Od Avatara k disidentom Polytechnickej školy
Obrancovia existujúceho systému radi presviedčajú bežných občanov o zložitosti súčasného sveta, o tom, aké ťažké je ho čo i len pochopiť, nieto ešte zmeniť. Zdá sa však, že kolektívna predstavivosť neupadla do fatalizmu a rezignácie, práve naopak – poháňa ju túžba po vymýšľaní obrazov takej budúcnosti, v ktorej by sme mohli žiť ďalej. Lenin a Máj 68 nás už v minulosti povzbudili: treba vedieť snívať!
„Čaká nás nejaká budúcnosť? Človek má strach položiť si túto otázku, keď vidí okolo seba toľko zla a stretáva samých egoistov a bedárov”. Úvahy Victora Huga sú zjavne aktuálne aj dnes, keď čelíme permanentným krízam a svet zajtrajška už nepripomína nekonečný horizont, ale skôr hlbokú priepasť.
Napriek tomu našu kolektívnu predstavivosť naďalej živí vymýšlanie pokračovaní, hľadanie cesty z krízy. Scenár budúcnosti je nejasný, preto je snívanie dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Opäť stúpa záujem o utópie, čo potvrdzuje nielen vysoká popularita žánru sci-fi (ďalej SF) či množstvo vydaných esejí na danú tému, ale aj rétorika samotných politikov. Potvrdzujú to aj čísla predajnosti titulov. Kombinácia popkultúrneho zážitku, filozofickej reflexie, politického posolstva a ideologických konfliktov predstavuje veľmi žiadaný artikel.
Medzi siedmimi divácky najúspešnejšími filmami vo francúzskych kinách za rok 2022 bolo päť zo žánru SF, čo približne kopíruje aj svetový rebríček. Najväčšiu predajnosť (10 miliónov divákov za tri týždne) a najväčší ohlas zároveň (množstvo komentárov, vrátane akademikov) zaznamenal film Jamesa Camerona Avatar 2: Cesta vody. Vo filme, ktorý musíte sledovať s 3D okuliarmi, vystupujú ľudia, veľryby a humanoidi Na’vi (tí poslední majú zvláštne psychické a komunikačné schopnosti). Ponechajme bokom detaily a pozrime sa na hlavnú myšlienku. Cameron tvrdí, že „Na’vi sú metaforou našej empatie k prírode – predstavujú to dobré v nás. Ľudské bytosti zas vo filme reprezentujú našu negatívnu stránku. Nejde o kritiku ľudstva ako takého, ako skôr predstavy, že prírode môžeme brať a nemusíme jej nič vracať” (Huffingtonpost.fr, 17. december 2022). Povedané politicky korektne, film Avatar 2 možno chápať ako „ódu na opätovný návrat k prírode”, výzvu k hľadaniu „súladu medzi živočíšnymi druhmi” či dokonca k hľadaniu „súladu so samotným princípom života”. Povedané politicky nekorektne – slovami vedca a ekológa Frédérica Ducarmea (Le Monde, 25. december 2022) – film zobrazuje „protiklad medzi krutými a chamtivými kolonizátormi, ktorí cynicky pustošia nádhernú planétu, a kmeňmi mierumilovných domorodcov žijúcich v mystickom spojení s prírodou.” Odkaz je v každom prípade jasný: environmentálna a duchovná obroda, koniec nadvlády človeka v prírode, kritika chamtivosti… Odhliadnuc od výhrad voči „vyumelkovanej štylizácií živočíchov” a „gýčovému obrazu prírody” (opäť Frédéric Ducarme), je druhý diel Avatara – rovnako ako aj mnohé ďalšie filmy – inšpiráciou pre novú koncepciu sveta, ktorá bude mať revolučný charakter. Zároveň je možné, že sa jej implementácia nevyhne konfliktom.
