„Ako“ je svorníkom teórie a praxe. K Manifestu socialistického hnutí

Množstvo negatívnych a pozitívnych textov – alebo kritík a programov, ak chceme – je v ľavicovom písaní notoricky asymetrické. A zatiaľ čo porozumenie stavu, ktorý chceme zmeniť, je nevyhnutným predpokladom formulácie nášho ako, ostať len pri analýze kapitalizmu a polemike s ním fakticky znamená večný odklad jeho prekonania v duchu známeho Bernsteinovho výroku: „Hnutie je všetkým, cieľ nie je ničím“. Navzdory výhradám, ktoré je voči Manifestu socialistického hnutí možné a potrebné vzniesť, sa v prvom rade žiada ho oceniť a privítať. Pokúsiť sa o systematickú odpoveď na otázku politického postupu ľavice a predložiť ju verejnej kritike, si totiž nárokuje omnoho viac odvahy než zavše rutinné vymedzovanie sa voči systému, ktoré nemá nijakú politickú hodnotu ani teoreticky, ani prakticky, ale blaží morálne.

Východisková otázka pre reflexiu „cieľov a stratégií socialistov v dvadsiatom prvom storočí“, ako znie podtitul manifestu, by pokojne mohla znieť tak, či tento žáner zodpovedá dobe, ktorej sa venuje a ktorú chce osloviť. Nebude prekvapením, ak v diskusii, ktorá sa okolo knihy (dúfajme) rozprúdi, bude odmietnutý už tento manifestačný rámec, a práve preto je namieste sa ho zastať. Téza, že „doba manifestov už uplynula“, prípadne obdobná postmoderná povedačka, môže znieť páčivo, pravdaže len za cenu neporozumenia žánru, našej súčasnosti a ich funkčnej previazanosti. Je to práve množstvo informácií, politická dezorientácia a sociálna atomizácia (a toto slovo neváhajme podčiarknuť: nie fragmentarizácia, nie polarizácia, ale atomizácia), ktoré spoločne vytvárajú podmienky po manifestoch vyslovene volajúce. Práve tento žáner totiž interpretuje a pomenúva situáciu, v ktorej sa nachádzame, vďaka čomu pomáha sa v nej zorientovať a poukazuje na východisko z nej, čím mobilizuje ku kolektívnej akcii. Isteže, aj manifest – ako akákoľvek iná literárna forma – môže byť paškvilom, jeho ideálny model však na autora kladie ešte zvláštny nárok, ktorým je myšlienková konzistentnosť, logické spracovanie východísk do adekvátnych záverov. Ak navyše manifest nechce byť len stanoviskom, ale má pre svoje ciele aj agitovať, musí byť napísaný prístupným jazykom. Až pri zohľadnení všetkých týchto požiadaviek sa ukazuje, akým náročným žánrom vlastne manifest je, ak má byť pripravený poctivo a pôsobiť na svoje čitateľstvo účinne. Tento žáner je reakciou na potrebu doby, ktorá je dnes v nezanedbateľnej časti spoločnosti „frustrujúco uspokojovaná“ záplavou fám, porozumieť dianiu okolo nás: jednotlivé konšpirácie síce dokážu – s akokoľvek krívajúcou logikou – vysvetľovať jednotlivé sociálne javy, nijak však nemôžu podať ucelený a bezrozporný výklad skutočnosti, tobôž viesť k pozitívnej, zjednocujúcej politickej akcii. Starostlivo pripravený manifest tieto potenciály však má – napĺňa ich ale aj vo svojej najnovšej socialistickej konkretizácii?

