Kniha Tomáša Forróa Donbas: Svadobný apartmán v hoteli Vojna, je nepochybne jednou z najdôležitejších publikácií o ukrajinskom konflikte nielen v slovenskom, ale aj svetovom kontexte (ak sa ešte nepracuje na preklade, malo by sa s tým začať). V rokoch 2016 až 2018 Forró trávil čas na oboch stranách bojovej línie na Ukrajine – v Kyjeve, Mariupole, Donecku či Luhansku – diskutoval s miestnym obyvateľstvom, politikmi, aktivistami a aktivistkami, novinármi či novinárkami a, samozrejme, bojovníkmi – či už domácimi, alebo zahraničnými. Výsledkom je plastický obraz ukrajinského konfliktu, ktorý na jednej strane mnoho vecí objasňuje, na druhej strane mnohé viac komplikuje.
Jedna z vecí, ktoré kniha objasňuje bez akýchkoľvek pochybností, je skutočnosť ruského angažovania sa v ukrajinskej vojne. Pravda, dnes je už zjavné, že Rusko separatistom na východe Ukrajiny poskytovalo a poskytuje oveľa viac než len „morálnu“ podporu, no je užitočné mať toto všestranne a nepriestrelne zdokumentované. (Ja som ešte v roku 2014 bol, na svoju hanbu, skôr skeptický, ale Forró vo svojej knihe dôkladne vyvedie skeptikov a skeptičky z omylu.)
Množstvo vecí sa však s prehĺbením vhľadu komplikuje. Po viacerých pobytoch na oboch stranách frontovej línie Forró konštatuje: „Nebadane som stratil mentálny kompas ukazujúci, ktorá zo strán je obeťou konfliktu. Obe sú plné horlivých, zomierajúcich vojakov a zúfalých civilov. Obe, zdá sa, upadajú čoraz hlbšie“ (s. 246). Nejde o to, že by Forró videl morálnu ekvivalenciu medzi oboma stranami konfliktu (nech ich už v tej spleti oficiálnych armád, neoficiálnych milícií, žoldnierov, „turistov“ a nadšencov definujeme akokoľvek) – je jasné, ktorá zo strán je agresorom. Rovnako je jasné, že úmysly Putinovho režimu s Donbasom – Forró uvažuje, že cieľom by mohlo byť vytvorenie „zamrznutého“ konfliktu po vzore Abcházska či Podnesterska, ktorý by bol následne využívaný ako páka na ukrajinské vlády – nie sú dobré. Avšak strávením času s ľuďmi na oboch stranách konfliktu a spriatelením sa s niektorými z nich, dospel postupne k tomu, že im všetkým ide len o šťastný život, aj keď len veľmi nejasne definovaný či chápaný. Forró akoby chcel nájsť pod nánosmi mytológie a propagandy rozumné požiadavky a očakávania, ktoré môžu v budúcnosti vytvoriť základ pre mierovú dohodu.
Z podstaty hybridnej vojny však vyplýva, že takéto jednoduché riešenia nemôžu byť k dispozícii.
Hybridná vojna
Slávna Clausewitzova téza vraví, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Teda, tá klasická, „lineárna“ vojna. Táto téza stojí na viacerých predpokladoch, ktoré v prípade hybridnej vojny neplatia. Centrálnym predpokladom je, že na oboch stranách konfliktu stoja politickí aktéri s jasne definovanými požiadavkami a cieľmi. Tieto sa majú dosiahnuť v rámci vojnovej politiky, ktorá nastupuje po zlyhaní politiky mierovej. V hybridnej vojne vzniká prvá nejasnosť práve ohľadom týchto požiadaviek a cieľov. Nie je vlastne úplne jasné, čo je cieľom ruského živenia ukrajinskej vojny. Separatisti samozrejme mali konkrétne ciele – od nezávislosti smerom k pripojeniu k Rusku – avšak Forró ukazuje, ako politici, ktorí príliš ideologicky verili v tieto ciele, boli postupne Ruskom odstavovaní od moci – a niekedy aj fyzicky likvidovaní – a na ich miesto nastupovali, takpovediac, údržbári. Forró tak napríklad opisuje atentát na separatistického vodcu Alexandra Zacharčenka a jeho nahradenie Denisom Pušilinom, ktorý je „bez chrbtovej kosti a úplne závislý od Moskvy“ (s. 301). Podľa Forróa je to súčasť „Putinovho plánu, aby Donbas zostal autonómnou súčasťou Ukrajiny, a teda trójskym koňom ruského vplyvu“ (s. 300). „Výsledkom by bol oslabený, destabilizovaný štát čeliaci neustálej hrozbe, že zamrznutý konflikt na východe sa môže z vôle Kremľa kedykoľvek znova rozhorieť. Takéto existenčné problémy by navyše Ukrajinu zásadne oddialili od integrácie do európskych a severoatlantických štruktúr“ (s. 138 – 9).
