Ak budem čítať chorobopis ako báseň, báseň to bude. Ak budem čítať báseň ako chorobopis, chorobopis to nebude. Teda trocha áno, ale nie úplne. Keď nevieme, čo čítame, môžeme vytvárať/vojsť do nedorozumení. Toto je umelecký text, ktorý pracuje s asociatívnymi a špekulatívnymi postupmi. Preto nevie vopred, kde sa ocitne.
I.
„Pořád si na něco hrajeme, žijeme odpojení od sebe, chybí nám opravdovost, to plodí deprese, úzkost a vyhoření. Musíme žít z vlastního pramene, život je hledání sebe sama. Bez hloubky člověk potřebuje rauš a útěk, nejsme autentičtí, dnes nechceme znát sami sebe, je to pomalé, zatímco svět letí v úprku,“ hovorí filozofka Anna Hogenová (24. 12. 2018, Aktuálně.cz, video). Dodáva: „Jsme roztříštění, zoufale se hledáme, musíte si najít vlastní cestu, ne kopírovat ostatní, jak je nám ze všech stran podsouváno.“
Prácu Hogenovej nepoznám. Tento konspekt jej rozhovoru iba vystihuje nespočetné množstvo podobného psychoorientovaného bludu (podporeného predpojatím autority…) okolo akéhosi ,ja‘, obľúbene zdieľaného širokým spektrom ľudí – práve v taký sentimentálny čas, akým sú Vianoce (dátum publikovania jej reči). Je komické, ako sa ľudia dokážu kváziidentifikovať s antionline postojmi práve v online prostredí.
Práveže „pořád si na něco hrajeme“ – niet možnosti von a hrať sa je predsa fajn. Ako môžeme byť „odpojení od sebe“, keď ,ja‘ je niečo, čím sa stále musíme (urputne) STÁVAŤ cez despociu BYTIA ťažko predispozičného (to potemkinovské „najít vlastní cestu“)? To ,ja‘ v našom tele už je? Ako sa tam dostalo? ,DNA‘? Ak sme „odpojení od sebe“ a máme sa „hledat“ celý život, to znamená, že celý život budeme od ,seba‘ odpojení aj tak. „Opravdovost“ je projekt, ktorý sa musí znovu zostrojovať – ešte nie je, nedá sa hľadať. Ak sa hľadá, tak práve esenciálny neúspech plodí objektívne depresie z negatívneho fantómu vlastného zlyhania. A aký „vlastní pramen“ majú Hogenovej podobné/í na mysli? Matkino lono či dokonca otcove semenníky? Z/v nich sa žiť nedá. Len inštinktívna larva humanity. Žije sa z peňazí, pasií a fámy povinnosti. Nerozciťuje nás prírodný zimný slnovrat alebo zima sama (byť vnútri, tlačiť sa k sebe), ale kultúrna = umelá medialita Vianoc. Dnešná doba nie je o nič agresívnejšia ako doby pred nami, práve naopak, vegetujeme v inkubátore Sveta, ktorý sme nazvali Európou.
Nesplniteľné výzvy (archaické fatamorgány púšte „opravdovosti“) podobné Hogenovej populizmu považujem za ontologicky nebezpečné.
II.
Maskulínnosť (aj v explicitnom jazyku) predpokladá splnenie alegórií jej rodu v zmysloch ekonómie rozdelenia zodpovedností v binárnom svete. Splnenie (dramatizmus, výkon rolí, napodobňovanie), postprodukcia externých podnetov a udržiavanie vzťahov pohlcuje masívnu väčšinu existenciálneho času. ,Ja‘ je niekde na konci reťazca (pút či začarovaného kruhu uroborosa). Maskulínnosť je uniformou, kostýmom, maskou, brnením, kapotou, kôrou vzorov chlapa, stroja, duba, hrdinu. História patriarchátu je ich karnevalom. Vzory (otcovia, učitelia, idoly) sú modelovými halucináciami reality cez zrkadlenie dogmy daného. Sú to triangulárne gramatické, politické apofénie. Zbaviť sa ich treba tak, ako sme sa zbavili otrokárstva (dekolonizácia ≈ emancipácia). To sa žiadnou meditáciou (ani nárokom na empatiu) v spoločenskej rozmernosti nedá.