Ako uvádza jeho autor Michal Hauser, Manifest socialistického hnutí je inšpirovaný ľavicovou klasikou žánru, Manifestom Komunistickej strany. O svojom texte píše ako o „čiastočnej, aktualizačnej parafráze“ predlohy. Takýto obnovujúci „prepis“ na jednej strane umožňuje sledovať premeny v reflektovanej spoločensko-politickej realite a posun akcentov na jednotlivých problémoch, na druhej strane však pôsobí ako fotografický negatív vzoru, ktorý funguje na princípe prevrátenia pôvodných pojmov, ich zámene za druhého člena tradičnej pojmovej dvojice. Badať to už na názve: namiesto komunizmu tu máme o čosi miernejší socializmus, na úkor strany je uprednostnené voľnejšie hnutie. Napokon – prečo nie? Je legitímne, ak sa autor rozhodol používať iné pojmy (zďaleka predsa nejde o synonymá), bolo by však vítané tieto aktualizácie aj explicitne okomentovať, aby bola jasná ich motivácia a spacifikovalo sa tak podozrenie zo štrukturalistickej hry s výrazovými opozíciami. Čosi o príčinách týchto parafrázačných úprav je ale možné vyrozumieť jednak z formulácie vydavateľského predslovu k manifestu socialistickej ľavice „která nostalgicky nevzpomíná na zlaté časy reálného socialismu ani na zlaté období sociálního státu,“ (s. 8 – 9) a jednak z oslabenia celkovej radikálnosti modelového Manifestu Komunistickej strany. Jeden, zato azda najdôležitejší príklad za všetky: namiesto požiadavky zrušenia súkromného vlastníctva je v aktuálnom Manifeste ako jedna z hlavných požiadaviek formulované „vyvlastnění fiktivního kapitálu v zájmu společenské většiny“ (s. 30). A ďalej: „Ano, přiznáváme se k tomu, že naší hlavní myšlenkou je vyvlastnění těch, kteří vyvlastňují celou společnost. V tomto smyslu mohou socialisté shrnout svou teorii v jedinou větu: Je třeba zrušit oligarchické vlastnictví.“ (s. 68). Je v poriadku, ak si socialistické hnutie nekladie za cieľ zrušenie súkromného, ale oligarchického vlastníctva, jeho teoretici by však mali jasne vyložiť, prečo stačí zrušenie práve jednej podmnožiny súkromného vlastníctva. Ide len o strategický medzikrok k jeho úplnému zanechaniu alebo socialisti na rozdiel od komunistov považujú súkromné vlastníctvo za prijateľné a ide im len o obmedzenie jeho rozsahu? V zmysle tejto nejasnosti nie je Manifest socialistického hnutí tak priamočiary ako jeho prabratranec z roku 1848.

Pri reflexii Hauserovho textu za pozornosť iste stojí aj jeho afektívny rozmer. Dokonca aj pri skepse, ktorá je vlastnou súčasťou kritického čítania, sa len ťažko možno ubrániť povzneseniu pri optimistických predpovediach, „že levice v jednadvacátém století projde podobným vývojem jako ve století devatnáctém. Od rozptýlených nesurodých skupin a krátkodobých protestů přes období útlumu a politického minimalismu až k nástupu globálního socialistického hnutí.“ (s. 16 – 17). V kontraste k porazenectvu časti ľavice, ktoré len upevňuje reakčné momentum podnietené multikrízou ostatných rokov, takýto výhľad do budúcnosti pôsobí vítane povzbudivo, no aj pri sebaistom duchu musíme byť ostražití voči ilúziám, ktorými by nás mohli poblúzniť. Ak napríklad čítame, že „socialismus už nevystupuje pouze jako teoretický model nebo jako etická hodnota vyjádřující ideály demokracie, rovnosti, svobody, participace, míru. Začína být považován za reálné východisko z hromadících se civilizačních a ekologických problémů,“ (s. 18 – 19), máme dôvod pochybovať, či sa za trpným rodom tejto formulácie neukrýva triezvejšia realita toho, že socializmus síce je považovaný za východisko z našej prekarity, lenže stále nie kritickými masami, ale skôr jeho vlastnými teoretikmi. Autor by však bol z naivity v tejto veci obvinený nespravodlivo, sám totiž poukazuje na paralelu s polovicou devätnásteho storočia, keď „Marx a Engels napsali manifest hnutí, které ve skutečnosti ještě neexistovalo“ (s. 12). Budúci politický subjekt je adresátom aj v tomto prípade; je ním v tom zmysle, že Hauserov manifest „má napomoci proměně roztříštěné a politicky oslabené levice v socialistickém hnutí, jež zaplní hlasem a skutky místní i světová jeviště, jako tomu bylo v minulosti“ (s. 21). Je len otázkou, či sa socialistická ľavica, ktorá sa už roky krčí medzi naťahujúcim sa liberalizmom a konzervativizmom, sama takejto perspektívy nezľakne, či vo svojej urazenej hrdosti vôbec pracujúcim vôbec dokáže odpustiť, že ju v ľudovej volenke tak dlho a ponižujúco opomínali.

