Igelitový Fénix. Pár slov o poľskej opozícii 

Keď pätnásteho októbra 2023 po ôsmich rokoch vládnutia PiS konečne vyhrala opozícia, oddýchlo si nielen Poľsko, ale aj celý svet. Noviny v celej Európe entuziasticky písali o tom, že v Poľsku konečne vyhrala „liberálna opozícia“. Som rada, že osud mojej rodnej zeme nie je Európe ľahostajný, no všadeprítomné heslá „liberálna opozícia“ ma trochu rozosmiali. Bola som šťastná, tak ako mnohí, že Poľsko sa konečne prestane strápňovať a vystúpi z mentálneho stredoveku, do ktorého sa za posledné roky dostalo. Na druhej strane som však mala chuť napísať všetkým redakciám a vysvetliť: „milí redaktori a redaktorky, naša opozícia je núdzová, polepená z rôznych strán, je ako šarkan z recyklovaných fliaš a igelitiek, ďaleko nepoletí“. Nazývať poľskú opozíciu liberálnou je ako nazývať hudbu Avril Lavigne punkom alebo sójové rezy marcipánom (moja poklona sójovým rezom).

Posledných osem rokov priviedlo Poľsko na pokraj katastrofy: pandémia a vojna na Ukrajine, kríza na poľsko-bieloruskej hranici, smrť mladých žien v poľských nemocniciach kvôli sprísneniu potratového zákona – to všetko prispelo k tomu, že ľudia, ktorí ešte donedávna deklarovali, že nemajú chuť sa s nikým spájať, to konečne urobili. Keď strana Razem (Spolu), ktorej logo je zjavne inšpirované logom španielskej ľavicovej strany Podemos, v roku 2015 začala svoju politickú dráhu, deklarovala, že sa nikdy nespojí so starou socialisticko-stredovou garnitúrou, starými „komuškami“ zo strany SLD (Zväz demokratickej ľavice). Nová ľavica mala byť autentická a pracovať v záujme mladých ľudí. Skúsenosti environmentálnych aktivistov a aktivistiek a odborníkov z prostredia mimovládnych organizácií mali napomáhať vo vytváraní nových štruktúr a naplniť ich ľuďmi, ktorým záleží na štáte – na štáte, ktorý sa staráo svojich občanov: stavia byty, škôlky, refunduje in vitro, liberalizuje skostnatelé potratové zákony (práve strana Razem bola jedným z iniciátorov „čiernych protestov“, hnutia proti sprísneniu potratového zákona v roku 2016). Aj napriek veľkým nádejám sa im však počas týchto takmer desiatich rokov nepodarilo získať očakávanú podporu a počas volieb v roku 2023 sa, napriek všetkým predošlým deklaráciám, pod názvom Nová ľavica spojili so starými socialistami. Predvolebné prieskumy ukazovali, že nová strana by mala získať asi desať percent hlasov, čo sa im však nakoniec nepodarilo. Horko-ťažko prekročili osem percent (podobnú podporu získala aj krajne nacionalistická a fašizujúca strana Konfederacja Wolność i Niepodległość – Sloboda a nezávislosť). Výsledky teda nie sú optimistické, keď si človek uvedomí, že fašisti aj ľavičiari získavajú podobnú podporu. Čo to hovorí o našej spoločnosti? Musím zdôrazniť, že v tomto vreci nazvanom Nová ľavica sa nájdu socialisti, komunisti aj marxisti, bývalí anarchisti i stredoľaví. To je jediná ľavica, akú vie Poľsko aktuálne vygenerovať. Fakt, že energia ktorú kedysi „mladí a nádejní“, ako sa im hovorí, vložili do vzniku strany Razem niekam vyprchala, a to ma bolí snáď najviac zo všetkého, keďže som pri tom bola (hoci skôr ako pasívna pozorovateľka). Mala som veľké očakávania, verila som mladým ľuďom, ktorí chceli robiť revolúciu (teraz sa cítim skôr ako jedna z hrdiniek Eleny Ferrante). Pred minuloročnými voľbami som si spravila snáď tisíc predvolebných kompasov, z ktorých jasne vyplývalo, že mám ľavicové názory. Prečo som to vôbec robila? Lebo som, tak ako väčšina mojich známych, váhala. Išlo o veľkú vec, o porazenie PiS a ľavica v prieskumoch zjavne nemala veľkú podporu.