Hybridná vojna sa tiež viaže s využívaním neregulárnych bojových jednotiek, žoldnierov, dobrovoľníkov. Okrem separatistických jednotiek sú na ukrajinskej strane takýmito neregulárnymi jednotkami napr. pluk Azov, ktorý zohral dôležitú rolu pri obrane Ukrajiny na začiatku vojny. Dnes je postupne integrovaný v ukrajinskej armáde. Čo sa týka žoldnierov, resp. dobrovoľníkov, Forróova kniha je orientovaná v prvých dvoch kapitolách okolo takýchto nadšencov na oboch stranách: Gruzínec Mamuka, ktorý ako mladý bojoval v deväťdesiatych rokoch v abcházskej vojne, „na Ukrajine vidí viac ako len ďalšie dejstvo boja proti ruskej armáde a jej miestnym spojencom“ (s. 17); Česi Jura a Kaukaz, nostalgickí za obdobím socializmu, zas bojujú za Rusko na separatistickej strane.
Obdobie medzi májom 2014 a februárom 2015 Forró opisuje ako „konvenčný konflikt, ktorý nahradil doterajšie izolované, hybridné bojové aktivity“ (s. 105). Išlo o obdobie intenzívnych bojov o Debaľcevské letisko, Ilovajsk či Savur-Mohylu. V tejto fáze dochádzalo k raketovým útokom aj priamo z územia Ruska (s. 109), ktoré mohla mať na svedomí aj regulárna ruská armáda.
Avšak aj v tejto aktívnej fáze vojny išlo skôr o to, aby sa konflikt zamrazil a ukrajinskej armáde sa zamedzila možnosť znovu získať separatistické regióny. Prímeria z Minska mali zrejme za cieľ práve takéto zmrazenie. Pokiaľ sa aktérom zodpovedným za útoky darí ostať v skrytosti, a podstata konfliktu ostane diplomaticky neriešiteľná, je v podstate jedno, či išlo v oných prípadoch o delostrelectvo regulárnej ruskej armády, alebo nie.
V konečnom dôsledku tak hybridná vojna nespočíva len vo využívaní neregulárnych bojových jednotiek, ale v ich využívaní špecifickým spôsobom: ide o to, regulovať partikulárne záujmy týchto neštátnych aktérov. Musí sa javiť – aj bojovníkom samým –, že konajú na základe vlastných motivácií, sledujú vlastné ciele. Bojové pole sa musí stať priestorom, kam môžu projektovať svoje ambície a fantázie bez toho, aby ich dokázali v konečnom dôsledku realizovať.
Príklad z Kaukazu
Dá sa to v istom smere demonštrovať na abcházskej vojne v rokoch 1992 až 1993, o ktorej Forró na začiatku diskutuje a označuje ju za jednu z prvých hybridných vojen. Abcházska vojna sa však nejaví ako niečo, čo Rusi „zosnovali“, skôr ako niečo, čo sa pokúšali spravovať, dlho viac neúspešne ako úspešne.
Etnický konflikt nebol Abcházsku nikdy cudzí, ale bol držaný na uzde v sovietskom systéme, v rámci ktorého malo Abcházsko relatívnu autonómiu a etnické kvóty zabezpečovali prevahu Abcházcov v samosprávnych orgánoch. Po rozpade ZSSR sa tieto etnické kvóty pochopiteľne stali predmetom sporu, keďže etnicky mali väčšinu v Abcházsku Gruzínci a tí vnímali kvóty ako nespravodlivé. Abcházci tu zas rovnako pochopiteľne anticipovali ohrozenie svojej autonómie, ako zavŕšenie dekád nespravodlivého gruzínskeho prisťahovalectva. Toto pnutie bolo zosilnené práve nastupujúcim kapitalizmom: prístup k voleným funkciám totiž (a na Kaukaze viac ako u nás v deväťdesiatych rokoch) znamenal kontrolu nad privatizáciou a takpovediac zabezpečoval podiel na lupe. Napätie eskalovalo do ozbrojeného konfliktu v auguste 1992, keď gruzínska armáda začala podnikať plieniteľské výpravy do Abcházska. Ako píše Forró, „mnohí analytici sú presvedčení, že rabovanie bolo hlavným cieľom celého útoku od samého začiatku“ (s. 54).
