Performativita a teatralizácia občianskej neposlušnosti
K myšlienke vnímať priamu akciu občianskej neposlušnosti ako určitý performatívny zásah do bežnej reality som sa prvýkrát dostal, keď som v Nemecku spolu s ďalšími dvoma tisíckami ľudí sedel viac ako dvadsaťštyri hodín na koľajniciach energetickej spoločnosti RWE. Táto železničná trať pri Hambašskom lese slúži na prepravu uhlia z baní do elektrární. Išlo o nenásilnú blokádu aktivistických skupín Ende Gelände, ktorej zámerom bolo pozastaviť prevážanie uhlia a jeho spaľovanie v elektrárňach a vďaka mediálnej pozornosti tak vypovedať o lokálnom aj globálnom probléme s fosílnym kapitalizmom.
Blokáda ako happening?
V ten deň som si do batohu vzal, okrem vody, jedla a teplého oblečenia, aj knihu Happening: mezi záměrem a hrou. Po behu pomedzi príslušníkov polície, vyzbrojených slzotvornými sprejmi a vodnými delami, mi prišla vhod. Keď sme sa usadili vo finálnej pozícii blokády, otvoril som ju a začal som sa nad touto priamou akciou zamýšľať v kontexte performatívnych štúdií a divadelnej teórie.
Okrem implicitných spoločných charakteristík, ktoré zdieľa happening a priama akcia (konkrétne miesto udalosti, čas, stretnutie skupiny ľudí, určitý flexibilný plán priebehu, tematickosť alebo snaha o výpoveď) sa dá pomenovať paralela medzi ich štrukturálnymi intenciami. „Na první pohled to vypadá tak, že pravidla určují ti, kdo jsou u moci… Ovšem v happeningu, jelikož vstupuji do světa hry, kde to funguje jinak, udávám pravidla právě já. Určuji s kým, kde a kdy se hraje – jsem to já, kdo přichází připravená a ustavuje novou situaci.“ píše Alena Rybníčková v eseji Mezi záměrem a hrou. Tento aspekt snahy a možnosti vytvoriť mikrosvet, náznak paralelného spoločenského systému, v ktorom sa dajú nanovo definovať „pravidlá hry“, je kľúčový pri performancii priamej akcie.
Hlavným dôvodom, prečo sa nám podarilo zostať na koľajniciach v Porýní viac ako 24 hodín, bola práve strategická príprava pred akciou. Dramaturgia, ktorá brala do úvahy topológiu terénu a schopnosti polície. Miesto, na ktorom sme spali, jedli, dohadovali sa o ďalšom priebehu akcie (a tancovali), bolo totiž v tiesňave. Z oboch strán nás objímali strmé kopce, po ktorých nás nedokázali policajti a policajtky vyvliecť preč. To, že priama akcia občianskej neposlušnosti však v porovnaní s happeningom nie je hra, dokazuje množstvo reálnych konzekvencií, ktoré s prekračovaním zákona prichádzajú. Ako sa dá teda hovoriť o performancii priamej akcie? Akú performativitu môžme pri tejto udalosti pomenovať?
Vzťah performativity a teatralizácie
K určitému negačnému vzťahu medzi týmito dvoma pojmami sa vyjadril aj samotný autor pomenovania performatívu na pôde lingvisitky J.L. Austin vo svojej prelomovej práci How to do things with words: „… performatívna výpoveď bude, povedzme, zvláštnym spôsobom jalová a nanič, ak ju vypovie herec na scéne… Jazyk sa v týchto okolnostiach pochopiteľne nepoužíva vážnym spôsobom, ale parazituje vo vzťahu k jeho normálnemu používaniu.“ Preto by nebolo vhodné prirovnávať aktivistky a aktivistov, skandujúcich heslá či vystupujúcich pred médiami, k hercom; avšak štruktúra ich konania pripomína štruktúru performatívnych vystúpení. Ako píše Ana Vujanović v Úvode do performatívnych štúdií: „performatívne vystúpenia sú tie, ktoré vytvárajú významy v samotnom akte vystúpenia.“ Z čoho sa dá ďalej vyvodiť, že ak sa interpretovateľný význam určitej priamej akcie definuje v snahe o zastavenie ťažby a spaľovania uhlia, a to zároveň, aj keď nie definitívne, je počas tejto akcie vykonané, ide o performatívny akt. Alebo, ako to opisuje vo svojich Notes toward a performative theory of assembly Judith Butler: „… formy zhromažďovania už v sebe nesú výpoveď o požiadavkách konkrétneho zhromaždenia, pred tým, a mimo toho, ako je verbalizovaná.“ V tomto výroku sa Butler snaží podľa mňa pomenovať určitú pre-diskurzívnu, alebo mimoslovnú performativitu, ktorá je význačná aj pre priame akcie.
