Z nadšenia až ku transcendencii s Petrou Hermanovou 

Zjavenie, sakrálny Sunn O))), album roka, sestra Anny von Hausswolff, just wow… je ťažké vybrať si, akým prejavom nadšenia začať písať o debutovom albume hudobníčky Petry Hermanovej In Death’s Eyes, ktorý prináša bez preháňania jedno z najlepších uchopení dronovej hudby tohto roka. A zároveň ponúka silné presahy, preniká hlboko do vnútra poslucháča a poslucháčky a načrtáva zaujímavé súvislosti medzi stredovekou duchovnou hudbou a súčasným experimentálnym aj folkovým zvukom.

Za posledný rok môžeme zachytiť hneď tri silné dronové albumy vydané v Čechách a na Slovensku: spoluprácu hudobníčky a vytvarníčky Anny Ruth s one man modular-synth projektom Kult Masek pod názvom Kult Koruth, Raise the Dead od Jakoba Batticka & Tungue Depressor a Ancestral Archeology Niny Pixel, ktorá tiež nadväzuje aj na tradíciu drone music. Pomyselný triptych albumov má spoločné temné, okultné ladenie, do ktorého prichádza Petra Hermanová s dištinktívne iným projektom, rozrážajúcim priestor pre dlho nevidené sonické lúče uprostred hustej hmly. Začínala pritom v dark/indie popovom projekte Fiordmoss. Za viditeľnou zmenou štýlu, podľa jej slov, stojí viacero faktorov, pričom najsilnejšími boli (zjednodušene povedané) pocit vnútornej potreby a štúdium tvorby Hildegardy z Bingenu.

In Death’s Eyes nezaujme iba svojou odlišnou atmosférou, ale taktiež kompozičnou komplexnosťou, škálou vybraných nástrojov (opozícia medzi orgánom a autoharfou, dôležitá pre zvukové rozpätie aj celkovú filozofiu albumu) a celkovým modulovaním nálad a atmosfér. Hermanovej práca stojí v princípe na odlišnosti monumentálneho orgánu, ktorý prináša veľkorozmernosť sakrálnej hudby a viac introspektívne orientovaným prejavom autoharfy, ktorá na albume inklinuje naopak k osobnej, folkovej výpovedi inšpirovanej okrem iného apalačskou horskou hudbou vychádzajúcou z motívov izolácie a pustovníckeho života. Spojnicou týchto dvoch svetov je Hermanovej práca s vlastným vokálom aj speváckym zborom.

V oboch (tak odlišných) prípadoch stále ide o žánre, ktoré prinášajú hlboko duchovnú výpoveď, len v odlišných mierkach. Hermanová medzi nimi programovo neprepína, ale dokáže ich synergicky zlievať a prelínať. A na tejto virtuóznej nenútenosti stojí prirodzenosť a úspech jej debutu, postaveného ako na citeľnej erudícii, tak na silnej osobnej zaangažovanosti.

Signifikantnou vlastnosťou deviatich skladieb na albume je ich schopnosť prirodzene prechádzať z 10 až 14-minútových kompozícií (Auroch’s Lament) do viac pesničkových foriem (táto vlastnosť vrcholí v najviac tradične folkovej skladbe Marrow Embers) bez výraznejších štylistických odchýliek alebo nesúrodostí. Hermanová opakovanie variuje prácu s opozíciami a dosahuje osobnú, civilnú, a zároveň výrazne poslucháčsku výslednú formu.

Pri počúvaní In Death’s Eyes vám začne byť ľúto, že nemáte aspoň docentúru z muzikológie, prípadne dostanete závrat z toho, koľko odkrytých vrstiev vás v tomto dronovo-sakrálno-folkovo-monumentálne-pesničkárskom útvare ešte čaká. Medzi albumami, o ktorých v tomto stĺpčeku bežne píšeme, pôsobí Hermanovej debut trošku ako monolit zo začiatku Vesmírnej odysey. Nepatrične a veľkolepo. Avšak po vyvolaní prvotného (aj druhotného) rešpektu a ohúrenia zistíte, že popri všetkej veľkoleposti počúvate veľmi civilný album, ktorý sa na vás nepozerá zhora. Nemusíte k nemu vzhliadať, pretože stojí priamo pred vami, pozerá sa vám symbolicky z očí do očí, vedie s vami úplne prirodzený, ľudský dialóg. A pritom ešte stihne vyvolať pár transcendetálnych momentov. Zjavenie…

Petra Hermanová: In Death’s Eyes. Unguarded, 2023.

Michael Papcun