Morfológia mizogýnie vzniká frustráciou projektovaných nárokov na (cez) muža, ním nemožných splniť. Neobstáť ≈ neerekovať. Neukojenie ,seba‘ (a ,inej‘) je surplus autosexuality (toho preľudu ,ja‘) dovádzaný kultúrnym tlakom k ad absurdu. Svet je konzumeristicky presexualizovaný. Vzdychanie slasti a bolesti býva zvonka nerozlíšiteľné. Horor skloňovania a sebazneužívanie sú na počiatku násilia (a spektrálnej kultivácie deviácií) na ,iných‘.
Mizogýnia vychádza aj z tieňa ochrany pohostinnej maternice obligátnej monštruóznej matky (toho prepravníka neprepraviteľného = ,khôra tou akhôretou‘). Je to debilná ekológia neuskutočniteľného návratu – vina (zlý chap[ec]) a hanba (archeopsychickej) túžby po triumfálnej anabáze. Žiaden chlap si ju nemôže priznať ani sám pred sebou. Ostáva odporným, ukrivdeným (márnotratným) deckom. A keďže mu mama vyčítala nezbedu, a mama má vždy pravdu, tak to robením zle či nespôsobilosťou vykonávať elementárnu každodennosť bude novoposlušne potvrdzovať. Aj vedomie pôvodu erotickej príťažlivosti slizníc vo vlahe matkinho lona (ten „vlastní pramen“) môže byť kastrujúce. Tak napúča, tlačí na steny abscesu, okultne bolí, na povrchu svrbí = nutká. Supresia strachu sa obracia na nenávisť (= systematický hnev) voči prostoduchému objektu prvotnej (oidipálnej) lásky a jej neskorším (zástupným) módom a mémom. A láska deaktivuje kritické myslenie. Mizogýnia (homofóbia, rasizmus…) je konkávnym sekrétom lásky. Z gerontofilnej infantility priamo do pedofilnej senility.
III.
Medzi významom a jeho jazykovým vyjadrením nie je obligátna priepasť. Tú bezodnú jamu naplnili emisie psychotickej výmennej dynamiky: vnútené, udomácnené rituály. Močiar či pohyblivé piesky rodu. Explicitný jazyk sa prekérne rodí zo stereotypnej prenesenosti tak ako ,SLOVNÉ výpovede OČITÝCH svedkov‘. Mizogýnia je predsudok (SÚD, trest PRED vyšetrovaním). Slovné pomenovanie sa osamostatnilo. Politicky morfovalo na hegemónny gramatický koncept. Výmysel diktuje význam (a nie naopak). Nukleárne žiarenie súcna je otrokom manipulatívneho jazyka. Fikt a nie fakt. Diktát. Učiteľka kontroluje hrúbky.
Tak ako nemôžeme kategoricky odmietnuť chiméry domova pre ich nezdravosť, tak sa nesmieme vzdať používania radiujúcich mobilných technológií. Ale musíme tie infraštruktúry zmeniť k lepšiemu. Príroda je predsa celá špinavá. Vírus eboly (aj keď je prírodou) chceme (opodstatnene) vyhubiť.