Podstatnou súčasťou priamej akcie, okrem jej samotného vykonania, je aj snaha o medializáciu konkrétneho problému. Je to logický dôsledok technologického a kultúrneho vývoja súčasnej spoločnosti, no ten so sebou prináša aj určité úskalia. Vplýva totiž na prípravu a prevedenie priamej akcie, ako aj na jej prirodzenú performativitu. Stovky bannerov sú vytvorené v takých veľkostiach a s takými heslami, aby čo najúčinnejšie zarezonovali obecenstvom na sociálnych médiách, alebo pred televíznymi obrazovkami. Tento izolovaný prvok priamej akcie je symptómom mediatizácie súčasného verejného života. Medializácia nejakej výpovede v súčasnej spoločnosti spektáklu však nie je osamoteným javom, ale skôr lievikom pre ďalšie, často negatívne charakteristiky. Ako píše vo svojej eseji Performancia v mediatizovanej spoločnosti Aleksandra Jovićević: „Totalita spektáklu je súčasne mediatizácia, ale aj teatralizácia všetkých aspektov života.“ Práve teatralizácia performativity priamej akcie môže oslabiť jej výpovednú hodnotu, schopnosť vypovedať.
V mojej analýze je možné odsledovať určitú dialektiku performativity a teatralizácie priamej akcie občianskej neposlušnosti. V tradičných štruktúrach performatívnych štúdií a divadelnej teórie je táto dialektika relatívne zjavne vymedzená pojmom pravdy, pričom na strane performativity ide o priblíženie sa k aktu pravdy a na strane teatralizácie ide o akt vzďaľovania sa od nej. Táto dialektika sa dá v neprestajnom pohybe odsledovať na drvivej väčšine performatívnych vystúpení, avšak pri performancii priamej akcie sa často narúša jasný vzťah vnútri tohto pnutia.
Prejavy teatralizácie
Pamätám si pohľad na stovky zlatých izolačných fólií, ktoré odrážali zapadajúce slnko a chránili aktivistky a aktivistov pred chladným novembrovým večerom. Vyzeralo to ako monumentálna inštalácia – scénografia.
Z pohľadu performatívnych štúdií je zaujímavé sledovať ambivalentný vzťah performativity a teatralizácie, ktorý prebiehal počas priamej akcie občianskej neposlušnosti, ktorej som sa vtedy v Nemecku zúčastnil. Práve tie „najštylizovanejšie“ a najteatrálnejšie výrazové prostriedky, ktoré v médiách rezonovali, boli totiž zakorenené v čisto pragmatickej potrebe.
Napríklad práve tieto izolačné fólie, okrem impozantnej scenérie pre stovky fotografov a fotografiek, spĺňali svoju pôvodnú funkciu a ohrievali telá perforumujúcich na koľajniciach. Masky, ktoré si mnohé aktivistky a aktivisti namaľovali na tvár, zasa pomáhali brániť sa voči identifikačným kamerovým systémom, ale podporovali aj mediálny naratív boja za klimatickú spravodlivosť tým, ako evokovali rituálne pomaľovanie pred bitkou. Aj samotné biele overaly, ktoré všetci dostali pred akciou, budovali značku hnutia a fungovali ako kostým, no taktiež chránili pred tendenciou polície vytipovať si niektorých jednotlivcov na základe ich profilácie podľa oblečenia.
Možno najpresnejším, a najdramatickejším prejavom tejto ambivalencie bol obranný mechanizmus používaný počas tejto akcie na vynútenie si humánnejšieho správania zo strany polície. Vždy, keď sa policajti a policajtky snažili niekoho príliš agresívne zatknúť, všetci na nich začali vykrikovať. Táto neprimeraná, ba priam teatrálna reakcia – aj vďaka prítomnosti médií – umiernila správanie polície, performatívne zasiahla do jej správania. Dá sa povedať, že v danej situácii, v širšom kontexte mocenských a medializovaných vzťahov, išlo o akt presadenia si primeranejšieho, spravodlivého zaobchádzania.
Problematizácia vzťahu performativity a teatralizácie, ktorú ponúka analýza priamej akcie občianskej neposlušnosti v kontexte performatívnych a divadelných štúdií, dáva priestor na nové teoretické východiská a zároveň môže inšpirovať v umeleckej tvorbe. Pri organizácii priamych akcií sa dá využiť pomenovaná inherentná teatrálnosť na posilnenie ich dramaturgie v záujme presnejšej a silnejšej formulácie výpovede, zatiaľ čo pri organizácii performancií sa dá takto preformulovaný pojem teatralizácie, ktorá vychádza z pragmatickej potreby, využiť na dosiahnutie väčšej a akútnejšej pravdivosti. Možno. Ak nie, je podľa môjho názoru každopádne zaujímavé sledovať, ako sa stierajú hranice medzi aktivizmom a umením. Dnešná spoločnosť to zúfalo potrebuje.
Autor je divadelník