Čo však zapríčinilo, že moje kamarátky, ktoré ešte donedávna spievali na demonštráciách Bread and roses, začali uvažovať nad tým, že namiesto ľavice budú voliť Koaliciu Obywatelsku (Občiansku koalíciu) a Tuska (proeurópskeho, no skôr stredového než ľavicového politika)? Je naozaj dostatočným argumentom na vysvetlenie neúspechu mladej ľavice to, že cieľom bolo poraziť PiS? Osem rokov ovládalo PiS médiá, verejný priestor i školstvo, takže je prirodzené, že mnohí ľudia sa začali obávať, že „rozptýlenie“ hlasov by mohlo udrzať autoritársku a nacionalistickú vládu pri moci i počas ďalšieho mandátu. Preto Tusk aspoň deklaratívne presunul svoj naratív viac doľava. Dnes, pol roka po voľbách, keďže situácia na poľsko-bieloruskej hranici sa nezlepšila (práve naopak, je horšia než za vlády PiS) a interrupcie sú stále zakázané, vieme, že to, čo sľúbil, bola len – ako sa v Poľsku hovorí – predvolebná klobása.

Koalicja Obywatelska zhltla niekoľko stredoliberálnych strán (vrátane Platformy Obywatelskiej, v ktorej Donald Tusk vyrástol na silného európskeho politika a ktorá si roky udržiavala imidž „nie sme tí zlí, nie sme PiS“). Avšak práve únava z dlhodobých a prázdnych sľubov Platformy Obywatelskiej spôsobila, že sklamaní voliči v roku 2015 rozptýlili svoje hlasy (čo, samozrejme, nebol jediný dôvod). PiS so svojím výrazným sociálnym programom adresovaným tzv. obyčajným ľuďom (a nie kaviarenským CP-čkarom), so svojím stále ešte maskovaným nacionalizmom a autoritarizmom vyhralo voľby. Bol to zvláštny rok. Podarilo sa mi vtedy presvedčiť mojich rodičov, ktorí boli väčšinou stredovo orientovaní, aby tentokrát volili mladú ľavicu. Bola to skôr výnimka, nikdy potom ich už nevolili. Prečo poľská ľavica nie je schopná osloviť viac ako desať percent spoločnosti? Aký jazyk používa či nepoužíva? Pamätám si, že keď Razem začínala, moja babka, ktorá väčšinou volila stranu PSL (Poľskú ľudovú stranu), uvidela mladého a charizmatického predstaviteľa Adriana Zandberga vystupovať v televízii a bola z neho nadšená. Samozrejme, to nadšenie nestačilo na to, aby som ju presvedčila voliť mladých ľavičiarov, no bolo pre mňa výrazným podnetom k tomu, aby som sa krakovských razemovcov opýtala, prečo z charizmatického politika nespravia svojho lídra. Odpoveď znela, že na to, aby takto povýšili jedného človeka, sú príliš moderní a spravodliví voči všetkým členom strany. Kľukatá logika, aj keď niekde v jej základoch je to pekná a idealistická myšlienka. Myslím si však, že práve idealizmus je v prípade mladej ľavice tou najväčšou prekážkou v získavaní voličov. Zdravý pragmatizmus, ktorého sa boja ako katolíci blackmetalovej kapely Behemoth, by ich mohol dostať ďalej než ku kolotoču pre hlodavcov, v ktorom sa stále točia.