Ako sa niektoré významy ocitli vo svojom rode (a jeho vzoroch), je nejasné. TÁ akadémia je TEN v poľštine či ruštine. TÁ vagína, ale TEN klitoris. Ja chcem ísť ďalej a tvrdiť, že rod je svojvoľný (napríklad TÁ maskulinita). To, že sa rodíme s akýmisi genitáliami (do akéhosi určeného JESTVOVANIA), je len biologickým podkladom k STÁVANIU SA niekým kultúrnym (čo, ako a kde s nimi budeme robiť). Kultúra nezvratne bojuje proti bývalej prírode, preto argumentovať prírodným/prirodzeným je oxymoronické. Nemôžeme hľadať „sami seba“ (a vôbec nie akúsi „vlastnú cestu“), lebo nikto taký („opravdivý“) tam nie je. A ak si myslíme, že sme ho naozajstného našli, tak je to iba prejavom patologickej rozdvojenosti (teraz nemyslím na schizokultúru). STÁVANIE SA obsahuje rovnocennú zložku odcudzovania sa (od matky k vlastným partnerom) a roztrieštenosti (ktorú Hogenová soft-heideggeriánsky pranieruje). Mali by sme brať dané (mimetické) BYTIE iba ako nevyhnutnú rašelinu klíčenia a nahradiť ho otvorenou klímou (kreatívneho, adaptačného, mykorízneho) STÁVANIA SA. Rodovosť nevyhnutne produkuje neodstrániteľnú nerovnosť (tak ako to popisuje aj Erik Olin Wright v stati In defense of genderlessness, Axel Gosseries a Yannick Vanderborght, Arguing about justice: Essays for Philippe van Parijs, Presses universitaires de Louvain, 2013). Zrovnoprávňovanie je nezmyselný (centristický) koncept. O tom je konzervativizmus: vzýva možnú užitočnosť nad nemožnou pravdou. Konzervativizmus si myslí, že za (po) jeho rozumným ,status quo‘ už nič nie je. Lenže je – napríklad rôzne mikropenisné trumpiády, ktorých sám je urýchľovačom. Sprostredkovaná užitočnosť je často v príkrom rozpore s pravdou a tá cez ňu prehorieva. Tak vytvára forsívne rodové zakotvenie frustráciu, ktorá sa ďalekosiahle politicky rozprestiera. Inžinieri nesmú vládnuť architektkám.
Na konci procesu sa sociálneho konštruktu rodovosti musíme vzdať en bloc a etablovať jednotné, jediné ,to‘. Vývoj treba aktivovať na mužskej strane rovnako ako na ženskej i tretej, štvrtej. Nie je to až tak ťažko predstaviteľné, keďže štandardne používame vzťahovosti ako TO dieťa a TO dievča, TO ,ja‘ aj na živé, humánne entity. TO už nebude stredným rodom (medzi niečím, žiadna meta- či médium, kompromis, nič podradné ani mimo). Musíme (prefiguratívne) odmietnuť deľbu, extrémne roztrieštiť modelové (a modelkové) celky a vyzývať iba metonymické, synekdochické, fragmentárne zdieľanie už teraz. Zdieľanie bude posudzovať, čo každý z nás jednotlivo dokáže lepšie mimo zaužívanosti praxí ,mužskosti‘ a ,ženskosti‘. Musíme anihilovať autonómiu ,inakosti‘, lebo sa principiálne vzťahuje k danému submisívne, a tak to dané nemôže zmeniť. Musíme nastoliť jedinú ,obyčajnosť‘, ktorá je hyperhybridná, amorfná a nekonečne sa generujúca škála, lebo inak by sme nemohli (zatiaľ nemôžeme) hovoriť o akejkoľvek ,identite‘, ale iba o defenzívnej identifikácii (pre mňa identifikcii). Je to náročný proces, lebo v dôsledku musí revidovať celý jazyk (nielen etablovať jazykový kódex), výchovu, skartovať učebnice a publikovať iné, naučiť deti inovovaný jazyk… Narážam aj na van Parijsovu Linguistic Justice for Europe and for the World (Oxford University Press, 2011). Prestavenie mindsets decision makerov a najširšieho užívateľstva nepovažujem za kolosálny problém, ale ekonomickú náročnosť takto komplexnej utopickej predstavy. Nesmieme sa jej však vzdať.