Hľadanie zmyslu
Aj keď je revolúcia vo filme Avatar stále iba SF, v zjednodušenej (a zároveň veľkolepej) forme zobrazuje to, čo hlásajú viaceré ekologické hnutia. Zoberme si ako príklad dialóg medzi antropológom Philippom Descolom a ilustrátorom (bývalým kognitívnym vedcom) Alessandrom Pignocchim publikovaný pod názvom Etnografie budúcich svetov (Ethnographies des mondes à venir). Autori v ňom zdôrazňujú „potrebu oslabiť pojem sveta ako hegemónie celku; rozdrobiť ho a nechať vzniknúť nové svety, v ktorých bude viac rovnosti a v ktorých bude moc rozložená spravodlivejšie”. Philippe Descola poukazuje tiež na „vzájomnú prepojenosť živej a neživej prírody, ktorú však kapitalizmus zredukoval na trhovú hodnotu, čo prinúti ľudí, aby sa zorganizovali do ,geotried’, na spôsob medzinárodnej solidarity počas triednych bojov v 19. a 20. storočí”. Filozofka Corine Pelluchon vo svojom Animalistickom manifeste (Manifeste animaliste) uvažuje podobným spôsobom, keď presadzuje väčší rozptyl sociálnych vzťahov (ktorý neváha nazvať „revolúciou”). Tvrdí konkrétne, že dochádza k „antropologickej revolúcii”, ktorú dal do pohybu zvýšený záujem o ochranu planéty a živočíchov – „predvoj morálnej a psychickej transformácie ohlasujúcej novú epochu”. Podľa Pelluchonovej nie je ohľaduplnosť k živému svetu iba „morálnym pokrokom”, ale aj (a najmä) rozhodujúcou záchranou pred „našou neschopnosťou vytvárať si vzťahy s inými – nielen ľuďmi, ale aj inými živočíchmi – , ktoré by neboli založené na mocenských záujmoch”. Nad touto neschopnosťou zvíťazíme, iba ak sa zriekneme antropocentrických predátorských hodnôt a prekonáme beznádej a apatiu zo straty orientácie. Tieto a ďalšie podobné texty dnes hlásajú nový humanizmus odmietania egoizmu a otupeného individualizmu. Vracajú nám nádej a zmysel pre ideály.
Nové ideály lákajú aj mladých ľudí – budúcich expertov a lídrov spoločnosti. Mnohí sa obracajú chrbtom k systému, do ktorého sa majú profesijne začleniť a prijať požadovanú etiku. Či už kvôli „eko-úzkosti”, alebo aby dali zmysel vlastnému i kolektívnemu životu. Zaujímajú ich projekty, ktoré sú inovatívne a zmysluplné. Osem študentov AgroParisTech (prestížna francúzska poľnohospodárska univerzita – pozn. red.) adresovalo počas promócie ostatným rovesníkom „výzvu na bojkot” profesijnej kariéry v „deštruktívnych zamestnaniach” agropriemyslu: „Obraciame sa na tých, ktorí sú tak ako my presvedčení, že sa tento svet zbláznil. Chcú niečo zmeniť, ale nevedia presne ako. Chceme vám povedať, že nie ste sami”. Ich hnutie pomenované „Poľnohospodári, ktorí vybočujú” (Des agros qui bifurquent) vyvolalo rozruch.
V podobnom duchu a počas rovnakej udalosti sa o niekoľko dní neskôr desiati študenti École nationale supérieure agronomique (štátna poľnohosopdárska univerzita v Toulouse – pozn. red.) pridalo k iniciatíve „hľadania zmyslu” v zamestnaní a osobnom živote. Svojimi aktivitami chcú prispieť k budovaniu „sveta, v ktorom by sme chceli žiť a v ktorom bude viac spravodlivosti a rovnosti”. Odsudzujú „nenormálnosť” súčasnej honby za ziskom a hľadajú nové alternatívy. Chcú „kráčať tam, kde nie je zatiaľ žiadna cesta”. Pridali sa aj študenti École polytechnique (elitná inžinierska škola – pozn. red.), aby mohli „slúžiť spoločným cieľom”: „Je medzi nami stále viac takých, ktorí majú pochybnosti voči súčasnému dysfunkčnému systému a chcú prebádať iné možnosti”. Rétorika polytechnikov prezrádza odhodlanosť: „Potrebujeme nové príbehy. Potrebujeme si rozprávať príbehy, vďaka ktorým sa budeme tešiť na budúcnosť a na jej budovanie”. Študenti Polytechnickej školy citovali aj Barucha Spinozu – veľkého učiteľa radosti a vôle konať – a vyzvali na zapojenie predstavivosti, ktorá nám poskytne nové obzory a „chuť konať, nielen kvôli strachu pred budúcnosťou, ale aj kvôli pocitu šťastia, ktorý nám to prinesie”.
Tieto tri príklady nie sú ojedinelé. Na elitných francúzskych školách, kde sa formujú budúci lídri systému, volajú po potrebe preskúmať horizonty možného: „Ďakujeme aktivistom a dezertérom, ktorí posúvajú hranice toho, čo sa považuje za extrém, aby nás ostatných motivovali ku konaniu”, vyhlásil mladý absolvent École des hautes études commerciales de Paris (elitná škola obchodného manažmentu, známa aj pod skratkou HEC – pozn. red.).