Abcházci boli v prvej fáze porazení. Potom prišli na pomoc severokaukazania – najmä Čečeni – združení v organizácii Konfederácia kaukazských horských národov, ktorú Forró nazýva „tajuplnou“ (s. 67). Veľa tajuplného však podľa mňa na nej nebolo.
Jedným z ideových otcov Konfederácie bol Musa Šanib, centrálna postava v skvelej analýze postkomunistickej transformácie na Kaukaze – v knihe Bourdieu’s Secret Admirer in the Caucasus od Georgija Derluguiana. Vyvolávajúc ducha Šámilovho imamátu z polovice devätnásteho storočia, keď sa severokaukazské kmene spojili proti ruskej invázii, ultimátnym cieľom Konfederácie bolo aj v tomto prípade oslobodenie severného Kaukazu spod ruskej nadvlády. Chaotický rozpad ZSSR ponúkal novú príležitosť na dosiahnutie cieľa.
Abcházsko tak predstavovalo pre Konfederáciu priestor na otestovanie svojej vojenskej sily. Zároveň bola solidarita s abcházskymi „horalmi“ proti „údolným“ Gruzíncom prirodzená, a gruzínske rabovanie pôsobilo na severokaukazanov veľmi emocionálne. Moskva sa snažila túto situáciu nejako regulovať – pravda, lepšie bolo, keď separatisti operovali v Gruzínsku, než keby pôsobili v Rusku, a preto poskytovala horalom materiálnu podporu – ale, ako píše Derluguian, „v čase cválajúcej hyperinflácie, hrozby priemyselnej a infraštruktúrnej paralýzy a chaotických konfrontácií v ruskom parlamente, nedokázal ani Jeľcin ani nikto iný plánovať dlhšie než na pár dní dopredu“. To sa ukázalo už v roku 1994, keď bojovníci ako Šámil Basajev, ktorí nadobudli skúsenosti v abcházskej vojne, viedli Čečensko v boji za nezávislosť. Rusi dokázali situáciu skonsolidovať až po roku 2001, pričom skrotenie čečenského odporu prebiehalo paralelne s mocenskou stabilizáciou v Rusku a upevnením moci Putinovho režimu.
Nešlo teda o hybridnú vojnu, v ktorej by Moskva z pozadia riadila separatistov; v skutočnosti miera kontroly v bezprostredných porozpadových rokoch, s chaotickým a často drastickým nástupom kapitalizmu, bola veľmi nízka. Vďaka takejto dezintegrácii sa Kaukaz stal priestorom, v ktorom si obrovské množstvo aktérov začalo projektovať svoje ambície (Derluguian sa napríklad podrobnejšie venuje separatistickým ambíciám stotisícového národa Balkarcov), ktoré sa v realite ad hoc raz spájali, inokedy stáli proti sebe. To, čo sa nazýva hybridná vojna, podľa všetkého vyžaduje práve takýto priestor dezintegrácie.
Poučenia pre Ukrajinu
Forró napája prípad abcházskeho separatizmu na konflikt na Ukrajine cez motív ruského pôsobenia v pozadí. Toto je však skresľujúce: už len preto, že Rusko na začiatku deväťdesiatych rokov – kde sa politické spory riešili ostreľovaním parlamentu tankami – nie je tým oveľa konsolidovanejším a akcieschopnejším Ruskom z roku 2014. Ako ukazuje Derluguian, dôležitejšia než nitky v pozadí je analýza miestnych sociálnych sietí, kamarátskych vzťahov, atď. Na tejto úrovni nachádza zmes rôznych, často protichodných, ale väčšinou úprimných motivácií. Aktivizovanie existujúcich sociálnych sietí v rámci postkomunistickej transformácie a nástupu kapitalizmu poznáme aj z našej skúsenosti deväťdesiatych rokov – no u nás proti čistému oportunizmu vždy pôsobil moment geopolitickej orientácie: potreba prináležitosti k Západu, členstvo v Európskej únii. Na Kaukaze takáto geopolitická orientácia chýbala a miesto nej pôsobila nacionalistická imaginácia.