IV.
Aby som nevytváral nedorozumenie – nerodovosť, ktorú mám na mysli, nie je v ničom symetrická pohlavnosti či sexualite. Nemám na mysli GQ. Tvrdím, že aj keď každý základ budovania ,ega‘ musí byť aspoň ,queer‘ (aj jeho biosemiotickosť), môže ústiť v bežné monogamné hetero-/cisvzťahy subjektívne. Iba neo-prvotná neutralita môže umožniť autonómiu individuality ≈ ontologickú henosis – ako magnum opus alchýmie = obojpohlavný Rebis (nositeľ bifurkačného, dilematického Y-nu), ktorý bol kultúrne-ekonomicko-politicky rozseknutý na dvoch/dve (hermafrodit golem Adam na Evu…). Negatívne primárny Rebis je jediná ,individualita‘ (in-divide = znerozdeliť). Nastolenie neutrality sa musí militantne kriticky postaviť nielen voči konštruktu matky, ale aj k (neuroestetickému) znovupremysleniu lásky (krajne preláskovaného mediálneho súcna, krásy a zdravia…) a násilnej politiky identity = spoločenskému tlaku nevyhnutne niekým (teda identifikovateľným) ,BYŤ‘ (odpornému nezmyslu „hľadania samého seba“) a ešte aj unikátnym a ešte aj úspešným (≈ zaneprázdneným), pozitívnym ,ja‘ („happiness duty“ Sary Ahmedovej, v The Promise of Happiness, Duke University Press, 2010; ako píše Calvin Warren v Ontological Terror, Duke University Press, 2018; ako píše Nina Power na Facebooku o „the replacement of desire by identity“). Predstavujem si, že tá tyrania ,optimizmu‘ sa viac podieľa na zvyšovaní frekvencie depresií ako mobilné technológie.
V.
Online priestor je aj v tomto kontexte stále úžasnejší – v asistencii pri (postnapodobňujúcom) sebaurčení, stávaní sa niekým (čo je zásadne kultúrny, syntetický ≈ umelý proces), produkcii a distribúcii pojmov a dojmov… Vôbec neakceptujem jeho kritiku, ani v zmysle démonizácie odcudzenia. Naopak: odcudzenie (preč od predikovaného fantomického ,seba‘ a vzorovej tyranie iných) chápem (xenofeministicky) ako nevyhnutné ku konštrukcii pravdivejšieho ,ja‘. Anonymita (avatarita, pseudonymita… elfovia proti trollom) nám zaručuje nesebacenzurované spoznávanie a tvorbu možností, schopností, ochotností a túžob. Vďaka technológiám komunikujeme tak intenzívne (a skrz ,hĺbky‘ ,seba‘, ktorých sme sa zvykli ,katolícky‘ báť, popierať ich) ako nikdy predtým. Stretávame takých a toľko ľudí ako nikdy predtým. V neutrálnej neokhôre si ešte pred karnálnym stretnutím vysvetľujeme subjektívne preferencie. Nie je pravdou, že ,ponor‘ do inotaja ,hĺbky‘ metaforického ,esse‘ je proti mediálnej rýchlosti (vice versa). Tá ,hĺbka‘ nie je ďaleká. Je to iba relatívne poziciovanie, ktoré sa dá meniť za stotinu sekundy, tak ako sa dá rozmýšľať v aute idúcom 150 km/h. A vlastne, u nikoho to nie je viac ako 1,5 metra. Vždy na dosah dlane (či päste). Ľudstvo sa z (kina, biografu, väzenia) mobilnej platónskej jaskyne rozhodlo dobrovoľne neodísť. Je to komplexná multiilúzia potlačená vnútri siete vedomia. Online je zlý iba naoko a na oči.
Boris Ondreička
Autor je píšuci výtvarník, spevák a kurátor
