Pavel Zajíc sa so svojimi básňami pripája ku spoločensko-kritickému prúdu súčasnej českej poézie. Nejde pritom o prvoplánové agitky, ku ktorým má takáto tvorba tendenciu skĺznuť, len aby autor mohol komunikovať svoj názor na úkor umeleckého účinku. Zajíc si nestanovil pevne oddelené okruhy spoločenského diania, ktoré by následne mechanicky glosoval básnickým jazykom. Autorovým cieľom nie je poukazovať na „neduhy spoločnosti“, ale priamo podrývať rôzne formy systému a mentalitu tých, ktorí ho aktívne a pasívne udržiavajú.
Na Zajícovej poézii je z hľadiska vzťahu ku spoločenskej realite najzaujímavejšia jej atmosféra. Hoci básne majú ambíciu vypovedať o spoločnosti, nie sú časovo ukotvené, atmosféra dystopickej budúcnosti sa v nich prekrýva so súčasnými reáliami a častým motívom bližšie nepomenovanej vojny. Spoločnosť v Zajícových textoch je priestorom poriadku, systému a usporiadania. Nejde pritom len o politický systém, poriadok sa tu odráža napríklad v zobrazení korporátnej politiky a správania, ideologických systémov, ale aj usporiadania domácnosti a osobných vzťahov.
Zajíc vytvára z peňazí univerzálny zástupný symbol. Robí z nich veličinu, ktorá je základnou motiváciou ľudského konania a fungovania spoločnosti. S dištancom sugeruje rozpad systému cez lyrický subjekt neoddeliteľne preniknutý jazykom a spôsobmi, rituálmi, prebratými najmä z registra korporátov, marketingu, reklamy či byrokracie. To napokon ohlasuje už motto zbierky – príhovor, ktorý svojím strohým, repetitívnym jazykom pripomína iniciačný obrad neznámeho spoločenstva. Človek, subjekt, ktorý doň vstupuje, sa mu podriaďuje výmenou za isté výhody: „díky ranému propojení / vašich úspor / a schopnosti uchopit / zodpovědnost pevně do našich rukou / díky tomu jste dnes opravdu / chráněni / v našich rukou / rodina, cestování, přátelé, zdraví / v našich rukou / chráněni“.
Stotožnenie sa jedinca s poriadkom až do miery nekritického osvojenia si jeho spôsobov, ktoré prerastú do otupenosti voči vybočeniu, Zajíc zobrazuje najmä v súvislosti s firemným prostredím, nadnárodnými spoločnosťami či skrátka v pracovnom prostredí. Šablóny ich fungovania a príslušnú mentalitu vytvárajú aj z obyčajného ľudského života kariéru, ktorá sa pod spoločenským (a v konečnom dôsledku aj vnútorne osvojeným) tlakom musí za každú cenu rozvíjať: „Až poté jsme se dozvědeli o dokumentárním přístupu k složitým / lidským situácím… proto… pokud si i ty pamatuješ nějaký důležitý rozhovor, který / by se tohoto tématu týkal, neboj se nám ho poslat. / Dělal bych to na tvém místě stejně, radím ti dobře. / Tyto kroky vedou k dokonalosti, bohatství, autu, domu a slávě. / Analyzuj a budeš šťasten.“ – nabáda báseň referát. Podobnú redukciu ľudskej existencie signalizuje napríklad báseň cv 2. Ľudský život v nej určujú pracovné skúsenosti a kladné vlastnosti, nielen správne prezentované, ale nafúknuté do absurdnej miery. Jedinec svojím altruizmom negatívne zasahuje iných ľudí: „Rád pomáhám ostatním, za svou práci nedostávám / plat, zajímá mě pokrok. / Během měsíce jsem se naučil všechny činnosti běžných dělníků, montérů, údržbářů a mistrů. / Nevadí mi pracovat rukama, práce mě baví, znám / svoji i vaši budoucnost. / Jsem lepší než vy.“
Autor taktiež ironizuje striktné kvantifikačné metódy, ktoré redukujú javy na čísla, a to opäť v absurdných rozmeroch: „výskyt šakalů překročil povolenou normu, se svolením field / managera se zítra pokusme vypálit detekovaný / lužní les.“ (báseň les). Tieto vzorce správania sa prenášajú aj do rodinného, či až intímneho života. Napríklad v básni přistoupení k řízení je rozvod ako riešenie partnerského konfliktu nazvaný „řízením“ (konaním), a napriek prvej osobe rozprávania ho autor opisuje jazykom s rázom vyprázdnenej oficiality. Naviac je tento konflikt namiesto vnútorných pohnútok vysvetľovaný skôr cez vonkajšie vplyvy ako sú rodičia či susedia. V tej podobe Zajícovej poézie, ktorú možno nazvať nepoetickou, autor oddeľuje roviny pozitívne ladeného „biznis jazyka“ od roviny sterilného byrokratického jazyka štátnej správy.