No aj keď toto samotné premostenie, ako ho formuluje Forró, nie je úplne šťastné, na Ukrajine samotnej Forró skúma presne tie veci, ktoré treba: vzťahy medzi ľuďmi, ich jednotlivé perspektívy, motivácie, predstavy, presvedčenia. Snaží sa zachytiť, akým spôsobom sa tieto preskupujú až do momentu, keď zo situácie vznikne ozbrojený konflikt. Áno, je tu Putinov režim, schopný postupovať dnes už oveľa koordinovanejšie, no zároveň na Ukrajine Forró nachádza aj ďalšie vyššie spomínané ingrediencie: nejasnú geopolitickú orientáciu; slabý štát, neschopný zabezpečovať ľuďom právo na dôstojný život; slabú centrálnu moc, ktorá nedokáže držať na uzde miestnych oligarchov, víťazov postkomunistickej transformácie. V dôsledku toho cítia ľudia nízku prináležitosť vôbec k predstave Ukrajiny: „Pri zdanlivo jednoduchej otázke, kým sa cítia byť, sú ľudia na Donbase často v pomykove. Najčastejšou odpoveďou býva napokon ‚Donečan‘, ‚Luhančan‘, ‚som z Donbasu‘ a staršie osoby neraz dodávajú, že sa naďalej cítia byť ‚sovietskymi ľuďmi‘“ (s. 44). Mimo separatistických regiónov tak niečo ako ukrajinské národné povedomie – opäť v istých paralelách s Kaukazom – vzniká paradoxne až po roku 2014, keď sa môžu vymedzovať voči ruskému nepriateľovi: „Národne ľahostajní Ukrajinci lavírujúci medzi etnickými, kultúrnymi či lokálnymi identitami pomaly začínajú chápať, že ich občiansky preukaz je viac než len byrokratická formalita“ (s. 247).
A k tomu všetkému prirátajme všadeprítomný, bezprostredne po revolúcii nevyhnutný chaos. Putinov tlak na Janukovyča v roku 2013, aby ustúpil od asociačnej dohody medzi Ukrajinou a EÚ, bol posledným momentom politiky realizovanej štandardnými, diplomatickými prostriedkami. Janukovyčov ústup sa stretol s revolučným odporom. Masové protesty, ktoré vyvrcholili masakrom 20. februára 2014, ako aj následný Janukovyčov útek, vytvorili v konečnom dôsledku určité vákuum, v ktorom sa rozhodli chytiť príležitostí oligarchovia, nacionalisti, ľudia nostalgickí za socializmom, ale aj rôzni kriminálnici, a dokázali so sebou na chvíľu strhnúť aj inak apatické masy. Putinov režim – dnes už stabilizovaný a poučený z minulosti na Kaukaze – situáciu na Donbase v podstate reguloval. Nedá sa povedať, a z Forróovho reportovania to ani nevyplýva, že by konflikt v Donbase priamo vyvolal, jednoznačne ho však následne udržiaval, posúval tam či onam podľa potreby, keď sa situácia vyvíjala smerom, ktorý Moskva nepovažovala za prospešný. „Prospešnosť“ sa pritom určovala operatívne.
Jedným z nástrojov regulácie je samozrejme aj propaganda. Forró odkazuje napríklad na výskum Haliny Jančenko, ktorá je presvedčená, že nedôvera k ukrajinskej vláde bola na Donbase vyvolaná umelo „v rámci sofistikovanej politickej a mediálnej kampane“ (s. 275). „Keď potom v niekoľkých dedinách vypli vysielanie ruských televízií a rádií, výsledok sa dostavil už po pár týždňoch. Obyvatelia týchto dedín nemali inú možnosť ako sledovať ukrajinské stanice, a zároveň s tým začali výrazne meniť svoje názory. Výskumníci zrazu zaznamenali prudký vzrast dôvery v ukrajinskú administratívu a inštitúcie“ (s. 276).