V tomto kontexte je náležité oceniť samostatnú kapitolu venovanú postoju socialistov k liberálom a konzervatívcom, ktorá celý Manifest uzatvára. O dôležitosti tejto problematiky pre praktickú ľavicovú politiku však väčšmi svedčí jej symbolické vyzdvihnutie medzi ostatné dôležité témy (stratégie) ľavice, než rozsah a hĺbka jej rozpracovania. Ide tu totiž skutočne len o nárys najvšeobecnejších princípov, ako pristupovať ku konkurenčným politickým ideológiám, ktorý je odvodený od identifikácie vzájomných spojív a rozličností. Ak sa však program a rétorika ľavice stávajú nerozlíšiteľnými od tých, ktoré ponúkajú liberalizmus a v slovenskom prípade vládnucej „sociálnej demokracie“ najmä konzervativizmus, je nevyhnutné venovať o to väčšiu starostlivosť takému vytýčeniu hraníc, aby odpoveď na otázku „Prečo socializmus?“ svojou presvedčivosťou prekonala nie obdobné zdôvodnenie konkurenčných ideológií, ale už samotnú otázku: „A prečo nie liberalizmus/konzervativizmus?“. Takéto vyjasnenie je zvlášť dôležité za, už spomenutého predpokladu, že socialistom nejde o zrušenie súkromného vlastníctva, ktorým od pravicových aj stredoľavicových prúdov jasne diferencuje komunizmus. Ak sa Manifest vyslovuje za „spolupráci se sociálně myslícími konzervativci a nábožensko-sociálními hnutími všude tam, kde neoliberální kapitalismus trhá společnost na kusy a vítězí liberálně buržoazní sobectví“ (s. 121), vítane sa tým dištancuje od zhubného sektárstva, vágnosťou formulácie tohto princípu však vyzýva k spresneniu podmienok tejto spolupráce v konkrétnych okolnostiach budovania socialistického hnutia. Pravdaže, Manifest nemôže ísť do podrobností a dávať odpovede na všetky špecifické situácie, ktoré politická a všeobecne sociálna prax prináša, no napríklad skúsenosť strany Hlas-SD ukazuje, že bez objasnenia zmyslu ponúkanej alternatívy (dovnútra hnutia aj navonok) je akékoľvek jej presadenie nielen náročné, ale vlastne aj pochybné.

Ako bolo napísané už v úvode, problémy kapitalizmu sú už dávno jasne nielen pomenované, ale najmä zažívané a analyzuje ich celá tradícia ľavicovej literatúry, čiže rozumieme aj ich pôvodu a princípom, no socialistické hnutie stále nie je skutočnosťou – v slovenských podmienkach v zmysle vôbec nijakom. Aby to bolo možné zmeniť a naplniť tak ciele predloženého manifestu, je potrebné začať s organizáciou hnutia a zjednocovaním „pracujúcej väčšiny“, pod ktorou Hauser myslí výkonný subjekt postulovaných politických zmien. Nič však nenasvedčuje tomu, že by to malo ísť jednoducho. Za bázu možného zjednotenia sa v Manifeste považuje „společná zkušenost přepracování, sebevykořisťování, stresu, nejistoty a rostoucích životních nákladů“ a „rostoucí povědomí o klimatické krizi, která ohrožuje přežití lidské civilizace“ (s. 37), pričom sa predpokladá „společné vědomí pracující většiny, že tu je hrstka lidí, která stojí nad nimi a využívá je ke svému prospěchu: hyperburžoazie“ a že spoločný záujem na prežití „pomáhá překlenout zdánlivě nepřekonatelné rozdíly mezi jednotlivými částmi a skupinami globální pracující většiny“ (s. 36 – 37). A skutočne: fyzicky aj psychicky ubíjajúce účinky kapitalizmu zažíva takmer bez výnimky každý a každodenne, všetci zakúšame dôsledky zmeny klímy (niekto viac, niekto menej), no vzťah príčin a symptómov je pre pracujúcu väčšinu v lepšom prípade zastretý, v horšom prípade aktívne falzifikovaný. Z Manifestu by sa miestami mohlo takmer až zdať, akoby sa v danej situácii a katastrofickej trajektórii života na Zemi socialisti len potrebovali zohnúť po moc, ktorú nik iný nevie uchopiť, ale je to práve naopak: odpoveďou kapitalizmu na zhoršujúcu sa sociálnu situáciu sú buď anestetiká v podobe rozličných podôb eskapizmu či zástupných príčin problémov, ktoré sa internetovému davu predhadzujú na lynč (v redukcii na ich kultúrny rozmer to sú Západ, liberalizmus, migrácia a pod.), alebo ich vhodne dopĺňajúca tvrdá, no vraj „spravodlivá“ ruka štátu: tu chlácholiaca, tam trestajúca. Ako však majú socialisti preniknúť za hedonický opar tých, ktorí majú viac ekonomického a symbolického kapitálu a humanistickým obsahom a kultivovanou formou nadviazať kontakt s frustráciou tých, ktorí sa majú materiálne a statusovo horšie? Na túto bezprostrednú a celkom kľúčovú otázku však Manifest odpoveď ani nedáva, ani v nijakej konkrétnosti nenaznačuje.

