrdí, že proletárska kultúra bude len prechodná, lebo úlohou proletariátu je budovať beztriednu spoločnosť. Konkrétny slohový prejav sa časom nutne zmení, ale vidíme tu širšiu výzvu na to, aby sa prostriedky estetického prejavu rozšírili, aby sa krása v každodennom živote aj vo veľkom spoločnom budovaní (Teige uvádza príklad gotickej katedrály ako precedens kolektívneho úsilia) stala poprednou otázkou nového dňa.
Koniec avantgardnej ľudovosti?
Aj keď zväz Devětsil po krátkom čase rezignoval na propagáciu vyložene proletárskeho umenia a hlásil sa k poetizmu ako triedne menej špecifickému princípu tvorby, aj v nasledujúcom období je vidieť kontinuitu s programom ľudovosti v podobe, ako ho Teige načrtol vo svojich raných textoch. Jiří Wolker zväz opustil a naďalej sa usiloval o lyrické zachytenie biedy a nádeje robotníkov. Iní, ktorí zostali členmi a priaznivcami Devětsilu, rozvíjali ďalšie dimenzie ľudovosti. Jaroslav Seifert pokračoval ospevovaním každodennej krásy veľkomesta. Jan Werich a Jiří Voskovec vzali smrteľne vážne Teigeho princíp, že umenie má zabaviť davy, a nejedna z ich piesní (s nápevmi od Jaroslava Ježka) doslova zľudovela. Vítězslav Nezval si obľúbil populárne žánre a písal romantické rozprávky, sentimentálne divadelné hry a čierne romány. Bedřich Václavek popri práci literárneho teoretika avantgardy študoval folkloristiku a publikoval priekopnícke analýzy moderného a mestského folklóru. Teige sám venoval niekoľko ďalších publikácií cirkusu a klaunom.
Táto koncepcia ľudovosti – ľudovosť, ktorá pochádza z okraja národného záujmu a irituje dôstojnú klasickú estetiku – sa následne vytratila jednak z hlavného prúdu modernistického myslenia, a jednak z mnohých diskusií o význame folklóru. Prežívala zasa na okraji kultúry. Možno čaká na nové slohové interregnum, aby sa navrátila.
Autor je antropológ a filozof
Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