Kritika systému a jeho nespravodlivého nastavenia môže mať viacero príčin. Eko-úzkosť, všeobecná duchovná atmosféra, ale najmä neochota akceptovať to, čo sa doteraz pokladalo za „normálne” a čo nám hovorí praktický rozum. Samotná predstavivosť síce nedokáže zmeniť svet, ale nabáda nás k tomu, aby sme sa neuspokojili s jeho aktuálnym stavom a hľadali nové konfigurácie. Práve to nám poskytuje SF. Myslieť nemožné, preskúmať neprebádané cesty, vysmievať sa z realizmu a prinútiť nás uvažovať o realite novým spôsobom – to sú najkrajšie vlastnosti tohto žánru. SF romány inklinujú k budovaniu konkrétnych utópií a svetov, ktoré chcú samy seba prekonávať (aj na mentálnej úrovni). Záujem o takéto témy je veľký – stačí sa pozrieť na vysokú popularitu kníh Alaina Damasia. Jeho román Skrytí (Les Furtifs, La Volte, 2019), situovaný do blízkej budúcnosti, balansuje medzi utópiou a dystopiou: ľudia žijú v systéme neustálej kontroly, ktorú dobrovoľne akceptujú, až kým sa nezačnú vytvárať komunity disidentov. Zakladajú si zóny s vlastnou samosprávou a prichádzajú do kontaktu s mysterióznymi bytosťami („skrytí”). Skrytí k sebe priťahujú „ľudí, ktorí majú jednu spoločnú vec: pochopili, že systém je zlý”. Títo rebeli si uvedomili, že „moc sa vždy snažila ľudí zarmucovať. Ničoho sa tak nebojí ako šťastia, pretože šťastie sa ťažko kontroluje”. Damasiova utópia teda nereaguje primárne na eko-úzkosť, ako skôr na hrozbu petrifikácie života.
Proti fatalizmu
Prieskum „Predikcie 2023” medzinárodnej agentúry Ipsos ukazuje, že väčšina Francúzov neočakáva zásadné zmeny vo vývoji sveta. Prevažuje skôr pesimizmus, a to vo všetkých oblastiach: ekonomickej, geopolitickej i environmentálnej. Nádej strácajú aj vedci: hypotéza o pokrokových technológiách, ktoré spomalia klimatické otepľovanie, je podľa 67 % opýtaných „nepravdepodobná”. V skeptickom duchu sa niesla aj správa z ekonomického fóra Davos (16. – 20. január 2023): globalizácia prestáva byť prísľubom budúcnosti, je skôr akýmsi pozostatkom posledných dvoch desaťročí. Správa Davosu v zásade poukazuje na tie isté obavy, ktoré trápia aj ľudí vo Francúzsku, pričom na prvom mieste sú vysoké náklady na život. Prieskum francúzskej agentúry IFOP z 5. januára 2023, ktorý skúmal „pohľad Francúzov na spoločenskú atmosféru a dôchodkovú reformu”, ukazuje, že 48 % občanov protestovalo proti reforme a takmer každý druhý Francúz si želá, aby vypukli sociálne nepokoje.
Ako vidno, optimizmus je všeobecne na veľmi nízkej úrovni, čo sa opäť odzrkadľuje v popkultúre, konkrétne v popularite dystopií a hororových seriálov. Orwellov román 1984 je opäť bestsellerom. Mimoriadne úspešný bol aj seriál Príbeh služobníčky natočený podľa predlohy románu Margaret Atwoodovej a najsledovanejším cudzojazyčným seriálom na Netflixe sa zas stala juhokórejská zombie apokalypsa All of Us Are Dead. Možno sú tieto temné fantázie iba odrazom nášho osobného i kolektívneho zúfalstva. Takéto príbehy nám totiž „umožňujú metaforizovať sociálne a politické konflikty” a ich vysoká popularita svedčí o potrebe konfrontovať sa s temnými atribútmi našej súčasnosti. SF často pracuje s anomáliami: vytvára svety s preexponovanými situáciami, vykresľuje pútavým spôsobom hrozby, konflikty a mocenské boje v spoločnosti, čo môže mať veľký prínos.
Aj keď je stále veľmi rozšírený (a zároveň trochu otrepaný) stereotyp o „smutnej ľavici” – ako ju nazval François Ruffin (francúzsky novinár a politik – pozn. red.) – dobrou správou je, že narastá počet tvorivých literárnych ateliérov, ktoré sa zaoberajú „využiteľnosťou fikcie pri rozširovaní hraníc imaginácie” a preskúmavajú „antifatalistické scenáre” (Alice Carabédian). V čase, keď sa svet blahobytu a svet chudoby od seba stále viac vzďaľujú a utópie vznikajú len v malých zónach okupovaných aktivistami, nám „ozvláštnenie” SF žánru môže prinášať paradoxné potešenie. Vracia nám vieru, že všetko ešte nie je stratené; že musíme veľa zbúrať, aby sme mohli veľa vybudovať.
Preložil Peter Žiak