Manifest socialistického hnutí je hodnotný predovšetkým ako čin: keďže obdobné diela sú v československom kontexte v ostatných rokoch vyložene raritné, nijaká ľavičiarka ani nijaký ľavičiar ho nemôže prehliadnuť a nezaujať voči nemu prinajmenšom osobné stanovisko. Pokojne môže byť odrazovým referenčným rámcom, voči ktorému sa bude viesť diskusia o konkrétnych otázkach postupu ľavice v konkrétnych československých, či ešte užšie, v slovenských podmienkach. Ak by táto diskusia mala byť aj rýdzo polemická, núti argumentovať svoje nie už nie proti kapitalizmu (do ktorého je možné páliť celkom scholasticky, akonáhle si človek osvojí pravidlá ľavicového diskurzu), ale proti akokoľvek neuzavretému návrhu, ako ho prekonať. Nuž napríklad: keď je Manifest v istom zmysle kritický voči doterajším teoretickým návrhom na nevyhnutné politické zmeny, celkom správne ich autorom vyčíta, že „neodpovídají […] na ústřední otázku, kdo je prosadí“ (s. 19). Odpoveď, že to bude pracujúca väčšina a socialistické hnutie, nás však omnoho ďalej neposúva, pretože kľúčové otázky toho, ako by mala byť pracujúca väčšina zjednotená a socialistické hnutie zorganizované, ostávajú nezodpovedané – a práve v tomto aspekte je Manifest voči kritike najzraniteľnejší. Celkový étos Manifestu bude sympatický všetkým, ktorým je blízke modernistické poňatie ľavice. Je však namieste zvážiť, či vývoj nedáva za pravdu kritickej teórii a skutočnosti, že naše životy čoraz väčšmi ovplyvňujú ideologické faktory, ktoré pri mimoriadne efektívnej spolupráci neuropsychológie a informatických vied zasahujú prostredníctvom prudkého technického vývoja (algoritmy sociálnych sietí, umelá inteligencia a pod.) vedomie súčasníčky a súčasníka prenikavejšie než bezprostredná materiálna a ekonomická realita našich životov. Ak je náš kognitívny systém „heknuteľný“ technológiami v súkromnom vlastníctve, racionalistickému apelu Manifestu na rozpoznanie svojich záujmov, odloženie rozdeľujúcich podružností bokom a spojenia sa v záujme oslobodenia sa spod (fiktívneho) kapitálu a záchrany života na Zemi hrozí, že svojho adresáta-hnutie nenájde v budúcnosti, ako sa nádeja, ale v minulosti, odkiaľ naň už nikto neodpovie. Samozrejme, neznamená to, že by sme sa rozumu mali vzdať, ani že by sme mali pristúpiť na postmoderný cynizmus, ktorý, bez ohľadu na svoju kritickú sebaidentifikáciu, pôsobí v prospech kapitalizmu. Pre integráciu budúceho socialistického hnutia to ale, zvlášť v domácich podmienkach, znamená potrebu rovnomernejšie distribuovať intelektuálne úsilie ľavice medzi prečo nie kapitalizmu a ako áno jeho alternatíve. V tom spočíva najakútnejšia výzva Manifestu všetkým, ktorí sú ochotní nad jeho námetmi uvažovať o praxi, ktorá by ako kritérium pravdy mohla preukázať, že „jsme to my, na něž všichni čekají“ (s. 124).

Michael Hauser: Manifest socialistického hnutí. Praha: Neklid, 2023.

Autor je doktorand na FF PU v Prešove