Mnohým aktivistom už po prvom roku pôsobenia v politike začala chýbať pôvodná energia a viacerí sa vrátili k svojim predchádzajúcim zamestnaniam v pohodlných korporátikoch. Len zopár ľavicových politikov vo mne budí dôveru, väčšina z nich nerieši reálne problémy ľudí, pôsobia skôr ako kaviarenská bublina. Jednoducho, sú to teoretici a nie praktici. Bolo by však nespravodlivé obraz mladej ľavice takto zjednodušovať. Veľa ľudí sa spoločenského aktivizmu nevzdalo, či už pôsobia na úrovni samosprávy, alebo pomáhajú utečencom na bieloruskej hranici. V parlamentných voľbách však nechýbali ani takí reprezentanti ľavice, ktorí žijú vo Švajčiarsku alebo Berlíne a snažia sa presvedčiť voličov, že sú schopní zmeniť a riadiť Poľsko na diaľku. Dobrým príkladom je spisovateľ Jacek Dehnel, ktorý kandidoval v roku 2023 na poslanca za stranu Novej ľavice, pričom žije a pôsobí v Berlíne. Ten je známy svojimi statusmi na sociálnych sieťach, písaných z vlaku, v ktorých sa sťažuje na poľskú „slovač“ (mala by som povedať „povlač“ alebo „lumpenproletariát“), ľudí, ktorých „tváre sa nedajú k ničomu prirovnať“. To je ten spoločenský cit, ktorým sa poľská ľavica vyznačuje. Napriek tomu, že aktuálne sa Slovensko, nie Poľsko, rúca do priepasti, trúfam si povedať, že na Slovensku rastie (hoci ešte nie je dosť silná) reálna opozícia. Zatiaľ čo na Slovensku duje nebezpečný vietor ako z Karikových kníh a zo Slavína na nás hľadí oko Sarumana, v Poľsku, aspoň podľa predstáv európskych novinárov, lieta krásny Fénix z popola. Je to však len šarkan, zlepený z igelitiek a starých plechoviek, hrkoce, zavýja a ledva sa vznáša nad zemou. No i to vznášanie je, samozrejme, dobrou správou. Koniec regresie, koniec degradácie. Ale prídu skutočne aj veľké zmeny?

Donald Tusk, ktorého obdivuje celá Európa (nebola však svedkom jeho vnútornej politiky, musíme jej odpustiť), vedel, že musí prilákať ľavicových voličov. Hovorí sa, že na výsledok volieb mali vplyv viaceré faktory, no okrem tých vonkajších, ako kríza, inflácia, pandémia a vojna na Ukrajine, to bola predovšetkým energia, ktorú  priniesli na politickú scénu ženy, posilnené dlhodobými, masovými protestmi proti stále platnému celkovému zákazu potratov. Účasť žien vo voľbách bola neuveriteľná, dosiahla až 73,7 percenta. Tusk vedel, že týmto ženám musí niečo ponúknuť, ak chce ich podporu. Oficiálne vyhlásil, že do sto dní od volieb liberalizuje zákon o interrupcii. Sľúbil… Dnes však jediná zmena v reprodukčnom práve, ktorej sme sa dočkali, je prístupnosť „tabletky po“ bez predpisu. Teda, skoro bez. Doteraz si mohla žena tabletku zakúpiť na základe predpisu od lekára. Samozrejme, nie každý lekár bol ochotný takú tabletku predpísať, no keď sa to napriek všetkému podarilo, a to v priebehu tých pár hodín, počas ktorých použitie núdzovej antikoncepcie vôbec dáva zmysel, bolo treba ešte nájsť lekáreň, ktorá ju predáva. Najlepšie, ak má žena bicykel alebo skúter, vtedy stihne obehnúť viac lekární, hoci, samozrejme, existuje možnosť, že bola znásilnená a chuť a silu šliapať po meste nemá. Stáva sa tiež, že núdzovú tabletku potrebujú aj ženy, ktoré  žijú vo funkčnom vzťahu, ale nechcú mať deti. Moja kamarátka, ktorá býva vo Varšave, našla až na tretíkrát gynekológa (súkromného), ktorý jej tabletku predpísal, a následne musela obehnúť jedenásť lekární, kým našla tú, ktorá ju predávala. Ale to boli staré, zlé časy, dnes je to predsa inak. Od mája sa môže každá lekáreň prihlásiť do pilotného programu, v ktorom na predaj tabletky EllaOne už nie je nutný predpis od lekára, stačí predpis od farmaceuta či farmaceutky. Nový zákon umožňuje prístup k núdzovej antikoncepcii ľuďom od pätnásteho roku života. Ale ako vždy, aj tu je malý háčik. Podľa zákona človek do dovŕšenia osemnásteho roku života nemôže sám navštevovať lekára, čo znamená, že aj v prípade, že chce núdzovú antikoncepciu, musí prísť do lekárne so zákonným zástupcom. Do pilotného programu sa zatiaľ prihlásilo pomerne málo lekární. Ak aj má nejaké pätnásťročné dievča v núdzi liberálnu mamu a podarí sa im nájsť vhodnú lekáreň, čaká ju ešte intímny rozhovor v „miestnosti farmaceutickej starostlivosti“ (jedná sa o oddelený priestor lekárne, kde žena medzi šanónmi a krabicami vysvetľuje farmaceutovi svoju situáciu, na základe ktorej on rozhodne, či jej predpis vystaví, alebo nie). Tak vyzerá liberalizácia poľských zákonov. A napriek tomu, že od sľúbených sto dní uplynulo už veľa času, v Poľsku stále platí celkový zákaz potratov a kriminalizácia osôb, ktoré pri nich asistujú. Náš igelitový Fénix z popola, potu a krvi poľských žien len využil potenciál ženského hnevu počas volieb.