Hoci Zajícova poézia pôsobí niekedy kriticky na úkor umeleckej funkcie (báseň chlap) či samoúčelne (báseň vstup), v zásade neobetuje svoj vyhranený štýl prvoplánovej kritike a ironizovaniu stavu sveta. Autor stiera hranice medzi ironickým a „úprimným“ náhľadom na svet; okrem iných textov aj v básni masakr v Beninu. V ňom sa ironický opis marginality a exotickosti africkej krajiny posúva do menej ironickej, no o to silnejšej modality: „2. září si balíme věci, překračujeme hranice, / běžíme vstříc vybydlení dalších kontinentů, / neseme erb. / Kapitalismus in natura. / Konto svítí, láska plyne.“ Stieranie týchto hraníc nie je nijaký defekt, skôr prirodzene zvolená stratégia, ktorá zrkadlí určité ľudské reakcie – od výsmechu, ktorým sa subjekt dištancuje a obraňuje, aby si zachoval tvár, k postupnému zvážneniu, obetovaniu svojej tváre pre autentickú výpoveď. Pre Zajíca je irónia nepochybne súčasťou prvého kontaktu s pozorovaným svetom a je logická vzhľadom na hyperbolizáciu a absurditu, ktorou vypovedá o svojom postoji k svetu. Tento princíp možno pozorovať skoro v každom texte zbierky, je však dostatočne subtílny a funkčný na to, aby sa z neho nestalo mechanické opakovanie šablóny.
Možno povedať, že viac ako kritikou je Zajícova zbierka umeleckým, občas komentovaným záznamom sveta a najmä úzko ohraničenej časti strednej triedy jeho vlastnej generácie. V autorovom podaní ide o bezhlavo kariéristickú vrstvu ľudí, ktorá otvorene deklaruje svoju progresívnosť, no zároveň sa utápa v ustrnutom a stereotypnom životnom štýle. Ako píše v básni zjevení svatého Jeronýma, 16:30–0:00: „Je nás více, než si myslíte. / Prozatím nebudeme měnit / nic.“ Zajíc teda oveľa viac ako na rôzne javy a mentalitu v spoločnosti naráža na neschopnosť ľudí vymaniť sa zo zabehnutého a pohodlného poriadku. U patetickejšieho autora by možno prevážila ako jediné východisko z apatie a marazmu poézia. Zajíc však neváha ironizovať aj ju, resp. jej šablónovité, arbitrárne a eskapistické podoby, ktoré sú v jeho poňatí len ďalšou formou ustáleného, nespochybniteľného poriadku. Napokon, Zajícova poézia neburcuje do žiadneho prevratu, triedneho boja, revolúcie či priamej akcie, ani si nenárokuje spasiteľský status. Predsa však naznačuje, že autorovi sú sympatickejšie činy než slová, ku ktorým zaujíma viditeľne rezervovaný postoj.
Pavel Zajíc: Peníze. Brno: Větrné mlýny, 2018
Autor je literárny vedec a kritik.