EÚ, naopak, pristupovala k Ukrajine vždy v podstate priamočiaro: predniesla kritériá, ktorých splnenie bolo potrebné pre čoraz hlbšiu integráciu, a od ukrajinských vládnych garnitúr čakala, že ich budú spĺňať. Tieto garnitúry však boli vždy fakticky slabé. Putin mal tiež nejaké predstavy o Euroázijskej hospodárskej únii na vyváženie EÚ, ale keď toto nevyšlo, začal flexibilne pracovať s tým, čo bolo k dispozícii. Propaganda a operácie Kremľa sa plynulo napájali na sny a túžby rôznych vrstiev miestneho obyvateľstva.
Jedným z leitmotívov Forróovej knihy je kritika neschopnosti ukrajinskej vlády získavať „srdcia a mysle“ obyvateľov Donbasu. Poukazuje pritom napríklad na ojedinelé vojenské útoky ukrajinskej armády – frustrovanej zo „zrady“ donbaského obyvateľstva –, ktoré sú zjavne len snahou „sužovať civilné obyvateľstvo protivníka“ (s. 195), teda terorizmom. V konečnom dôsledku sa však v hybridnej vojne dá uspieť len tak, že sa odstránia podmienky, ktoré ju umožňujú – a to na oboch stranách frontovej línie. Ale je v podstate triviálne povedať, že kľúčovou je existencia funkčného štátu zabezpečujúceho dobré životné podmienky svojim občanom, či dôveryhodná vláda, pri ktorej nie sú podozrenia, že sa len podriaďuje vôli oligarchov.
EÚ však mohla urobiť viac pre to, aby Ukrajinu geopoliticky ukotvila, a to tak, aby sa EÚ v mysliach bežných Ukrajincov stala niečím, čo vnímajú ako v reálnom čase dosiahnuteľné, niečo, o čo sa oplatí bojovať. EÚ ale nefunguje pre Ukrajinu ako „integračná kotva“, akou kedysi bola pre iné postkomunistické krajiny. Otázne je, či je EÚ takéhoto prístupu schopná pri vlastných odstredivých dezintegračných pnutiach a vlastných problémoch s nacionalizmom a či sa vôbec dokáže dnes úprimne stotožniť s obrazom, ktorý o nej majú nielen radoví účastníci a účastníčky Majdanu, ale aj proeurópska časť obyvateľstva Bosny, Srbska, Macedónska, a podobne. No zdá sa, že kým si EÚ vyjasní svoju pozíciu, ruský prístup k Donbasu – aspoň pri súčasnom režime – bude skôr spĺňať neskoršiu Deleuzovu a Guattariho formuláciu, v ktorej sa Clausewitzova téza obracia: politika ako pokračovanie vojny inými prostriedkami. Udržiavanie rozvoľneného, neusporiadaného politického priestoru.
Reportérska práca
Forróova kniha však nie je len materiálom pre úvahy o hybridnej vojne. Poskytuje oveľa viac: vhľad do ukrajinskej kultúry a, napríklad, jej detinských mužov gniavených alkoholizmom; príbehy neuveriteľne vytrvalých slobodných matiek snažiacich sa uživiť svoje deti; vykreslenie strastí utečencov, ktorí sa zrazu nikde necítia ako doma; či skúmanie toho, ako uvažujú západní obdivovatelia totalitných režimov. Všetky tieto príbehy a reportáže fungujú tak dobre aj vďaka Forróovej empatii a úprimnej snahe pochopiť ľudí, s ktorými sa stretáva.
Napokon kniha podáva aj strhujúci vhľad do novinárskej práce a jej rizík. Nie som si istý, kde sa „odvaha“ mení na „šialenstvo“, no na rozdiel od reportérov a reportérok nemusím riziká prakticky posudzovať. Obzvlášť drsná je konfrontácia s Berkutom na blokposte v dedine Snižne, zachytená na stranách 218 až 225. Stačí si spomenúť napríklad na Marie Colvin, aby sme vedeli, že v reportérskom povolaní ide v takých situáciách reálne o život. Aj za to, že Forró je ochotný tieto riziká podstupovať, aby sa priblížil k pravde, mu patrí vďaka a uznanie.
Forró, Tomáš: Donbas. 1. vyd. Bratislava : N Press, 2019. 340 s. ISBN 978-80-99925-00-8.
Autor je filozof