Práve v prípade reprodukčného práva sa jasne ukazujú rozdiely medzi členmi koalície a nemožnosť porozumenia. Koalicja Obywatelska navrhla podobné riešenia ako ľavica: legálny potrat do dvanásteho týždňa bez udania dôvodu a v prípade poškodenia plodu potrat do dvadsiateho štvrtého týždňa. Ľavica k tomu pridala aj legálny potrat v prípade znásilnenia a dekriminalizáciu osôb, ktoré pri zákroku asistujú. Najkontroverznejší je návrh poslancov Trzeciej Drogy (nejde o nelegálne látky, Trzecia Droga znamená Tretia cesta), koalície, ktorá je zložená z Poľskej ľudovej strany, ktorú roky volila moja babka, predtým, než začala voliť PiS a Poľska 2050, na čele ktorej stojí Buzz Astral, bývalý miništrant a neúspešný rehoľník Szymon Hołownia. Členovia Trzeciej Drogy, ktorá by sa dala prirovnať k slovenskému KDH na speede, sú takzvaní cool katolíci, hoci som si roky myslela, že také pomenovanie je oxymoron. Minulé voľby však preukázali, že títo „cool katolíci“ predstavujú maximálne množstvo liberalizmu, ktorý naša spoločnosť zvládne. To, že veľa mojich známych z literárno-umeleckej bubliny sa na poslednú chvíľu namiesto ľavice rozhodlo voliť Koaliciu Obywatelsku, ma až tak neprekvapilo.  Bola som však nesmierne prekvapená, keď som sa dozvedela, že gro z nich volilo práve Hołowniu, ktorý ešte prednedávnom moderoval poľské talentové show a neskôr bol riaditeľom súkromnej televízie Religia TV. Tam moderoval napríklad reláciu Boh vo veľkom meste (slovná hračka, poľský preklad Sex in the city znie Seks w wielkim mieście) alebo talk show Medzi obchodmi, ktorá sa natáčala v jednom z najväčších nákupných centier vo Varšave.

Toto je poľský liberalizmus. Trzecia Droga ponúka návrh, podľa ktorého sa má aktuálne najprísnejší protipotratový zákon v Európe vrátiť do status quo spred zmeny, ktorú uplatnilo PiS, do tzv. interrupčného kompromisu. Podľa neho je potrat možný len v prípade závažných chorôb plodu alebo znásilnenia, aj to len v prípade, že bolo potvrdené (v Poľsku, tak ako na Slovensku, samozrejme, platí heslo „môže si za to sama“). Práve teraz sa rozhoduje o osude tisícok poľských žien. Až po novom rozhodnutí budem schopná potvrdiť, či je nová vláda liberálna, alebo nie. Zatiaľ sa Fénix vznáša nad Poľskom a igelit šuští, šuští vo vzduchu ako peniaze, ktoré je poľský štát dlžný Poľkám za všetky potraty, ktoré podstúpili v zahraničí, aj na území Slovenska. Aktivistky zo združenia Aborcyjny Dream Team predložili poľskému parlamentu symbolický účet za všetky nelegálne potraty vo výške päťdesiat miliónov PLN. Na jeho vyplatenie zatiaľ čakáme.

Autorka je poľská spisovateľka a prekladateľka žijúca na Slovensku

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.